Ohnivé pero Q3 2009: Pár zošúverených jabĺk

Dni boli kruté. Odvtedy, čo bohovia vypustili krvavú vlasaticu, sa diali neopísateľné veci. Slnko spálilo takmer všetko živé, nemilosrdné vetry strhli prastaré duby posvätného hája a v noci z nebies padali ohnivé kamene. Ľudia umierali po stovkách. Mestá zo dňa na deň stíchli.

Keď som vyšiel z domu bolo na inokedy rušnom námestí len pár oneskorencov. Nočný vietor priniesol vzdialený rachot dopadajúcich skál, už sa to blížilo.

Ponáhľal som sa do najhlbších pivníc, ktoré pred skalobitím mohli ochrániť a väčšina ľudí konala podobne. Rýchla chôdza, zovretý žalúdok. Prekvapilo ma, keď som uvidel jednu starú ženu, ako stojí na rínku a snaží sa okoloidúcim predať pár zoschnutých jabĺk.

„Chlapče, nechceš jabĺčko?“ usmiala sa na mňa.

Všimol som si, že spoza sukne vykúka ufúľaný polonahý šarvanec. Takého drobizgu sa kedysi po uliciach preháňali v húfy, ale hnev bohov ich zmietol ako prvých.

„Ale starká, nemá cenu niečo predávať,“ vysvetľoval som jej. „Peniaze sú nanič, treba brať všetko čo nájdete pod troskami, nikto to už nebude…“

„Nie chlapče, ja ti jabĺčko nechcem predať, ale darovať.“

Chvíľu som tam stál ako obarený. Ako vo vytržení som podávané jablko vzal do rúk a sledoval jej nekonečný pokoj.

„P-Prečo sa nejdete ukryť?“ vyjachtal som prekvapene. „Vy sa pohromy nebojíte?“

„Žiť v strachu a úzkosti? Kamene padajú ďaleko odtiaľto,“ usmiala sa, „nezalezieme do dier ako vystrašené potkany pri prvom náznaku hrozby. Ľudia sa snažia prežiť a zabúdajú pritom žiť.“

Chvíľu som tam stál a znova som sa rozhliadol po meste. Teraz som ho videl inými očami – ľudia vystrašene zaliezajúci do dier pri prvom zahrmení a na kraji námestia jedna vyrovnaná babička starajúca sa hladný krk navyše.

Načrel som do vreca.

„Posledný bochník chleba so zvyškom múky, babička. Z tých jabĺk sa nenajete.“

Keď sme si vymenili posledný dlhý pohľad, pokračoval som ďalej. Odhryzol som si zo zošúvereného jablka a na duši mi odrazu bolo akosi ľahšie. Možno tá pohroma nie až taká neznesiteľná, ako všetci tvrdia. Možno je život stále úžasný.

Večerná obloha odrazu sčervenela a rínkom otriasol ohromný rachot.

Otočil som sa. Špinavý výrastok sedel v mračne dymu a vytriešťal oči na kus babkinej ruky, ktorý stále pevne zovieral. Potom sa ozval srdcervúci plač.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

5. októbra 2009
Ľuboš Bebčák