Obostrela ho hmla, do ktorej zvrchu padalo biele svetlo a vyzeralo to, ako keď v októbri po mrazivej noci cez hustý háv hmly začína prebodávať slnko svoje prvé lúče. Nepriehľadno sa rozpadáva a človek začína spoznávať krajinu okolo seba v jej jesennej farebnej kráse.
Precitnutie mu bolo nepríjemné a nemal rád túto povinnosť.
Posadil sa spolu s utajeným orchestrom, čo sa skrýval v starom gauči. Struny, ktoré zahrali svoj part, keď opustila diván horná polovica tela, boli nepodarenými sláčikmi, a keď už sedel, dohrali svoj mohutný vstup aj dychové nástroje. Keď sa postavil, odzneli posledné búrlivé harmónie zvyšku symfonického orchestra, ale tu mal určite prím klavír, čo práve spadol z tretieho poschodia rovno na betón a vyvrhol všetky svoje tóny do rozzeveného ticha.
\„Mal som ťa dávno vyhodiť,\“ zavrčal na starý otoman.
Ten neodpovedal, lebo si bol vedomý svojej pozície a nikdy, na rozdiel od ľudí, neplytval energiou na plané reči.
Umyl sa a zahľadel do zrkadla nad umývadlom. Zazdalo sa mu, že sa pozerá na cudzieho človeka, ktorý sa mu ironicky škľabí do ksichtu. Odvrátil sa, utrel si tvár a vypol svetlo v kúpeľni.
Teraz sa musí najesť a potom si znova sadne za komputer, ako už hádam miliónkrát predtým. Táto práca ho už nebavila, ale nejako sa živiť musel.
Najedol sa. Sadol si do pohodlnej otáčavej stoličky s ergonomicky tvarovaným operadlom a zapol terminál.
Pripojil sa na net a pustil sa do práce.
O dve a pol hodiny skončil, odpojil sa, uspal komp a s ním aj tie centrá v mozgu, čo ešte pred chvíľou rutinérsky obsluhovali informačné monštrum zvané svetová internetová sieť. Pred desiatimi rokmi by si nebol ani pomyslel, že raz bude tráviť pri počítači takmer celý svoj pracovný čas.
Dnes, keby mu to istým spôsobom nevyhovovalo a dobre nevynášalo, by toto zamestnanie odhodil ako spotené ponožky.
Konečne do môjho sveta, pomyslel si, keď dopil obligátnu šálku plnotučného mlieka.
Orchester odtajnený dopadajúcim telom na rokmi unavený gauč rozohral svoje ultrakrátke predstavenie a ako odoznel vo všetkých možných záhyboch a kútoch miestnosti, premenil prítomnosť na minulosť.
Minulosť, definovaná ako niečo, čo sa stalo, čo prebehlo v čase – dej, ktorý je skončený a pre nezvratnosť času, dokázanú fyzikmi, neprístupný nikomu a ničomu, azda okrem aboslútna niekým nazývaného bohom, ktorému nie je nemožné nič.
Tá neskutočná hmla sa rozplynula. Opustil jogínsky postoj a bol znova tam, kde byť chcel. Netušil a ani nechcel počítať, koľkokrát si túto scénu zopakoval, ale zaujímavé bolo, že akonáhle vynaložil energiu, aby sa sem dostal, prežívanie prebralo žezlo nad zvyškom ega a spravilo zázrak. Spočíval v tom, že už to bolo prvýkrát. Všetko bolo skutočné, nové, krásne, jedinečné a teda aj príjemné. Asi aj preto, že zážitok, ku ktorému sa vrátil, si predtým vybral.
Každý z nás si snáď spomína na to pekné, čo prežil, ale sú to spomienky, a tie sú určitým spôsobom deformované cez priepasť času, obmedzené našim momentálnym stavom a mnohými ďalšími, viac či menej priaznivými faktormi.
Zaklopal a čakal. Začul blížiace sa kroky. Pomaly sa dvere otvorili odhaliac útlu postavu v prítmí chodbičky. Stála tam, kučeravé čierne vlasy, ostrý úzky nosík, čierne očká posadené príliš blízko k nosu, ale veselé ako oči malého medvieďaťa, a ústa s úzkymi perami.
\„Ahoj,\“ povedal, \„môžem ísť ďalej?\“
Trochu zaskočená návštevou naoko neochotne otvorila, ale zdalo sa, že ho rada vidí.
