\„Utekajte, hlupáci!\“ odfúkne posledný ston sivé vlasy, zlepené potom a prachom z ciest. Nechty zaškrípu o skalu, ruky skĺznu z ostrej hrany. Nasleduje pád – dlhý, strmhlavý pád do zdanlivo bezodnej temnej hlbiny. Okolo sa mihajú hrboľaté steny priepasti. Kdesi dole sa rúti čierny tieň. Plameňmi sršiaca ozruta dunivo naráža do skalných výčnelkov. Obrovské krídla nenachádzajú dosť priestoru na to, aby zabrzdili pád. Postavička v otrhanom sivom háve sa rýchlo približuje. Kúsok pred ňou sa vo vzduchu krúti padajúci meč. Žilnatá ruka s istotou švihne a pevne schmatne rukoväť zbrane. Čepeľ sa zablysne v svetle plameňov a zatne sa do čierneho tela. Z rany vytryskne prúd ohňa. Rohatá hlava roztvorí papuľu a z žeravého pažeráka sa vyderie rev plný zlosti i bolesti…
Rok sa prevalil ako voda z pretrhnutej priehrady nad Železným pásom. Stačilo nejakých pätnásť – dvadsať zhliadnutí Spoločenstva prsteňa, a už je tu čas, keď hordy fanúšikov berú útokom DVE VEŽE. Neviem, či sa o tom vôbec treba rozpisovať, ale príbeh sa vetví do troch dejových línií. Aragorn, Legolas a Gimli klusajú do rovinatého Rohanu, kde si na nich posvieti navrátivší sa Gandalf a všetci štyria potom fujazdia do sídelného hradiska Edorasu. Smiešok a Pipin unikajú zo zajatia do lesa Fangorn, kde stromy hovoria a s chuťou dupú po hobitožravých škratoch. Frodo a Sam si zaobstarajú nové domáce zvieratko menom Glum a to ich prevedie močiarmi do pohraničia Mordoru, kde narazia na družinu gondorských partizánov pod vedením kapitána Faramira. Peter Jackson a jeho spoluscenáristky Tolkienov príbeh upravili a preplietli tak, aby sa tieto tri línie vhodne dopĺňali a aby každá z nich gradovala k svojmu vlastnému vyvrcholeniu. Funguje to dokonale. Záverečná skoro-hodina s monumentálnym masakrom v Helmovom žľabe, snáď ešte pôsobivejším útokom entov na Železný pás a prízračným stretnutím Froda s lietajúcim nazghúlom v ruinách Osgiliathu jednoducho zmení mozog každého (nielen prsteňofilného) diváka na obyčajný škratí výkal. Špicatý klobúk dole, lepší scenár sa podľa tak navýsosť nevhodne (pre filmové spracovanie) koncipovaného textu asi ani nedal napísať. Ale…
Prvú výhradu možno mať voči dĺžke filmu. Je krátky. Tie tri hodiny utečú rýchlejšie než jeden diel urehotaného sitcomu a divák zrazu civí na záverečné titulky a hovorí si, že hoci to bolo všetko úžasné, predsa len mu tam čosi chýbalo. DVE VEŽE majú totiž podstatne viac deja ako prvý diel, a tak je v nich aj menej psychologickej prepracovanosti a emocionálnej sily ako v Spoločenstve prsteňa. Jedinou líniou, v ktorej dej neskáče z akcie do akcie, je trmácanie sa Froda a Sama v ústrety mordorskej temnote. Tu sa dostáva do popredia Glum, ktorý je bez preháňania ústrednou postavou filmu a jeho psychologický súboj so sebou samým i s čoraz výraznejším Samom o dôveru Prsteňom pomátaného Froda je zrejme najvzrušujúcejšou časťou príbehu. Ponor do emócií a motivácií ostatných hrdinov rozhodne nie je plytký, ale dúfajme, že na rozšírenej DVD verzii filmu sa predsa len dočkáme dialógov, ktoré pôjdu o čosi hlbšie.
Tak či onak, film je vďaka tejto skratkovitosti mimoriadne dynamický. Dokonca si dovolím obviniť Jacksona z určitej vypočítavosti: zatiaľ čo prvý diel zostával v rámci možností verný predlohe a bol tak žrádlom predovšetkým pre tolkienistov, teraz, keď už ich má Peťo omotaných okolo prsta, mohol si dovoliť rozsekať knihu na franforce a nakrútiť DVE VEŽE ako veľký dobrodružný film pre široké divácke spektrum. Pavúčica Odula a pokorenie Sarumana boli presunuté do tretieho dielu, Frodo a spol. sú Faramirom nasilu odvlečení do Osgiliathu, Gandalf neprivedie na pomoc obrancom Helmovho žľabu začarovaný les, ale len Éomerom vedené jednotky pohraničných jazdcov. To by však nebol problém, viac zamrzí hollywoodskosť niektorých nových dejových prvkov – trebárs láska Éowyn k Aragornovi smrdí módnymi milostnými trojuholníkmi a jedna z postáv prichádza do Helmovho žľabu len preto, aby bitka obsahovala aj scénu hrdinskej smrti.
