 |
Bolestivo som sa preberal z desivého sna. Nad hlavou mi lietali čierne vesmírne lode. Ich trupy pripomínali otvorené hrudné koše s trčiacimi rebrami. Z trysiek v zadnej časti niečo vypúšťali. Vyzeralo to ako čierna hmla. Spomenul som si na žlté bachraté lietadlá, ktoré sme volali čmeliaky, ako postrekovali polia. Vo sne som na tie čierne prízraky ukazoval prstom a vykrikoval pri tom niečo sprosté.
Keď sa zobúdzam z chľastačky, nikdy si svoje sny nepamätám. Tento bol ale iný.
Vo vzduchu sa vznášal pach rozkladu. Smetisko. Môj domov. Otvoril som oči a posadil sa. Cez plesnivý matrac som cítil každú hrudu zeme pod sebou. Hýbať sa ma bolelo. V diaľke hučali sirény a ozývali sa výbuchy. Musel som sa napiť.
„Prestaň a daj mi fľašu,“ okríkol som Olega. Je to smradľavý bezdomovec a ťažký alkoholik. Neznášam ho, pretože mi pripomína, kým som ja. Bezdomovcom a alkoholikom. Kľačal obďaleč na svojej špinavej deke, smial sa ako šialenec a divoko pri tom mával rukami. Jeho ruky v čiernom opare zanechávali zvláštne obrazce. V čiernom opare…sen. Chuť piť ma úplne ovládla. Sucho v ústach a triaška. Zatmelo sa mi pred očami.
„Poďte sem,“ zakričala Nšoči. Je treťou z našej partie. Vlasy si sťahuje čelenkou s hadím motívom. Má ich len pár šedivých. Alkohol nás všetkých o čosi pripravil.
Oleg neprestal mávať rukami. Ja som sa pokúsil vstať. Padol som nazad a tvrdo si narazil kostrč. Prudká bolesť ma trochu prebrala. Ďalší pokus mi vyšiel. Dokymácal som sa ku Nšočinej chajde. Zbúchali sme ju s Olegom. Myslím tú chajdu. Aj keď možno… neviem.
Nšoči má malinký televízor napojený na autobatériu. Vysielali správy.
„Daj mi napiť,“ prikázal som jej.
„Drž hubu a pozeraj,“ odbila ma. Mám ju rád.
„Si na zožratie,“ ospravedlnil som sa lichôtkou. Vycerila na mňa dva čierne zuby v niečom, čo kedysi mohol byť úsmev. Nasucho som prehltol.
Obraz zrnil, no hlas bol čistý.
„Mimoriadne správy,“ hlásila moderátorka Dominika Schtrölle – Povrázková. Nádherné blond vlasy mala tentoraz neupravené. Krásnu tvár asi nechala v maskérni a miesto nej si zobrala bledú kožu s temnými kruhmi okolo očí. Podobne vyzeral jej spravodajská dvojička Július Pandera. Košeľu mal zapnutú nakrivo a na kravate blízkeho príbuzného Gordického uzla.
„Zrejme mimozemské lietajúce objekty rozprašujú po celej zemi neznámu látku. Doposiaľ sa s nimi nepodarilo nadviazať spojenie, pokusy o zostrelenie sú zatiaľ neúspešné.“ Pri čítaní textu dychčala ako pes. Bielka a dúhovky mala čierne. Vyzerala ako démon.
„Zviera chce žrať,“ povedal Július a zavetril. „Prepáčte…dôrazne žiadame všetkých, aby nepodliehali panike, nevychádzali z domov a počkali, kým úrady dostanú…“
Vetu nedokončil. Poobzeral sa okolo seba a keď zbadal Dominiku, naklonil sa ku nej a oňuchal ju. Oblizol sa. Na stôl dopadla dlhá slina. Vysúkal jej rukáv a zahryzol do predlaktia. Vôbec sa nebránila. Dokonca sa rozosmiala. Akoby necítila bolesť… Škrípanie zubov o kosť telka prenášala spoľahlivo.
Na zátylku sa mi zježili vlasy.
„Kurva fix.“
„Ježiši,“ povedali Oleg so Nšoči naraz.
Moderátor chvíľu prežúval a potom prehltol. Na stôl špliechala krv. Kameraman bulvárne kameroval ďalej.
„Zviera chce žrať,“ povedala Dominika a ovoňala si desivú ranu. Potom sa otočila ku Júliusovi. Divoko mu odtrhla rukáv saka aj košele. Julove krvavé ústa sa rozšírili do úsmevu. Domča otvorila ústa a… Nšoči vypla televízor.
„Toto v mojom dome nestrpím,“ povedala trasľavým hlasom.
„To je smrad,“ ozvalo sa za nami. Zľakol som sa a len tak tak si necvrkol do nohavíc. Bola to sestra Svetlana. Bola z mestského rádu. Chodievala sem raz za dva tri dni. Doniesla nám jedlo, nejaké oblečenie a slovo Božie. Čierny habit mala zablatený, akoby po ceste sem párkrát spadla. V očiach jej pulzovala temnota. Vetrila ako lovecký pes. Sestra Svetlana sa nikdy predtým na smrad nesťažovala, hoci ho tu bolo požehnane.