\„Akurát som sa chcela učiť matiku, lebo tým výrokom, čo nám dnes prednášala, som nestihla porozumieť.\“
\„Pomôžem ti,\“ ponúkol a už sedeli spolu pri písacom stole, čo stál pod veľkým oknom v hliníkovom ráme.
Zasvietila stolovú lampu a spýtavo sa mu pozrela do očí.
\„Prišiel som sa spýtať, či súhlasíte s tou prístelkou pre spolužiačku? Veď vieš, včera sme sa tu boli spýtať s kamošom.\“
\„Ja neviem, ešte sme sa o tom so spolubývajúcou nebavili, ale môžeš tu na ňu počkať, išla do mesta, o nejakú hodinku a pol sa vráti.\“
\„Ak môžem,\“ zaváhal.
\„Aspoň mi pomôžeš s tou výrokovou logickou,\“ navrhla a prvýkrát sa naňho usmiala.
Usmial sa tiež, keď otvorila písanku, začal vysvetľovať.
V tejto nenáročnej časti matematiky bol dobrý, takže zabodoval. Ona hltala s matikou aj jeho, čo si nemohol nevšimnúť.
Po dvadsiatich minútach učenia prešli k príjemnejším činnostiam.
Rozhovor sa skrúcal rôznymi smermi, ako potok tečúci k svojmu čistému prameňu. Keď našiel svoj počiatok, zmĺkol a v tichu bolo počuť tlkot jej excitovaného srdca. Tlkot jeho srdca, mohutnejší, akoby vážnejší v pomalom tempe, hoci tiež nad svojim normálom 52 úderov za minútu.
Neochotne nechal za chrbtom doznievajúci diván a v barovom stolíku našiel koňak.
\„Na tvoje zdravie!\“ poslal vzduchom želanie tej, čo s ňou práve znovu prežil nezabudnuteľné.
Nalial si ešte jeden pohárik a zamľaskal po tom, čo ho dôkladne poprevaľoval v ústach.
Vtom zahrmotil fax.
Prešiel do pracovne a z vychádzajúceho papiera vopred lúštil, čo to bude za správy.
Neprekvapilo ho, že mu šéf týmto spôsobom posiela pracovný program na nasledujúci týždeň.
Bolo to najefektívnejšie a zároveň neosobne – direktívne, pretože prianie alebo telefonické nariadenie by bolo iba plytvaním energie.
Ešte raz si pomaly prečítal úlohy, ktoré mal splniť, a podčiarkol tie, čo boli neodkladné.
Opäť naštartoval počítač a prsty rozbehol po klávesnici.
Miestnosťou sa ďalšie tri hodiny šírili len fádne klepkavé zvuky odskakujúcich tlačítok klávesnice a občasné hlbšie výdychy stále viac vyčerpaného muža, čo sa hrbil pri neveľkom mahagónovom stole, plnom výpočtovej techniky.
Pár minút pred polnocou skončil. Vstal od stola a odišiel do spálne. Unavený sa povyzliekal a po chvíli tvrdo zaspal.
Okolo štvrtej nad ránom sa zobudil a vyľakane vypliešťal oči na tmu okolo seba.
Snívalo sa mu, že sa preteká s obrovskými slimákmi. Na ich zradnej stope sa kĺže, lepí a sliz má všade, ešte aj v ušiach. A potom, keď sa dostal z tej zákernej stopy a keď ich už-už predbiehal, začali po ňom chniapať otvorenými papuľami plnými žraločích zubov. Z posledných síl pridal a statočne unikol tesákom, čo by ho boli rozdriapali, keby nebol taký rýchly.
\„Tak to nie!\“ rezolútne zaprotestoval do ticha izby, keď sa trochu spamätal.
Otvoril časopis položený na nočnom stolíku a ponoril sa do starého Egypta. Reportáž bola o najnovších vykopávkach v Údolí kráľov. Podrobný opis prác, priložená mapa súčasného Egypta a obrázky s podobou života v zlatej ére ho úplne pohltili.
O pätnásť minút odložil National Geographic a znovu zaspal.
Ráno po morning routines vykročil do poloprázdnej ulice predmestia a zmizol v najbližšom vchode metra.
Jeho finančná poradkyňa bola energická blondína s prenikavými oceľovými očami a širokým úsmevom. Cenil si jej prácu, pretože s úsporami a rôznymi poistkami manévrovala veľmi pružne a o každej potrebnej zmene ho včas informovala.
