 |
Soundtrack k Dvom Vežiam od Howarda Shoreho bol očakávaný s nadšením nie menším než Jacksonov film. Ako nadviaže na predošlé témy, ako rozvinie v Spoločenstve presteňa načrtnuté motívy, ako si poradí s novými prvkami príbehu a ako zachová celkové plynutie albumov? To boli otázky sprevádzajúce nespočetné počúvania prvého, oskarového aktu (podľa Shoreho vyjadrení o týchto soundtrackoch ako o operných aktoch) trilógie.
Kedže hádam väčšina čitateľov Fantázie soundtrack už určite má nejakú tú dobu doma, tak, ako o takomto čase pred rokom, zameriam sa skôr na stručnú analýzu diela.
Album je koncipovaný podobne ako prvá časť-každá stopa predstavuje kapitolu knížky, resp. tématické celky s občasnými vstupmi filmovej interpretácie režiséra P. Jacksona. Shore napísal spolu k rozšírenej verzii Spoločenstva a zároveň rozšírenej verzii Dvoch Veží okolo štyroch hodín hudby. Do kinoverzie sa dostalo nečo cez dve a pol hodiny a my si teraz môžme užiť niečo cez hodinový strih najzaujímavejších pasáží.
Dve Veže sa otvárajú motívom Pána Prsteňov – motívom starých silných kráľov rozvedeným takmer do témy Stredozeme, ako náš pohľad blúdi cez masívne horstvo hmlových hôr do šírich diaľav otvorenej krajiny. Vzápätí sa však vrháme do útrob chodieb Morie, najväčšieho spustnutého trpaslíčieho podzemného komplexu Stredozeme, kde znovuprežívame Gandalfov pád z prvého aktu. Morijský zbor trpaslíkov opäť doprevádza prastarého Balroga, tentokrát v nekonečnom páde bojujúceho so zlomeným Gandalfom až pokiaľ sa tón nezmení do prekrásneho povznášajúceho zboru, časti z témy Gandalfa bieleho, naznačujúc čarodejov prerod.
V úvode, pred samotným zviazaním Sméagola si pripomíname ústredný motív hobitov, sprevádzaný jemným, až smutným pastorálnym zborom. Shore uvádza Glumov motív – jednoduchý a účinný ako motív prsteňu, ktorý často Gluma sprevádza. Smutná, súcitná a takmer nekonkrétna melódia hraná na cimbale, perfektne pripomína Kosatcové polia, kde sa Sméagol stretol so svojim osudom. Jeho agresívny vstup do deja je chaoticky pretvorený koncept čiernych jazdcov – takisto bažiacich celou svojou podstatou po Jednom prsteni.
V tretej stope sa nám predstaví hlavná téma rohanského ľudu. Aragorn a jeho priatelia sa stretávajú s kapitánom Rohanských jazdcov Éomerom, ktorý uvádza motívy šírich lúk svojho slobodného, svetlovlasého ľudu, švárnej Eówin a napokon hrdú a odhodlanú hymnu Rohanu, ktorej farbu ešte viac zvýrazňuje použitie sólových folkových huslí zvaných hardinger.
Priechod močiarmi je temná, strašidelná stopa s agresívnymi kovovými dychmi a disharmonickými slákovými sekvenciami a glissandami, ako Frodo so Samom nasledujú spútaného Gluma-Sméagola, skrz nebezpečenstvá, ktorými lákajú dávno mŕtve stvorenia živích medzi seba.
Medzitým, pomaly a mierne komickými nápevmi uvedú Gimly, Legolas a Aragorn známu tému Spoločenstva. Nájdená Elfia spona sa ohlási hobojom, podobne ako v Spoločenstve prsteňa Bilbova mitrilová vesta a z melódie Rohanských lúk sa pridá k Aragornovej časti témy Spoločenstva. Z planín sa teraz presúvame k Sarumanovi do Isengardu, kde burcuje divokých horských mužov a popisuje alianciu Železného pásu s Mordorom. V tomto momente sa nám predostiera celý Sauronov motív načrtnutý v predošlom akte – kusavé synkopické kovové šteky so známou trojtónovou basovou linkou vygradované za zlomyselnej podpory severoafrického tradičného jazýčkového nástroja Rhaita do zlovestnej fanfáry oka bez viečka, od ktorého „padáme“ do starého známeho rytmického industriálneho motívu Sarumanových temných síl.
Šiestou stopou vstupujeme na pôdu Zlatej siene kráľa Rohanu. Napätie vyvrcholí pacifikáciou verných Červivcovým rozkazom a uzatvára sa precítenou ľútostivou rozlúčkou Gandalfom oslobodeného kráľa Theodéna s jeho mŕtvym synom. Frodo, Sam a Sméagol sa zatiaľ dostávajú k Bráne do Mordoru. Za šplhania sláčikov a doprovodu veľkých vojnových bubnov, ktorých vyskyt sa oproti Spoločenstvu viac než zdesaťnásobil, sa brána pomaly otvára, aby uvýtala rady pochodujúcich posíl z východu. V smutnej sláčikovej pasáži sa Sméagol snaží prehovoriť Froda, aby sa vzdali zámeru prejsť do Mordoru touto cestou – z melódie cítiť náznak motívu starých kráľov a Sméagolovu ochotu pomôcť.
