Tulák Blucherer bol človek dobrodružnej povahy. Svoje spoločenské postavenie považoval za nutné zlo, lebo už dávno uznal, že svoju povaha nemôže zmeniť. Nebol ani tak fatalistom – skôr si myslel, ba bol presvedčený o tom, že človek sa márne pechorí, tak či onak ho na konci čaká starká zubatá.
Ako správny dobrodruh sa túlal bezcieľne, avšak bezmála intuitívne sa vedel dostať k nejakému dobrodincovi, takže zaspával vždy najedený. Peniaze na dobrý obed či večeru mu pohodili, hoci často ako psovi, neznámi zazobanci.
A opäť späť hopi-cup, pokračoval vagabund Blucherer v svojich bezcieľnych túlačkách. K jeho jedinému cieľu – peniazom na dostatočné nasýtenie – ho privádzal znova a znova jeho neomylný inštinkt.
V ten deň sa na tuláka nie a nie usmiať šťastie. Sprepadení držitelia prebytočných medených mincí akoby sa mu zámerne vyhýbali. Dosiaľ vždy vyrovnaného Blucherera sa začali zmocňovať obavy. Bol čoraz viac presvedčený, že sa proti nemu všetci tí vyobliekaní boháči, vystupujúci zo svojich oslnivých kočov, spriahli.
A keď telesný strážca istej pretučnenej dámy vytiahol na neho svoju lesklú zbraň so slovami:„Pakuj sa, ty starý všivák, lebo ti odšmyknem ten tvoj červený frňák!“, vtedy už Blucherer vedel, že musí zmeniť prostredie.
Na svojich vyčaptaných topánkach neúnavne šliapal ďalej, cestou zmokol do nitky, až sa napokon vnoril do tmavej lipovej aleje a unavené nohy ho doniesli k bráne spustnutého šľachtického sídla, v ktorom však – čo to? Áno, tam dnu za rozžatými oblokmi domáci páni zrejme večerali, lebo štrngot príborov a volanie prípitkov bolo počuť až k bráne, na ktorú Blucherer nástojčivo, drzo bubnoval päsťami, ako bubeník, ktorý si kdesi zabudol paličky.
Brána sa náhla rozďavila ako pažerák lačného zvera a prekvapený Blucherer sa razom ocitol na štvorcovom nádvorí kaštieľa.
„Máš šťastie, chlape!“ zahrmel mocný bas, „Môj pán má dnes dobrú náladu. Inak by ťa nechal roztrhať psami. Ty nevieš, hlupák starý, že to tu volajú Diablov Dom?“
Lokaj, vysoký ako jedľa, svietil svojím starobylým lampášom Bluchererovi rovno do očí.
„Všetci rozumní ľudia sa tomuto miestu vyhýbajú na sto honov. Ty asi nebudeš odtiaľto, čo, starý?“
Blucherer chcel čosi povedať, ale jazyk mu zdrevenel, čo kieho šľaka.
„Vystrašil som ťa, hlupák? Nehovor nič, ale vedz, že môj pán má radšej radorečných ako nejakých nemých mumákov.“
„Nie som nemý!“ zmohol sa zaskočený Blucherer konečne na slovo.
„To som rád! Už som si myslel, že ti vyrezali jazyk.“ Nádvorím kaštieľa sa burácavo rozľahol lokajov zlomyseľný smiech. Už nesvietil Bluchererovi do tváre, ale na cestu ako Lucifer.
„Tak, a teraz sa musíš spoľahnúť sám na seba. Dám ti však dobrú radu; ak ťa bude chcieť môj pán obdarovať, ber všetko, len nie opičiu labku! Rozmuieš? Neber opičiu labku!“
Blucherer sa nechápavo zobzeral okolo seba, no po jeho sprievodcovi nebolo ani vidu ani slychu. Stlačil teda mosadznú kľučku a vstúpil do rozľahlej komnaty plnej panstva. „Neber opičiu labku!“ znel mu v ušiach dunivý hlas zmiznutého sprievodcu.
Blucherer, hoci túlavá nátura, bol človekom svetaznalým a toto varovanie mu pripomínalo príbehy, ktorých kedysi počul neúrekom.
„Budeš nám rozprávať, cudzinec?“ vytrhol ho z úvah zrejme domáci pán, lebo sedel v ozdobnom, vyrezávanom kresle podobnom kráľovskému trónu. Mal neúmerne veľkú lebku a v nej výrazné, ako žaba vypúlené oči a rovnako veľké oduté ústa, plné zlatých zubov.
„Bude rozprávať, bude rozprávať!“ ozvali sa ostatní hostia. Bluchererovi sa zdalo, že sa ocitol v úli plnom sršňov.
„Ticho, hostia moji! Nechajte prehovoriť cudzinca! Začni!“ panovačne zodvihol ruku žabiakovi podobný domáci pán.