Po tomto stretnutí zakotvil v neďalekom supermarkete, kde sa zásobil na niekoľko dní dopredu.
Taxík ho vypľul pred barákom a s obrovskou igelitkou v ruke sa vkliesnil do ťažko sa otvárajúcich dverí.
Tašku nechal v predsieni. Veci nahádzal na fotel a zvalil sa na gauč.
Ten poslušne zavzdychal a hmla sa objavila. Ešte na schodoch si spomenul na jeden zážitok z detstva a cieľ bol jasný.
Kráčal po hlavnom meste so svojou matkou. Veľkoryso mu požičala na vysnívané najmodernejšie lyžiarky.
V jednej dobre zásobenej športovej predajni ich mali.
Zelektrizovaný pohľad, ktorým ich hladil, keď obchodník otvoril škatuľu, neprestával ani po tom, čo vyskúšal fantastické lyžiarske topánky. Boli absolútne pohodlné. Vtedy to ešte nebol štandard a tejto značke zostal verný aj v ďalších rokoch.
Teraz kráčali preplnenou ulicou a on hrdo niesol veľkú červenú škatuľu s bielym symbolom blesku na vrchu.
Cítil sa ako budúci olympijský víťaz v zjazdovom lyžovaní, ktorý si o pár hodín vyskúša nový model svojej pretekárskej obuvi.
Nevedno ako sa cíti budúci olympijský víťaz, ale chlapci taký pocit poznajú, keď dostanú svoje prvé kopačky, loptu, tenisky, či pingpongovú raketu.
Keď sa vrátil z minulosti, prešiel k počítaču.
Po hodinke a pol celý znudený iba zavrel oči a bol opäť aut, alebo in, to záležalo od uhla pohľadu. Teraz bol na známej izbe s čiernovláskou a práve sa zobudil. Bol to jeden z najčastejšie navštevovaných fragmentov.
Otvoril oči. Ležala vedľa na boku a pozerala sa naňho. Tie nevinné očká ho láskali a s bázňou pozerali na svojho chlapca plné nehy.
\„Ak ma raz opustíš, vieš ako mi strašne ublížiš?\“ vyslovila s obavou a on ju vyľakane pritiahol k sebe.
\„Nie to nikdy neurobím.\“
Pobozkala ho a zavrela oči. Jej vlasy ho šteklili na líci a želal si, aby to trvalo večne.
Vystúpil z minula a pobavene si zašeptal: \„A predsa sa mi to splnilo.\“
Splnilo sa. Mohol sa sen vrátiť kedykoľvek a nielen sem, ale všade, kde sa bol schopný cez pamäť, ktorá je takmer neobmedzená, preniesť.
Najbližšie dni nepriniesli nič zaujímavé a on ich sivosť stále častejšie koloroval únikom dozadu. Už preskakoval z reálu aj pri raňajkách, alebo večeri a keby nemal toľko práce, bol by sa plavil loďou času ešte viac.
\„Ahoj, si to ty?\“ spýtal sa neveriaco telefónu, keď mu zavolal spolužiak z vysokej.
Neozval sa asi tri roky. Kedysi boli najlepší kamaráti. Oženil sa a už naňho nemal čas. Na vysokej to bol vtipný, obetavý a inteligentný spoločník, s ktorým trávil väčšinu času, veď spolu bývali šesť semestrov na jednej izbe.
\„Tak sa niekedy zastav,\“ pokračoval, ale dotyčný iba potreboval niečo naprogramovať a rozhovor sa stočil na počítačový problém.
Zopár údajov, mail, kde bolo treba poslať vyriešený problém a hlas zamrel v diaľke.
Položil slúchadlo a smutne sa zahľadel na stenu. Bol na nej obraz chvosta práve sa ponárajúcej veľryby. V pozadí žiarilo slnko vychádzajúce z mierne sčereného mora. Dominujúca mohutná chvostová plutva ohromného cicavca, čo sa už-už stratí vo vode.
Po niekoľkých ďalších nudných týždňoch sa stalo niečo, čo ho vyviedlo z konceptu a bolo to také poznanie, že keby to niekomu vysvetľoval, asi by rýchlo skončil v nejakom sanatóriu.
Vysvetľovanie nehrozilo, lebo už dlhšie obdobie bol ukážkovým introvertom, komunikujúcim iba s obchodníčkou v pokladni supermarketu a takmer neznámymi hlasmi v telefóne, patriacimi ľuďom, ktorých kedysi, aspoň si to myslel, poznal.