Ôsmou stopou – Evenstar, sa začína meta-línia Dvoch veží. Howard v nej predstavuje Isabel Bayrakdarian, jednu z celkovo piatich sólistov dotvárajúcich hlasy zborov v albume. Skladba podfarbuje intímne snové chvíle medzi Aragornom a Arwen, je podobná ich stretnutiu v Roklinke, skladbe zloženej a naspievanej Enyou. Tentokrát je však pieseň ploššia, smutnejšia, skutočne na zaspatie, čo neuberá na fakte, že je veľmi jemná a pekná, vytrhujúca sa z motívmi nabitého albumu.
Zobúdzame sa na mohutné zborové zvolanie, volajúce Bieleho jazdca – prekrásnu tému znovuzrodeného Gandalfa, ktorý ako mohutná smršť príde a zmetie za spevu miešaného zboru černúce myšlienky a chmúry zúfania. Mohutná, jemná, biela. Čarovné ženské zbory s podkladom arpegií harfy a jemných sláčikov plynulo prechádzajú do mužských tenorov, pokiaľ sa celá skladba nezakončí mohutnou epickou slákovou bodkou.
Fagot, dunivý veľký bubon, drevený xylofón v jednoduchom doprovode basových drevených dychov definujú Stromofúza a Fanghorn, Stromofúzove podozrievanie a príchod k Bielemu čarodejovi. Doprovod môže pripomínať Glumov motív – spustnutosť a určitú nejednoznačnosť. Shore sa týmto tiež bráni použitiu príliš mnohých unikátnych tém, aby udržal súdržnosť albumu.
Jedenásta stopa patrí elfom. Návrat do Roklinky v rozšírenej, smutnejšiej verzii sleduje Loriénske „litánie“ prechádzajúce v Galadrielinine pripomenutie Proroctva, ktoré doposiaľ zaznelo iba na albume k Spoločenstvu prsteňa (okrem jeho mierne prispôsobeného nápevu v téme bieleho jazdca). Proroctvo sa teda začína plniť a elfovia odchádzajú na západ…
Rohanský ľud sa sťahuje do Helmovho žľabu, po ceste prepadnutý Sarumanovými vrrkmi – dynamická lovecká hornová scéna, s hrdinskými motívmi prekladanými zbormi ľudu. Po Aragornovom páde a dosiahnutí pevnosti sa v závere Eówin dozvedá smutnú novinu v podaní krátkeho sólového vstupu I. Bayrakdarian.
Zakázané jazierko, moja veľmi obľúbená stopa (podobná Williamsovemu vnoreniu do temného minimálna v Anakinovom rozhodovaní vo Hviezdnych Vojnách 2), obsahuje viacero dramatických momentov príbehu: stiesnené pocity Froda a Sama v neznámom prostredí, pomaly prichádzajúc na to, že sa vôkol nich dejú veci omnoho väčšie než si sprvu mysleli, rastúca tiaž prsteňa, čarovne nádherný, vzdialený príchod mûmakov z Haradu upadnúc v moment, keď je Frodo privolaný opäť rozhodnúť o živote Gluma-Sméagola. Jeho, či vlastne ich dialóg sledujeme v pomalom, úzkostlivo hrozivom budovaní sláčikov. Koniec skladby sa nesie v duchu známeho Pokušenia – Boromira však strieda jeho brat Faramir.
V Kiss of life pokračujeme v Aragornovom snívaní spolu so Sheilou Chandrou. Vojna sa začala. Veľmi emotívna a introvertná skladba – dychová sekcia v jemnej polyfonickej hre so sláčikovou linkou. Vnútorný boj, navonok ticho pred búrkou, ukončené vygradovanou orchestrálnou variáciou prebudenia, ako Aragorn cvála vústrety Helmovmu žľabu.
Rohanskí sa už medzitým pripravujú vzdorovať útoku. Bitka o Helmov žľab sa štartuje mohutným zborom spievajúcim za pomalých úderov timpán nápev z Proroctva. Po zoradení vojska s odkazom na spoločenstvo, zažijeme loriénskych lukostrelcov a rohanských bojovníkov priamo v akcii. Prvýkrát máme možnosť počuť bojovú variáciu lesných elfov -naštastie tú vydarenejšiu, s výborným nástupom. Cudzí, nadprirodzený pocit známej melódie je prenesený na ostré plechové dychy v pochodovom rytme veľkých bubnov, ktorý potom plynulo prejde do vravy dynamického 5/6-tinového rytmu pre hrdých rohanských bojovníkov.
