 |
Ležal som na lôžku v miestnosti do ktorej neprenikal slnečný svit. Bolesť hlavy bola neznesiteľná. Spomenúť si na posledné minúty, hodiny a dni boli nemožné. Nepamätal som si ani svoje meno.
Vstal som z lôžka a poobzeral sa po miestnosti. Všade bolo lekárske vybavenie. Na dverách viselo zrkadlo do ktorého som sa pozrel. Moja hlava bola dohladka vyholená. Hlavu mi ozdobovali jazvy. Zľahka som si ju ohmatával a zrazu. V zadnej časti bola menšia priehlbina v tvare kruhu. Znova som sa snažil spomenúť, no nešlo to. Na visačke na mojej košeli nebolo napísane moje meno, ale SUBJEKT K665.
Uniesli ma ? Prečo tu som ? Musel som nájsť odpovede.
Vyšiel som na chodbu. Tma ma obklopovala, jediné svetlo prenikalo cez sklo dverí na konci chodby. Potichu som kráčal držiac sa steny. Minul som niekoľko dverí, zrejme do izieb ďalších subjektov až kým som sa dostal na koniec chodby.
Napokon som sa otočil a vošiel do jednej z izieb. Vyzerala presne tak isto ako izba v ktorej som sa zobudil. Muža na lôžku osvecovalo červené svetlo tak ako mňa. Do hlavy mu viedla hadica alebo nejaký druh kábla. Pokusy na jeho prebudenie boli márne. Všimol som si že na košeli mal visačku ako ja. SUBJEKT K674.
Vrátil som sa späť a potichu to namieril ku dverám na konci chodby.
Ocitol som sa na križovatke ďalších chodieb. Moje oči upierali zrak na muža v dlhom bielom plášti ktorý telefonoval. Pritisnutý ku stene som načúval.
„Áno všetko prebieha bez komplikácii tak ako vždy až na jeden subjekt. Nedokáže prijať informácie ktoré mu dáme.“
V momente ako dokončil vetu vošiel do miestnosti.
Pomalými krokmi som podišiel ku dverám miestnosti a skúsil načúvať. No dvere boli zvukotesné.
Na dverách bol nápis kancelária Doktora Burtona.
Čakal som kým vyjde.
Po par minútach mi nič nebránilo vojsť do vnútra. Na stole mal notebook. Moje ruky nečakali a okamžite ho otvorili.
Heslo.
Skúsil som niekoľko kombinácii, no ani jedna nebola správna.
V koši ležal výtlačok novín. Vytiahol som ich a na titulke bolo napísané: Hromadné vykrádanie hrobov vo svete pokračuje. Každú chvíľu sa mohol vrátiť, nebolo viac času na zdržanie. Uvedomil som si že neviem ani aký je rok. Dátum výtlačku bol 5. jún. 2054.
Opustil som kanceláriu, ponáhľajúc sa do inej miestnosti.
Na rozdiel od ostatných táto miestnosť bola zamknutá. No nebol to obyčajný zámok. Na odomknutie bola potrebná sietnica niekoho z personálu.
Zo steny som vzal hasiaci prístroj a postavil sa za dvere.
Keď sa doktor Burton vrátil, dostal tvrdú ranu do hlavy.
Celé telo sa mi triaslo ale musel som sa upokojiť.
Z hlavy mu tiekli hektolitre krvi, nebol čas zakryť stopy. Potom ako jeho sietnica odomkla zámku mi nič nebránilo vojsť do vnútra.
To čom som uvidel mi vyrazilo dych. Neboli to stovky ale tisícky ľudí ktorý ticho, nehybne stáli bez náznaku života. Boli ako vypnutý roboti.
V tej chvíli sa všetko skomplikovalo. Bolo otázkou času kým niekto nájde doktora. Z dverí za mnou vyšiel jeden muž ktorý okamžite tasil zbraň. Utekal som čo mi nohy stačili a zobral to priamo cez armádu ľudí. Guľky svišťali okolo mňa a strachom som bol celý bez seba. Moje nohy stratili rovnováhu a spadol som. Prudká bolesť ma trochu prebrala. Strieľanie prestalo. Využil som moment a zaradil sa do radu.