Jeho svetom sa stala prešlosť, v ktorej bezpečne plával ako akváriová rybka vo svojom teritóriu.
To jeho teritórium bolo síce obmedzené, ale pamäť mu slúžila výborne a tak v každej voľnej sekunde surfoval po vlnách vlastných zážitkov.
Sedel pri televízore a pozeral preteky svetového pohára – zjazd mužov – Rakúsko – Kandahár.
To stačilo. Dve, tri sekundy a už bol na zjazdovke aj on.
Kubínska mala tri vleky a vcelku strmý zaujímavý svah, ktorý sa temer v polovici lomil. Tu sa prestupovalo z prvého vleku na druhý.
Išiel hneď za kamarátom, s ktorým v tej dobe chodieval pravidelne na lyže. Zliezli vrchnú časť. Bola tu hustá hmla a museli ísť pomaly.
Dolná časť bola bez hmly, no a pri pohľade na skoro prázdny svah v ňom skrslo. To musí zísť celé zjazdom.
Zabrzdil pri ňom kamoš.
\„To musím spraviť šusom.\“
Druhý sa naňho neveriaco pozrel a nestačil nič povedať.
Mohutný odraz oboma palicami, dva- tri odšľapy a už sa rútil dolu svahom. Aj v tejto časti bol jeden malý nenápadný zlom, ktorý spôsobil, že sa v tej rýchlosti odlepil od zeme a šesť – sedem metrov letel nízkym skokom.
To bol pocit, no a vtedy pamäť, mozog, či akási iná sila urobila ritardando.
Skok, let i fáza dopadu sa natiahli na dvojnásobok skutočného času. Pocit sa vzdialil všetkému, čo dovtedy prežil.
Dopadol a accelerando. Opäť reálna rýchlosť.
Dolu, kde bolo treba prudko brzdiť, znovu natiahol čas ako Einstein vo svojej teórii relativity a vychutnal si pomalé brzdenie s nekonečným oblúkom.
Kryštáliky snehu lenivo odskakovali od ostrých hrán jeho lyží a do diaľky fŕkali pomaly dopadajúc ako letáčiky púpavy pri poryve vetra.
\„Bohovské,\“ pochvaľoval si, keď sa vrátil a pomaly prechádzal k dverám bytu, lebo sa mu zazdalo, že počul šramot. Niekto pod ne podstrčil list.
Otvoril ho a tam bolo rukou červeným atramentom napísané: \„Nezahrávaj sa so mnou!\“ a pod textom bol ozdobným kaligrafickým písmom veľký podpis JA – STRÁŽCA ČASU.
Uškrnul sa, ale srdce sa rozbúchalo ako splašené vtáča, čo vletelo do miestnosti a udiera krídlami na okno, ktoré medzitým nejaký zlomyseľník zatvoril.
\„To je nezmysel, nie je to možné,\“ pološeptom vysvetľoval sám sebe, \„absurdita,\“ ukončil a zhúžvaný papier hodil do koša.
Prebehlo niekoľko týždňov. Opäť sa smelo ponáral do vôd, nám, bežným smrteľníkom neprístupných a osviežoval sa v nich, až sa to osviežovanie stalo závislosťou. Bol nekľudný, keď musel jesť, spať, alebo pracovať. Tento stav pripomínal silného fajčiara, čakajúceho na posledné slová porady, len aby si doprial dúšok svojho smrtonosného nikotínu.
Metódu zrýchľovania a spomaľovania ubiehajúceho deja doviedol k dokonalosti a niekoľkokrát ho dokázal aj zastaviť, čo ho absolútne napĺňalo. Kto by nechcel pocit dokonalého blaha vychutnávať niekoľko dlhých minút, na miesto reálnych pár sekúnd.
A on to mohol.
Pomaly prechádzal v pamäti úseky, ktoré sa mu predtým ani nezdali zaujímavé. Teraz, keď mohol, tak si ich zopakoval, zrýchlil, spomalil, alebo zastavil. Boli to zážitky, čo sú neporovnateľné s bežným prežívaním, keď mnohokrát prežijeme niečo, čo je veľkolepé, ale trvá to tak krátko, že si to uvedomíme až neskôr.
Dobehol do cieľa a vyhral svoje prvé veľké finále.