„Vy ľudský odpad. Čo pozeráte? No jasné, ako by ste to mohli pochopiť vašimi prepitými mozgami? Aký iný dôkaz ešte potrebujete? Boh existuje. Zviera chce žrať.“
Divoko zavetrila. „Smrad. Bože to je hrôza,“ zastonala a pozvracala sa. Nechápavo sme na seba hľadeli.
„Zviera chce žrať,“ vykríkla sestra netrpezlivo. Sadla si na zem, vyhrnula si sukňu a stiahla si z nohy bielu pančuchu. Surovo si chytila vlastnú nohu, priložila si lýtko k nosu a ovoňala. V bedrovom kĺbe jej ruplo.
Temne zachrčala a zahryzla si do nohy. Nšoči sa pohla. Rýchlo schmatla prázdnu fľašu z borovičky a nekresťansky sestru ovalila. Tá sa zvalila na zem, čeľuste zovreté na lýtku. Vyzerala ako pokročilý jogín.
„Toto v mojom dome neznesiem,“ povedala Nšoči a prebodla ma pohľadom. Chcel som jej povedať, že je na zožratie a ona to vycítila. Slová mi uviazli v krku.
Svet zachvátilo šialenstvo. Po jeho povrchu pobehovali ľudia s démonickými očami. Boli príšerne dohryzení, mnohým chýbali končatiny. Mŕtvol pribúdalo. Diagnóza: vykrvácanie. Obával som sa, že keby som bol triezvy, mal by som pri pohľade na žerúcich sa ľudí, plaziacich sa a umierajúcich len dve možnosti. Stať sa alkoholikom alebo sa zabiť. Našťastie, tu som mal problém vyriešený.
Po tom, ako sme stiahli poslednú krabicu vína, zahrabali sme telo sestry Svetlany pod odpadky. Nšoči ju udrela príliš silno. Čo ďalej, bolo jasné. Zohnať chľast.
A tak sme sa s hrdzavým kočíkom naplneným železom vybrali do mesta na nákupy. Najzaujímavejšie je, že sa nám všetci oblúkom vyhýbajú. Dokonca sa zdá, že pred nami utekajú.
„Zviera chce žrať,“ je ich slovník. Slová znejú z podchodov, parkov, či bočných uličiek. Nšoči je trochu vystrašená, Oleg sa neustále snaží rukami rozptýliť jemný čierny opar, ktorý nám tu nechali návštevníci z kozmu. Šľak aby ich.
„Čo sa to stalo?“ opýtala sa Nšoči. Vypila z nás najmenej a asi preto mala najväčšie starosti. Mne to bolo jedno. Ľudstvo sa nestaralo o mňa a ja oň. Prečo to teraz meniť?
„Tí čierni tu niečo rozprášili,“ skonštatoval Oleg, čím si vyslúžil môj obdiv.
„Ale prečo, prečo?“ dožadovala sa pokračovania Nšoči. Mne zatiaľ lietali v myšlienkach bachraté, žlté čmeliaky ničiace škodcov na poliach.
„Myslím, že toto je nám nanič,“ povedal som a zhodil šrot z kočíka.
„A za čo kúpime tovar?“ zľakla sa Nšoči.
„Pozri sa okolo seba. Kto nám bude brániť?“
Nšoči pokrútila hlavou a zúfalo vzdychla. Ľudstvo sa požieralo, alkoholizmus zabíjal jej telo a krádež bol stále zločin.
Nášmu obchodu sa žraví ľudia vyhýbali oblúkom, čo potvrdilo moje podozrenie. Vnútri nik nebol. Krabice stolového vína boli v regáloch úhľadne zoradené.
Zobral som krabicu Hradnej sviece, vreckovým nožíkom som odrezal kartón a schuti sa napil.
Pocítil som, ako sa mi prečisťuje hlava a začínam si uvedomovať našu novú situáciu. Stal som sa pánom napadnutého sveta. Tam niekde v temnom vesmíre žije mimozemská rasa, ktorá nás považuje za hmyz a rozhodla sa nás vykynožiť. Ich plán však zlyhal. Nepočítali, že proti nim máme mocnú zbraň. Pozrel som na Hradnú sviecu a dopral si dúšok. Áno, mocnú. Prečo inak by sa nám Pažravci vyhýbali a sestra Svetlana sa sťažovala na zápach? Preto nás nechala na pokoji a radšej začala žrať seba.
Sme ním nasiaknutí. Sme nedoknuteľní. Sme odboj. Pozrel som na Nšoči a Olega. Ona nakladala krabice do kočíka. Vnútorný boj so svedomím zrejme vyhrala. On naberal na bruško prsta čierny poprašok z pultu a ochutnával ho.
Keď Čierni prídu nabudúce, pripravíme im privítanie. Je viac takých, ako my. Dáme sa dokopy. Napil som sa a pocítil som priam vesmírnu silu. Stratégiu obrany zeme som začal vidieť viac ako jasne.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.