Paní z Avalonu nielenže na Mlhy nenadväzuje, ale dokonca ich chronologicky predchádza, takže vy, novočítajúci máte možnosť po prečítaní tenšej knižky rozhodnúť sa či siahnete aj po jej rozsiahlejšom predchodcovi.
Podľa údajov na obálke knižky Paní z Avalonu tvorí súčasť tzv.
magickej série, ktorej prvým dielom bol rozsiahly príbeh pod názvom Mlhy
Avalonu. To však vonkoncom neznamená, že ak chcete byť pri čítaní
recenzovaného diela v obraze, nevyhnutne musíte vlastniť aj skôr datovaný
text. Paní z Avalonu nielenže na Mlhy nenadväzuje, ale dokonca ich
chronologicky predchádza, takže vy, novočítajúci máte možnosť po
prečítaní tenšej knižky rozhodnúť sa či siahnete aj po jej
rozsiahlejšom predchodcovi.
Chronologický chaos je v Bradleyovej magickej sérii dôsledkom zámernej
relativizácie magického času. Nad príbehom faktov a udalostí autorka
načrtáva magický archetyp večne ženského na legendárnom Avalone.
V Mlhách sme za štrngotu panvíc a ihlíc, ohlušení vreskotom
novonarodencov mohli sledovať príbeh kráľa Artuša očami žien. Paní
Avalonu ponúka akúsi trojstupňovú predohru k hlavnému dejstvu. O to
paradoxnejšie je, že sa číta omnoho lepšie.
Už v predchádzajúcej časti autorka ukázala, že dokáže veľmi vierohodne
a plasticky stvárniť ženské postavy. V priestore artušovskej legendy –
kde akokoľvek sa snažíme byť nezaťažení tradíciou – predsa len
prevláda heroický živel, zámerné sústredenie sa na popis ženskej psychiky
pôsobilo miestami násilne. Ako autorkino gesto v štýle ,,teraz vám to
porozprávam po novom\" by to vcelku ušlo, keby rozsiahly text miestami
neskĺzol do popisnej malichernosti. Predsa len…namiesto turnajov a
Lancelotových hrdinstiev samé pôrody…
V Paní z Avalonu si však autorka vybrala materiál, ktorý sa jej zámerom
vzpiera omnoho menej. V troch voľne na seba nadväzujúcich príbehoch nás
úvadza do čias rímskej ríše na vrchole jej moci za cisára Trajána, ., do
čias prvej väčšej krízy počas Diokleciánovej vlády a finále sa
odohráva v zmätkoch piateho storočia n.l. Historické udalosti sú len
kulisami príbehu, ohniskom ktorého je Avalon a hlavnými hrdinami veľká
trojica muža-ochrancu, jeho milovanej družky a zasväcujúcej kňažky.
Úlohou postáv vo všetkých príbehoch je pochopiť akú rolu vo večmom
rituáli Veľkej Matky vlastne hrajú. Napätie a tragika príbehov potom
väčšinou vyplýva z nesprávneho rozdelenia úloh. V druhej časti napr.
kňažka Dierna určí Carausiovi za družku svoju žiačku Teleri. Príliš
neskoro pochopí, že jeho pravou nevestou v rituáli večného oplodňovania
bola práve ona. Carausius umiera zaskočený ozbrojencami Telerinho milenca (a
svojho najbližšieho dôverníka zároveň). Plán na vzkriesenie veľkosti
Británie predbežne stroskotáva.
Menší rozsah textu spolu s menej zväzujúcou, len jemne o históriu opretou
predlohou, umožňuje autorke ,,skomorniť\" atmosféru. Prevažná časť
príbehov sa odohráva priamo na Avalone, vo svete, kde symbol neznamená nic a
skutečnost všechno (s.236)., a kde sa predstava stáva realitou. Autorka
bravúrne vykresľuje atmosféru keltských rituálov. Bradleyovej majstrovstvo
spočíva v schopnosti vykresliť magické praktiky ako neoddeliteľnú
súčasť bežného života, ako neprestajne sa posúvajúcu hranicu života a
smrti, temna a svetla, rozumu a intuície, sakrálneho a profánneho. Popisy
beltainu či samhainu sa prelínajú so svojráznou ,,filozofiou pletenia\" či
kuchynských prác. Kňažka Caillean, bojovník Gawen (s polovicou keltskej a
polovicou rímskej krvi), a kráska Eillan., Carausius, Dierna a Teleri..,
Viviane, Ana a Vortimer. Trojuholníky príbehov sú podávané zakaždým
z iného uhla. A v závere sa napokon dostávame na začiatok
predchádzajúcej knižky – k tušenému zrodu Artuša. Magický kruh sa
uzavrel.
Oproti Mlhám autorka pracuje s omnoho menším počtom postáv, takže
miestami máme pocit, že nečítame román, ale skôr monológom zahustenú
drámu. Vo vývoji podrobne prekreslených vzťahov asa mi z môjho mierne
mizogýnneho pohľadu nepozdávala plochosť mužských charakterov
(desaťročný Gawen je v úvodných pasážach degradovaný na premúdrelého
komentátora deja, schopného vo vnútornom monológu seba samého
charakterizovať ako neohrabaného a neschopného plnohodnotného ľúbostného
a sexuálneho zážitku) – autorka sa zrejme chcela odvďačiť stovkám
mužských autorov za jednostranné videnie vlastného pohlavia.
Popri deji Bradleyová čitateľovi podsúva zaujímavé myšlienkové
súvislosti. Avalon sa prelína s reálne existujúcim kresťanským
opátstvom, veľký zjednotiteľ Británie môže vzísť len premiešaním krvi
viacerých rás. Artuš ako prazáklad ,,anglickosti\" v sebe spája
obrazotvornosť a intuíciu Keltov, dravú podnikavosť Germánov, kultúrnu
vyspelosť a organizačné schopnosti rímskej civilizácie ako i nenápadnú
húževnatosť tajomného pranároda. Príznačne aj jeho predchodcovia Gawen a
Carausius svojim pôvodom stoja na hranici dvoch kultúrnych okruhov. Táto
Bradleyovej teória je poučná i v našom kontexte. Autorka nehľadá
pravého Angličana ako vzor jednoznačne definovateľnej a čistej národnosti,
ale ako miešanca – čím naznačuje, že za cudzie vplyvy sa netreba
hanbiť, ale byť na ne hrdý. Nie každý je totiž schopný prijímať a len
tí skutočne silní dokážu cudzie veľkoryso a podnetne pretvoriť
na svoje.
Miloš Ferko
9,5/10
Marion Zimmer Bradley: Paní z Avalonu, Praha Knižní klub 2002, preklad Dana Vlčková, 319 s., 309 sk.
Juraj MadMaxon