Pod tribúnou, čo stála vedľa futbalového ihriska v malom provinčnom meste, boli postavené drevené stupene víťazov.
Deväťročný chlapec sa ledva vyštveral do stredu na najvyšší stupeň a riaditeľka usporiadateľskej školy mu vešala na krk medailu – majster okresu v behu na šesťdesiat metrov.
Niekoľko desiatok malých rúk zatlieskalo. Potom si ako veľký športovec podal ruku s druhým, po pravici, a tretím, po ľavej strane.
Vystrel sa a opäť sa ozval potlesk pre všetkých troch – spomalenie a stop.
Šteklivý pocit a kŕč šťastia sa rozlieval dlho, dlho od žalúdka do všetkých údov a prechádzal každou bunkou. Vrchol dosiahol v mozgu a tesne predtým, akoby bol mal odznieť, dovolil času, aby sa mohol pohnúť.
Potlesk doznel a zostúpil z bedne.
Hmla skončila ďalší úspešná pokus a on otvoril oči. Starý otoman sa už chystal zanôtiť, no on sa nepohol a znovu rozkrútil špirálu časového protipohybu.
Veľká miestnosť bola vyzdobená. V klube bolo množstvo ľudí v oblekoch a večerných róbach. Konala sa tu beánia, alebo imatrikulácia prvákov na vysokej.
Stála vedľa neho vysoká, štíhla, až priesvitná s nádhernými čiernymi očami, ktoré paralyzovali svojim čarom každého, kto sa do nich pozrel.
Mala na sebe tmavomodré šaty s všitými striebro-lesklými niťami.
Keď rečník skončil utrpenie počúvajúcich, začala hrať hudba a vyparádená mládež sa rozpŕchla k baru, do sál a k stolom. Išli tancovať. Žiaril šťastím. Bola takmer dokonalá a všetci kamaráti, čo stretol, kým prešli na parket, si ju závistlivo prezerali.
Hrali rýchlu disko hudbu, no po chvíli zazneli prvé tóny Grigorovovej skladby Majakovskému.
Pozreli si do očí, chytil ju pevne do náručia. Pritisla sa k nemu a …
Precitol. Chcel sa postaviť, ale nemohol. Akoby stuhol. Ostal ležať a oči bezmocne blúdili po strope a hľadali záchytný bod, čo by vytiahol telo z nehybnosti.
Mozog nechcel akceptovať, že predošlý tanec sa už skončil a ona ostala stáť za chrbtom času, tam v minulosti, hoci sa mu obaja v tom nekonečnom tanci chvíľu vysmievali.
Postupne vstúpil do všetkého, na čo si bol schopný spomenúť a stále ťažšie hľadal nové inšpiratívne situácie. Zopakoval si dokonca už aj nejaké nepríjemnosti, aby to získalo určité napätie.
Pri návrate sa niekedy stalo, že ostal paralyzovaný niekoľko minút po vynorení.
Cesta späť, aj napriek možnosti sa vrátiť, nebola možná ani preňho.
Jedno ráno po úmornom vyhľadávaní komodít, keď dosliepňal na obrazovku sa oprel dozadu, zaklonil hlavu a zavrel oči.
Chvíľu rozmýšľal a potom premenil myšlienku na skutočnosť.
Veľká aula bola plná rodičov, vyučujúcich a absolventov, čo čakali na svoju chvíľu.
Promócie začali fanfárami, vystúpili magnificiencie a ostatné celebrity.
Uvítanie, protokolárne procedúry a potom prišla jeho chvíľa. Mal sa za celý ročník poďakovať rodičom, učiteľom, …
Usporiadal si v hlave, čo povie a keď všetci stíchli, vystúpil zo skupiny a predstúpil pre mikrofóny.
Oslovil vedenie univerzity, rodičov, pedagógov.
Povedal tri, štyri vety a búrlivý potlesk ho vyprevádzal.
V eufórii, ktorú prinútil spomaliť, prežíval.
A keď rýchlosť ubiehania normalizoval zbadal tvár niekoho neznámeho.
Bol to človek, ktorého nikdy predtým nevidel. Ten pozeral naňho uprene a absolvent cítil, že srdce sa trepe v neprirodzenom rytme, akoby malo skolabovať.
Skúsil zrýchliť situáciu, ale nešlo to. Ako kráčal z pódia, človek sa naňho pozeral pohľadom chladným sťa oko hada, alebo veľkého bieleho žraloka.