Všetci zmĺkli ako na povel. Hostiteľ mal u nich zjavný rešpekt.
Blucherer zaodŕhal, potom však spustil a čoskoro bolo počuť len obdivné óch a ách… Dámy podchvíľou híkali ako oslice. Keď dokončil svoj vymyslený príbeh, opatrne sa rozhliadol po zaplnenej komnate, aby zistil, aký dojem urobil na poslucháčov.
Chvíľu bolo bezmála hrobové ticho.
Bluchererovi stískalo srdce očakávaním.
Náhle sa ozval búrlivý, vytrvalý potlesk. Ohromený Blucherer mal pocit zaslúženého víťazstva. Malá ruka domáceho pána zastavila prejavy nadšenia hostí.
„Čo chceš za svoj pútavý príbeh? Mám tu kus zlata veľký ako oslia hlava!“
Blucherer zízal ako oťapený na ohromnú blýskavú hrudu.
„Mám tu mešec plný drahokamov – diamantov, rubínov a smaragdov.“
Tulák hľadel na rozovreté kožené vrecko, blýskajúce sa červenými, zelenými očkami, mätežou farieb a o chvíľku ho doslova rozboleli oči.
„A napokon, codzinec, mám tu ešte opičiu labku, zázračný talizman, ktorý ti splní tri želania! Akékoľvek želania, cudzinec. Vyber si čo chceš, ale skôr, ako sa ozve kohút!“
Blucherer si povšimol, že sa hostia v sále jeden po druhom vytrácajú.
„Neber opičiu labku!“ zaznelo mu v ušiach.
„Pozor na kohútie zakikiríkanie!“ pobádal ho domáci pán.
V komnate už zostali iba sami dvaja. Pán domu sa nepokojne mrvil vo svojom kráľovskom kresle a súril pomaly sa rozhodujúceho tuláka.
„Chcem opičiu labku!“ povedal pevne rozhodnutý Blucherer.
Žabiakova tvár sa neuveriteľne zmraštila, celé telo sa krútilo a natriasalo v bláznivom tanci. Na stôl pred Blucherera čosi cuplo, potom sa ozval hlas kohúta.
Na mieste, kde sedel pán domu, sa vznášal obláčik čierneho dymu.
Bluchererovi padol do očí predmet, ktorý sa na pohľad ponášal na obhorenú detskú rúčku. Keď ju zodvihol a pozrel sa pozornejšie, uvidel drobné husté chĺpky, ktoré ju pokrývali.
„Teda toto je tá opičia labka!“ pohundrával si popod nos.
Ako ju tak držal v dlani, zdalo sa mu, že sa ohnuté prsty labky vystreli a zasa zovreli v drobnú päsť. Rýchlo, akoby sa popálil, vhodil to čudo do svojej tuláckej torby a vytratil sa z toho nevľúdneho miesta kade ľahšie.
Blucherer vyhral v kartách.
Výhra mu vydržala tri mesiace. Minul ju so svojimi praiteľmi, tulákmi a povaľačmi ako bol on sám. Potom si želal domček so záhradou, kde by mohol pestovať ovocie.
V dome sa schádzali všetci tuláci a žobráci zo širokého okolia. Prichádzala aj tuláčka Elza, veľká žena s mohutným poprsím a očami ako nezábudky.
Svojím zjavom Blucherera načisto opantala. Keď sa s ním dobrovoľne odobrala na lôžko a poskytla mu vnady svojho ešte celkom zachovalého tela, uveličený Blucherer je prezradil svoje tajomstvo.
Elza zízala na opičiu labku celkom tak, ako on sám, keď ju prvýkrát uzrel.
„Môžem si želať čo chcem a ono sa mi to splní?“ vyzvedala sa mocná žena, podchvíľou fľochla na vyžitého Blucherera a o čomsi úporne premýšľala.
„Len jediné, posledné želanie!“ povedal jej Blucherer a oddal sa tvrdému spánku uspokojeného muža.
Keď sa prebudil, hľadel, nič nechápajúc, do tváre lokaja z kašteľa zvaného Diablov Dom.
„Kde som? Čo tu chcete? Kde je Elza?“ opytoval sa zmätený Blucherer.
„Tvoja Elza si želala kaštieľ. Dostala Diablov Dom a stala sa mojou paňou.“ oznámil mu svojím dunivým hlasom lokaj a zodvihol svoj starobylý lampáš.
„Mám ti posvietiť na cestu do kaštieľa? Môžeš porozprávať svoj príbeh mojej panej a…“
„Strať sa, diabol!“ povedal Blucherer.
Lokaj sa rozplynul ako hmla.
Odvtedy sa túlal, keď ho pochytila túlavá horučka, no už nie bezcieľne. Vždy sa totiž vracal do svojho domčeka pestovať ovocie.
Poviedka pochádza zo slovenského hororového časopisu Hlboký hrob.