 |
Jednooký Janko bol rád, že na tú perníkovú chalúpku naďabil.
Prechádzal sa lesom, pískal si, bujakal, keď tu zrazu oblohou zalomcoval úder ako hrom. Bol to hrom. Hneď potom sa z nebies pustila vodná riava, sťa vo vždyzelenom dažďovom pralese. Mocné kvapky si razili cestu korunami stromov ako namosúrená banda Sarumanovych skurutov.
Chalúpka sa pred ním, učupená medzi kmeňmi stromov, vynorila ako zjavenie. Až keď sa dostal pod ochranu prečnievajúcej strechy a dážď mu prestal bubnovať do kotrby, až vtedy si všimol zvláštny stavebný materiál použitý na jej postavenie – perník. Prešiel rukou po jeho prečnievajúcich kryštálikoch, tvoriacich priezračnú napodobeninu brizolitu. Jeden si odlomil a na skúšku fúkol do nosa. Zaiskril mu zrak a musel sa predkloniť a zarevať blahom. Toľká kvalita! Úplná dokonalosť, presne ako v tom americkom seriáli. Už sa veľmi nerozmýšľal a vkročil dnu.
Počkal, kým si oko zvyklo na tmu a poobzeral sa. Inventár chalúpky bol nasledovný: 1 horiaca pec, veľká; 2 kreslo, prútené; 1 matrac dormeo; 1 stôl, drevený; 1 varičská súprava; 1 klietka, železná; 1 nahnevaná bosorka s kutáčom v ruke. Ďalej sa Janko nedostal. Než stihol vyhodnotiť nebezpečie, dobre mierená rana mu pristála na zátylku a on nevedomý capol na dlážku.
Prebral sa, ako inak, zamknutý v pevnej klietke. Zahromžil a zbytočne zalomcoval nepoddajnými prútmi svojho väzenia. Babica k nemu prikročila a medzi perníkovými stenami zarezonoval jej smiech.
„Vidím, že očko ti stále nedorástlo. Mal si si vziať medicínu, čo som ti vtedy u zubára núkala!“
„Ďakujem, s jedným okom sa mi vodí dobre,“ ohradil sa Janko slušne. „Môžem napríklad urobiť toto,“ povedal a sústredene začal drmoliť: „Oďin, Oďin, Oďin, Oďin…“
V mozgových závitoch mu prasklo a do mysli mu vstúpil neutrálny hlas operátorky: Váš boh alebo patrón práve nie je v dosahu. Modlitbu či invokáciu opakujte neskôr, prosím.
Starena sa opäť zasmiala. „Tu ti tvoj bôžik nepomôže, chuligán jeden. Celá chalupa je odtienená.“
„Čo so mnou zamýšľate?“
„To časom uvidíš. Práve teraz ale zamýšľam, dobre ťa nakŕmiť,“ oznámila mu bosorka a dala sa do varenia.
A tak Jankovi začali dni bohaté na poživeň. Babica mu do klietky nosila chod za chodom. Varila dobre, nuž nenamietal a lačne hltal každý ponúkaný pokrm. Dostával španielske vtáčiky, francúzske zemiaky, černohorské rezne i jeho obľúbený turčiansky maglajz. Jeho telo utešene rástlo, líčka sa plnili, rúčky i nožičky obaľovali sadlom a bachor kypel z gatí ani Niagarské vodopády. Akýmsi podlo podstrčeným vývarom mu čarodejnica dokonca zregenerovala chýbajúce oko. Keď sa jej na to sťažoval, len ho zahriakla, že nekompletnú stravu na tanieri nechce.
Jedného dňa však miesto jedla dostal sklenenú fajku plnú známych priezračných kryštálikov. Na jeho spýtavý pohľad babica odvetila: „To je chlapče, tvoje posledné pofajčeníčko. Potom ťa upečiem.“
„Áno, áno!“ protestoval Janko. „Teda… Nie, nie!“ opravil sa napokon. Babica na jeho názor nedbala a odomkla klietku. Janko jej chybu využil na bleskový únik. Za slabú minútku sa mu podarilo pretisnúť svoje telo z klietky, nuž sa prudko zvrtol ku dverám a ostrým tempom uháňal preč až mu tučné stehná plieskali o seba ako dva splašené holuby. V polovici cesty sa však zadýchal, zastavil sa teda na krátky odpočinok. A vtedy si všimol, že stojí priamo na veľkej kuchárskej lopate.
„Je od teba milé, že si taký nápomocný,“ uškrnula sa striga, „a teraz, do pece s tebou!“
Bosorka z celej sily zabrala a mohutná rúčka drevenej lopaty sa prehla. Všetky ohyby Jankovho tela sa počali otriasať a keď už to vyzeralo, že sa predsa len odlepí od zeme, lopata praskla.
Babica si z čela utrela kropaje potu a dala ruky v bok. „Asi sme to s kŕmením voľáko prehnali. Buď tak dobrý a vopchaj sa do pece. A ani to neskúšaj, ukazovať ti to nemienim.“
„Čo babka mieni, človek mení,“ zasmial sa Janko a pohol údom. Jeho mohutná ruka sa sťa dubový klát dala do pohybu a zrazila prekvapenú bosorku priamo do plameňov v peci. Janko sa usmial ako potmehúdsky jazvec a vydal sa na cestu ku dverám.
Hladinu bahnistej kaluže zvlnila kvapka krvi, potom druhá. Napokon do vody spadla celá očná buľva, umne oddelená od ostatku tela. Janko oddialil skrvený nožík od opäť vyprázdnenej očnej jamky a zahral sa na Hviezdoslava:
„Iba to trošku luplo,
a oko do mláky čľuplo.“
Potom sa štrngotavo rozosmial, až sa mu mocný bachor roztriasol ako vychladené želé. Cítil, ako ho prítomnosť jeho starého patróna opäť napĺňa. Hľadel na svet jediným okom a pochvaľoval si, ako dnes nakoniec dobre pochodil.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.