Ohnivé pero Q1 2014: Prvé prebudenie

Môj príbeh je vskutku jednoduchý. Je veľmi pôsobivý, impozantný, je plný mágie, lásky, dobra a šťastného konca. Vlastne, nie je. Rád by som vám ho vyrozprával od začiatku, ale ani sám neviem ani ako, či kedy začal.

Totiž pre mňa môj príbeh začína uprostred tmy. Scéna ako z najhoršej nočnej mory, ktorá sa stala skutočnosťou. Ležal som uprostred nejakej hnusnej diery. Jediné svetlo z mesiace na oblohe.

Nemal som ani poňatia ako som sa tam dostal. Zaujímalo ma len ako som sa tam dostal, vlastne nie len to, ale ležať v nejakej veľkej diere, tiež by ste si hneď nekládli otázku kto ste.

Ja som si ju položil, lebo ma v podstate zaujímala. Takže som mal dve otázky, kto som a ako som sa sem dostal. Položil som si ich aj nahlas, možno som si myslel, že to bude znieť lepšie, každopádne mi na ne niekto odpovedal. Tomu sa povie dobrý reflex, keď som behom sekundy vyskočil na nohy, sledujúc tmu.

„Neviem kto si, ale viem ako si sa sem dostal.“ Neznámy hlas v tme. To mi znelo dosť podozrivo, ale aspoň som vedel, že tam nie som sám.

„Teda, je tu niekto?“ opýtal som sa. Možno sa vám to zdá smiešne, ale mne to tak nepripadalo. Musel som sa to opýtať, lebo by to mohlo pokojne znamenať, že mi začína šibať. Keď prišiel príkaz, aby som zažal lampičku pri mojich nohách neváhal som a vrhol som sa k nej. Keď sa veľkou dierou roznieslo svetlo, chvíľu mi trvalo, kým si naň moje oči zvykli. Potom s pomocou mesiaca som už videl takmer všetko, alebo lepšie povedané, nemal som čo vidieť. Okrem neho.

Uprostred jamy ležal akýsi chlap. Neviem prečo ležal, možno mu tak bolo dobre, ale videl som ako sa na mňa pozerá veľkými čiernymi očami. Mal som z neho zimomriavky po celom tele. Chvíľu sme sa seba civeli, než som pochopil, že to asi nebude najlepší spôsob, tak som sa vybral k nemu. Po ceste som si všimol meč hodený na zemi. Zobral som si ho do ruky. Hneď som ho aj využil, keď som ho priložil neznámemu ku krku.

„Kto si a ako vieš ako som sa sem dostal?“ opýtal som sa. Snažil som sa znieť tvrdo, aj keď mi srdce išlo vyskočiť z hrude.
„Ani ja neviem kto som, ale ty si sa sem dostal zaujímavým spôsobom!“ Nič som na to nepovedal, len som sa spýtavo pozrel, „Spadol si sem. Pred niekým si utekal a spadol si sem. Asi si sa dostatočne nepozeral na cestu.“

Áno, mal som mu chuť prerezať hrdlo, ale sám som sa v duchu karhal za to, že som sem len tak spadol. Na druhej strane mi nič nebolo, ak by som mal odhliadnuť od toho, že mám úplnú stratu pamäte.

Opýtal som sa ho pár dôležitých vecí, samozrejme ako sa z tadiaľto dostaneme. Správne, chcel som mu pomôcť, nie preto, že by sa mi páčil, ale ak by som potreboval niekoho obetovať, bol by veľmi vhodný. Vraj sám nevedel ako dlho tam ležal. Keď mi dal svoj meč, pretože jeho vyzeral lepšie ako môj, nejaký olej do lampáša a ukázal mi skrytý tunel z jamy, rozlúčil som sa s ním, ale sľúbil som mu, že sa po neho vrátim. Možno som najprv ani nechcel, ale radšej by som ho chcel zabiť akoby som ho tam mal nechať zaživa hniť. Nie som taká bezcitná obluda.

Tak som sa vybral do ešte temnejšieho tunelu. Všetko dobré, alebo aspoň poznané som nechal za sebou a kráčal som vo vlhkej veľkej chodbe, ktorá vyzerala akoby ju tam niečo vyhĺbilo. Modlil som sa, aby tam to tam už nebolo. Vlastne by tam niekto byť aj mohol, lebo srdce mi bilo tak prudko a v sebe som cítil taký adrenalín, že by som dokázal poraziť všetko čo by mi prišlo do cesty.

Samozrejme, aby to nebolo ľahké, po pár sekundách mojej vystrašenej chôdze som prišiel na prvé rázcestie. Rovno alebo doprava. Milujem, keď mám na výber len dve možnosti. Vlastne neviem, ale už ich rád nemám.