Po dojímavom zamyslení kráľa Theodéna nad násilím, krutosťou a nezmyslom vojny, vokálne rozšírenej verzii úteku Rohanských do Helmovho žľabu, vyrážajú Eorlingovia do bitky za slobodu hodnej mnoha piesní. Majestátne verzie odhodlania Rohanu a spoločenstva dopĺňa príchod Bieleho jazdca.
Späť k zúriacej bitke. Lórien so známym hlasom E. Fraser z predošlého aktu sa lúči s Haldirom v kómatickom úvode pred „peklom“ rozpútaným mocou Isengardu. Pasáž s katapultami Uruk-hai strieda mohutná úprava motívu Sarumanovych škretov, pokiaľ sa potichu nepremiestnime do Fangornu, kde sa rozbieha téma prírody, ktorú nám už pred rokom priniesol na svojich krídlach onen nočný motýľ na vrcholku Sarmunovej veže. V popredí miešaného zboru, sólista Bendel Maestro, za virblovania bubnov otvára najmasívnejšie scény Dvoch veží. Sláky vojdú so zbormi do viacnásobného budovania priam extatickej mohutnosti, ako armáda Entov vyplavuje Železný pás – náznak čohosi takéhoto sme zatiaľ mohli počuť len v úvode na albume k aktu jedna.
V Sam hrdina, nám Shore ponúka podobné nahliadnutie do priateľstva Froda a Sama ako minule, uvedením ďalších prostých variácií na pokojné hobitské motívy, rozširujúc ich o Samove zásluhy na čoraz viac nie už len Frodovom poslaní zničiť prsteň moci. Záver však patrí ďalšiemu, koho sa poslanie týka tiež čoraz viac a viac, však s trochou inými, čoraz zreteľnejšími úmyslami.
Glumova pieseň v „obecnej reči“ je akoby bardov (stredoveký pútnik-hudobník) náhľad na Sméagola – túžiaceho mať priateľa a Gluma – závislé a agresívne stvorenie obývajucich jedno telo. Glumova pieseň, vyvedená v srdcervúcich sláčikových pasážach sprevádzaných Emilianou Torrini, speváčkou s farbou hlasu niečo medzi Björk a Portishead a výborným textom, by si podľa mňa zaslúžila zopár pekných ocenení – bravó!
Album sa uzatvára zrekapitulovaním Rohanských tém, jemným motívom spoločenstva a slávnostným symfonickým zakončením.
Bol som dosť zmätený, počúvajúc prvých zopár krát toto dielo. Shoreho tématický materiál je úžasný. Svojou jednoduchosťou a včlenením mnohých orchestrálne nezvyklých nástrojov dosahuje bez problému opačný pól Williamsovych veľkých Hviezdnych Vojen. Jednoduchosť a minimálnosť má tiež na svedomí to, že sa jeden motív vpíja do druhého a jednotlivé výrazy začínajú znieť až veľmi podobne – množstvo tém a variácii tak potrebuje dlhší čas na napočúvanie. Farba, ktorou sú Dve veže, je hnedá. Z tichších častí dýchajú filmové 50-te roky. Vo filme tiež musím vyzdvihnúť scény so sugestívnou elektronickou hudobnou kulisou. Hviezdne vojny sa dajú brať hudobne oddelene – Dve veže sú však dôkaz, že jednotlivé akty vďaka plynulej kontinuite príbehu spolu silno súvisia a súdy sa môžu teda vynášať priskoro.
Ako samostatne predávajúci produkt je tento soundtrack Dvoch veží viac, či menej zmetená koláž originálnych motívov a prechodov medzi nimi – podobne ako film, s takisto zopár slabšími miestami – to je však viac otázka vkusu, či kontextu.
Na Shoreho Návrat Kráľa sa teším ešte viac než som sa tešil na Dve veže. Konečne bude odhalená téma Gondoru a konečne bude odhalené Howardovo umenie vytvoriť tak tesne nadväzujúce a tak rôznorodosťou oplývajúce soundtracky k trom veľkým Jacksonovým filmom Tolkienovho Pána Prsteňov.
Peter Pikna 8/10
ps: marketingové oddelenia si zrejme nedajú povedať (alebo nemusia) a naďalej umelo vytvárajú a selektujú skupiny zákazníkov, takže k regulérnemu vydaniu soundtracku (s variáciami obrázkových kariet s hlavnými predstaviteľmi v booklete) vydáva Reprise dalšie špeciálne edície za špeciálne ceny. ´Farewell to Lórien´ z predĺženej DVD verzie Spoločenstva prsteňu je bezsporu krásna skladba s čarovnými zborovími vokálmi, ale myslím si že rozumnejšie je počkať si na kompletné skóre, ktoré sa časom (keď už bude téma LOTR pre Reprise a spol dostatočne vyžmýkaná) určite vydá.