Príbeh sem, príbeh tam, filmu dominuje suverénna réžia a bombastická vizualita. Edoras je nádherné slovansko-vikingské hradisko na úpätí zasnežených hôr, Fangorn temný les plný čarov a tajomných zvukov, mordorská Čierna brána hrozivá, nedobytná železná masa, ktorá akoby prichádzajúce armády navždy požierala. Helmov žľab vyzerá vznešene, ale zároveň aj dostatočne krehko na to, aby sme sa o hrdinov, púliacich oči na valiacu sa Sarumanovu hordu, skutočne báli. Peter Jackson je skrátka náš milášek – s prehľadom zvláda romantiku i akciu a sebavedomo strká i do tých najdramatickejších scén humorné prvky (tentokrát je zdrojom niekoľkých záchvatov smiechu Gimli). Kostýmy a masky majú opäť istú minimálne nomináciu na Oscara – škrati sú snáď ešte hnusnejší než v Spoločenstve, zlou mocou ovládaný Théoden vyzerá skoro ako Matuzalemix z Asterixa. Pokiaľ ide o triky, výhrady možno mať len voči jedinej scéne – za mizernú počítačovú animáciu pri útoku škratov na vrrkoch by v ILM padali hlavy. Inak všetko vyzerá, akoby ste sa dívali na dokumentárny film zo skutočnej Stredozeme – či už ide o Gandalfov súboj s Balrogom, lietajúceho nazghúla, zotročených trollov ovládajúcich mechanizmus Čiernej brány, alebo majestátnych olifantov. DVE VEŽE vstupujú do hry o ďalšieho Oscara za vizuálne efekty s tromi esami. Škratie vojsko valiace sa na Helmov žľab je ako živé a ani skúsené oko nemá šancu rozoznať, čo je zamaskovaný komparz, a čo počítačom generované potvory. Enti na čele so Stromobradom majú prekrásny \„dizajn\“ a ich pohyby, hoci absolútne prirodzené, neprestávajú byť tak akurátne drevené. Čo vám však vytiahne buľvy z očných jamiek, je Glum. Celkovo na jeho pohyboch ešte vidieť určitú počítačovosť, ale jeho mimika je nesporným vrcholom súčasných možností digitálnej animácie. Zabudnite na Yodu a Dobbyho, Glum je HEREC. Dokonca zatienil i živých hercov, hoci ani medzi nimi nenájdete slabý výkon. Starí známi sú rovnako dobrí ako v Spoločenstve prsteňa (Gandalf, Gimli a Sam dokonca ešte lepší), z nových je radosť sledovať hlavne Bernarda Hilla ako kráľa Théodena a sústredeného Davida Wenhama v úlohe Boromirovho brata Faramira. Miranda Otto ako Éowyn, Karl Urban ako Éomer a starý dobrý sliz Brad Dourif ako Gríma Červivec potrebovali na výraznejšie presadenie sa len o čosi viac priestoru. V neposlednom rade treba spomenúť dokonale pasujúcu hudbu Howarda Shorea – nový hlavný motív, rohanské husličky, je jednoducho zimomriavkový.
Aby však nevznikli nejaké mylné dojmy – nech už na DVOCH VEŽIACH ošomreme čokoľvek, vždy pôjde len o (teraz budem trápne patetický) nepatrné škvrnky na jagavo sa blýskajúcom klenote. Akékoľvek výhrady sú vlastne len hlasom diváka rozmaznaného Spoločenstvom prsteňa a čakajúceho ešte väčšiu bombu. DVE VEŽE nie sú lepšie. Ani horšie. Sú iné. Helmov žľab jednoducho nie je Hobitín či Roklinka. Každopádne nám hobit z južného Pacifiku nachystal ešte výpravnejšie a strhujúcejšie dobrodružstvo než vlani. Je to bez debaty film sezóny (roka?). Trošičku síce zaváňa priamočiarejším ťahom na vkus amerických hlasujúcich pri udeľovaní Oscarov, ale ruku na srdce – koho to trápi a kto by Jacksonovi nedoprial pozláteného naháča za najlepší film, alebo aspoň za najlepšiu réžiu roka? Tak teda ešte raz: \„Utekajte, hlupáci!\“ Do kina!
PÁN PRSTEŇOV: DVE VEŽE (The Lord of the Rings: The Two Towers), r. Peter Jackson, Nový Zéland/USA, 2002
Poznámka: Rozšírenú verziu tejto recenzie (celé dve normostrany navyše!) nájdete v časopise Fantázia. Doplnené odstavce obsahujú podrobnejšie informácie o zmenách v porovnaní s knihou, bližšie hodnotenie jednotlivých postáv, viac nadšených výkrikov týkajúcich sa trikového spracovania Gluma, ale aj ohŕňanie nosom nad niektorými ďalšími pridanými dejovými prvkami. Nenechajte si ujsť Fantáziu č. 24 a \„Ďuro Červenák´s The Two Towers Review Extended Version\“! V predaji ešte pred slovenskou premiérou filmu len za 38,–Sk!