Oko, čo vidí všetko a nič, cíti všetko a necíti nič a vie všetko, ale nič nechce vedieť.
Obzrel sa prudko iným smerom a veril, že keď sa pozrie späť, anonymný face tam už nebude.
Pomaly so strachom sa natočil tam, kde očakával cudzinca. Nebol tam.
Keď sa vrátil otvoril oči a striasol sa. Stuhnutosť tentokrát pominula rýchlo. Postavil sa a zamieril do kúpeľne.
Veci zhodil v chodbe a skočil pod sprchu.
Pustil iba studenú vodu a nechal ju tiecť. Takto odbúraval stres. Po chvíli začal vnímať, že je naozaj ľadová.
To už bolo ostré varovanie. Musí s tým prestať, lebo zblbne.
Nedalo sa. Vír sa točil ďalej a on po skončení dovolenky iba trochu obmedzil návštevy minulosti.
Raz v meste, keď čakal na prechode, stretol jednu dobrú známu.
\„Mladý pán,\“ otočil hlavu a ostal stáť šokovaný s pootvorenými ústami.
\„Ahoj, čo ty tu?\“
\„Ja tu neďaleko bývam, ale čo ty tu robíš?\“
\„Stojím na prechode,\“ pokúsil sa o žart, možno prvý po pol roku.
Zasvietila zelená a ľudská vlna sa pohla. Zastavili sa na protiľahlom chodníku a chvíľu s rozprávali.
Pozeral sa s bázňou na ňu a prehrával si situácie, čo s ňou v poslednej dobe \„prežil\“.
Bola staršia, pribudlo pár rýh na tvári, ale inak sa nezmenila.
Vymenili si telefónne čísla a každý šiel svojou cestou.
Domov prišiel ako vymenený. Mal ju stále pred očami a zázrak – hrabanie sa v minulosti – mu ani nezišiel na um.
Druhý deň jej zavolal. Nedvíhala. Boli iba štyri poobede. Skúsil to znovu o ôsmej a zodvihla. Potešila sa. Dohodli sa, že sa v piatok stretnú.
Čas sa vliekol, prešla streda, potom štvrtok.
Aby nevyšiel z cviku, párkrát sa ponoril do minula, ale ani raz k nej.
Zopár zaujímavých opakovaní, no bez akcelerácie a retardácie.
V piatok, asi hodinu pred stretnutím sa už nezdržal a pretočil fiktívne hodiny času.
Bol na veľkej chodbe. Ona stála oproti nemu a s pingpongovou raketou v priliehavej teplákovej súprave.
Usmiata ako vždy, s tými čarovnými neuveriteľne hlbokými čiernymi očami a sledovala sústredene malú bielu loptičku, čo poslušne poskakovala zo strany na stranu. Pod chvíľou naňho žmurkla a on bol v siedmom nebi. Pri každej príležitosti sa objavil úsmev na oboch mladých tvárach.
Akceleroval dej a v mihu oka boli vo výťahu.
Dotyky, oči sa stretli, letmé bozky.
Spomalil beh, temer ho zastavil. Objatie trvalo dlhé minúty. Už nechcel odtiaľto odísť.
Netušil, že už ani nebude mať príležitosť.
Niekto mu zozadu položil ruku na plece. S prekvapením a nevýslovnou bolesťou nechal jej ústa a pomaly sa obrátil.
Za chrbtom stál ten cudzinec s chladnými hadími očami a on cítil, ako mu ryje do mozgu nemý výkrik – si na mieste.
Dievča zmizlo a on zostal vo výťahu sám. Čas začal blednúť a všetko zahalila hmla.
Keď sa rozplynula, stál v nejakej neznámej dedine, alebo čo to bolo. S hrôzou sa obzeral okolo seba. Bolo tu niekoľko hlinených domov so slamenými strechami. Pod nohami mal prašnú cestu. Vedel, že to nie je jeho život, myseľ, spomienka. Tu určite nikdy nebol.
Rozhodil odovzdane rukami a vykročil.
Oči plné očakávania pozerali na dvere, v ktorých sa mal každú chvíľu objaviť.
Tie hlboké, tajomné, čierne oči. Okolo pár vrások, čo ich zdobili a na stole šírila vôňu káva, ktorú pred chvíľou priniesol čašník s takým zvláštnym chladným pohľadom. Pohľadom studeným ako oči veľkého bieleho žraloka.