„Ja ťa nájdem !“ kričal.
Počul som každý jeho krok a moje srdce búšilo o sto šesť.
Cítil som ho ako stál za mojím chrbtom.
Otočil som sa a vykopol mu zbraň z ruky.
Dostal som niekoľko rán. V ústach sa mi zhromažďovalo čoraz viac krvi. Cítil som jej horkú chuť. Skopol som ho na zem a priplazil sa k zbrani.
Hlaveň opustilo niekoľko guliek ktoré trafili muža ktorý ma prenasledoval.
Na konci skladu bol výťah do ktorého som sa ťarbavou chôdzou dostal.
Vyviezol som sa na najvyššie poschodie. Dúfal som že sa dostanem na strechu, že sa nadýcham čerstvého vzduchu a uvidím kde sa nachádzam.
Potom ako sa otvorili dvere som sa ocitol vo veľkej kancelárií na konci ktorej bolo veľké okno.
Pristúpil som k oknu a z výšky hľadel na svetielkujúce mesto nad ktorým jasne žiarili hviezdy.
Zrazu som ucítil cigaretový dym a počul tlieskanie.
„Predviedli ste výborne divadlo pán Gordon. Sledoval som ho od začiatku až do konca,“ z úsmevom povedal muž ktorý sedel v kresle.
„Kto do čerta ste a čo odo mňa chcete ?“
„Som Váš vykupiteľ,“ odvetil muž.
Plný hnevu som naňho namieril pištoľ a chcel som ho zabiť.
„Ale, ale, ale pán Gordon. Naozaj si myslíte že je to dobrý nápad ? Ak ma zabijete nikdy sa nedozviete kto ste a prečo tu ste.“
Odpovede. To je to čo som celý čas hľadal. Upokojil som sa, usadil do kresla a počúval.
„Cigaretu?“
„Nefajčím.“ No potom ako to moje ústa vyslovili, som si uvedomil že to nemôžem vedieť.
„Všetko čo chcete o sebe vedieť je tu,“ otočil notebook smerom ku mne.
SUBJEKT 63
- Thomas Gordon
- Des Moines, Iowa, USA
- * 7. júl. 2017 – † 1. jún. 2054)
Neveril som vlastný očiam. Zavrel som notebook a stále som nevedel pochopiť o čo tu ide a dať si dokopy súvislosti. „Ako to že som tu a nie niekde pod zemou ? . Vy hajzel, čo ste so mnou spravil ?“
„Odpoveď máte priamo na svojej hlave.“
Rukami som sa dotýkal priehlbiny ktorú som mal na hlave. „Čo ste mi dali do vnútra?“
„Problém je vtom že ešte nič,“ odvetil muž a začal sa smiať.
„Prestaňte sa so mnou hrať lebo Vám prevŕtam guľku cez hlavu.“
„Upokojte sa. Mimochodom moje meno je …“
„ Je mi úplne jedno ako sa voláte. Chcem počuť akú rolu v tomto všetkom zohrávam. Prečo práve ja ? Čo znamená tá armáda ľudí ?“
„ Nie ste rád že žijete ? Mali by ste mi ďakovať no namiesto toho tu na mňa mierite zbraňou. Celá vaša rasa je arogantná a bezočivá. Túžite po moci ale ste stvorený k ovládnutiu. Za chvíľu celé ľudstvo pokľakne predo mnou na kolená a vy a niekoľko miliónov ďalších mi kto mu pomôže. Moja neporaziteľná armáda bude onedlho hotová. Zaplatíte sa skazu ktorú ste spôsobili na mojej planéte“
Bolo to na mňa veľa. Začala sa mi točiť hlava, strácal som rovnováhu. Z posledných síl som stlačil spúšť.
Ležal som na zemi a zvrchu sa na mňa díval ten muž. Z hrude si vytiahol guľku a odhodil ju.
„Zbohom pán Gordon.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.