Buď umriem v jame alebo niekde v temnej chodbe. Bolo mi to jedno, ale v tej jame by som možno prežil dlhšie. Nemal som čo stratiť. Po pár sekundách prišlo ďalšie rozdvojenie. Ani vás nejdem zaťažovať koľko ich asi bolo, ale blúdil som v tých chodbách dosť dlho.

Keď ma to už prestalo baviť, začal som sa obzerať po stenách či niečo neuvidím. Neviem prečo ma to napadlo až teraz. Šťastie ma neopustilo ani vo chvíli, keď som našiel nejaké skryté dvere. Boli zjavne nepoužívané, lebo boli zakryté zeminou a koreňmi.

Podarilo sa mi dostať dnu, do malej miestnosti. V nej nebolo nič okrem neveľkej debničky. Keď sa mi podarilo otvoriť aj tú, našiel som nejaký lesklý meč a pár kúskov jedla. Neviem ako dlho by mi to jedlo vydržalo, ale až keď som ho videl, som si uvedomil aký som vlastne hladný. Takmer som to celé zjedol, keď som si spomenul, že by som si mal niečo nechať. Zobral som si nový meč, ktorý vyzeral akoby bol práve ukovaný. Starý som si dal za opasok a vyšiel som z miestnosti novými dverami, ktoré sa dali pokojne otvoriť.

Mal som ísť radšej tadiaľ kadiaľ som prišiel. Chvíľu som síce kráčal pokojne, ale po pár sekundách som pred sebou započul pohyb. Z tmy sa na mňa vrhla nejaká odporná bytosť. Ohyzd. Ani ma to neprekvapilo. Snažil sa ma zasiahnuť, ale celkom dobre som sa vyhýbal jeho útokom. On už mojim nie. Po chvíli som ho zabil.

Neprehľadával som ho, už tak som videl, že pri sebe nič nemá. Tak som sa vybral chodbou ktorou prišiel on. Možno ich tam bude viac. Bol som pripravený na každú možnosť. Dvere. Snažil som sa byť už nie tak nápadný ako predtým, preto som ich potichu otvoril a vošiel dnu.

Radšej som mal ostať von, lebo priamo predo mnou spali štyria jaskynní škriatkovia. Trochu ma prekvapilo, že ich tu vidím. Možno sa pýtate prečo som sa nezarazil nad svojim bojom alebo príšerami. Vôbec mi to vtedy neprišlo podstatné, chcel som byť rýchlo preč z týchto temných chodieb.

Na druhej strane som uvidel dvere. Počul som kvapky vlastného potu ako dopadajú na zem, tesne vedľa hláv spiacich škriatkov. Samozrejme, moje šťastie ma opustilo veľmi rýchlo. Niekde v strede miestnosti sa jeden z nich zobudil a uvidel ma. Neviem, ktorý z nás dvoch bol viac šokovaný. Každopádne on asi menej, keď stihol s hlasitým škrekom vyraziť do útoku.
Sekal som hlava nehlava, ale zasiahnuť takú malú potvoru mi robilo trochu problém. Nezabúdajte na to, že som v jeden ruke musel držať ešte lampáš, aby som videl kde vôbec je, alebo kde vlastne sú.

Znovu by som nerád zdržiavať a nechcem vyzerať chvastúnsky, ale všetkých sa mi ich podarilo pozabíjať, aj keď mi uštedrili pár rán. V tej miestnosti som našiel pár zlatých, ktoré som si dal do vrecka. Na moju smolu pri rýchlejšom pohybe som štrngal ako pokladnička.

Na chodbách ma už nenapadlo nič, ale v ďalšej miestnosti som už nemal toľko šťastia. Keď som vošiel do miestnosti uvidel som, že som to radšej nemal robiť. Nemal som toľko svetla, aby som videl všetky detaily, ale predo mnou sa vznášala biela priesvitná postava. Vedľa nej, na stoličke sedela nejaká krvavá postava a v rohu za mnou ležal obrovský červ.

Ďalšie dvere boli na opačnej strane, nechcel som už znovu riskovať boj a ten biely vyzeral, že bude mať viac rozumu ako škriatkovia. Aj keď som trochu váhal, zahmkal som, natoľko silno, aby ma bolo počuť v celej miestnosti.

Správne, hneď si ma všetci všimli. Červ sa zavlnil, ale nepomohol sa z miesta. Človek na stoličke sa začal meniť v nejaké monštrum, ktorého oči boli čierne ako noc a zuby ostrejšie ako kopije. Biela postava sa ku mne otočila a pozrela na mňa chladnými očami.

Najprv sa ma opýtal kto som, potom ja jeho a tak sme pokračovali, až kým neprikázal tej príšere, aby ma zabila. Opýtal som sa čo by chcel miesto mňa. Jeho odpoveď ma veľmi potešila.

„Daj mi dušu!“

„Výborne, jednu dušu tu mám,“ usmial som sa, lebo som vedel.

---

Dodiak