Ohnivé pero Q2 2013: Prológ

Ohnivé pero

Pohľad do očí prvého žabopsa, ktorého som videl, si budem pamätať do smrti. Nebude to trvať dlho, aj keď sa snažia ako vedia.

Bolo to ako dnes. Práve som jedným gestom vypol najnovšiu simuláciu šírenia nákazy aj optimistické propagandistické reči na spravodajskom kanály a obrátil som sa po čaj.
Visel zvonka na celopresklenej prednej stene sťa smiešna figúrka pre šťastie, čo si lepia taxikári na okná. Vlastne to bola ona, ako som sa neskôr dozvedel.
Jej prsty s prísavkami boli v svetle odrazenom z miestnosti zelené ako šalát. Obtekal ich dážď bičujúci plastosklo. Ďalšie, čo mi utkvelo v pamäti, boli oči.
Neľudské a žlté, napol plazie, napol psie. Čo ma však najviac zarazilo, bol výraz pochopenia a smútku. A rozumu.
Vôbec sa nepohla, keď jej mokrú siluetu rozžiaril kužeľ z reflektora policajnej toptéry a vzápätí ju odtrhlo silové pole. Len sa dívala na mňa.
Je to scéna, s ktorou sa prebúdzam aj zaspávam.

Odvtedy som videl žabopsov mnoho. Až príliš.

Najprv to boli len holoobrázky v správach o ďalších ich utajovaných útekoch z laboratórií. Nikto tomu nevenoval priveľkú pozornosť, vlastná pandémia, počty chorých, mŕtvych a falošné zvesti o zázračných liekoch boli zaujímavejšie. Postupne sa podivné tvory objavovali aj naživo, na uliciach. Keď kvôli chorobe nastal kolaps a z ľudstva zostalo posledných sedem percent, zrazu boli už v obrovských svorkách všade. Mali sme to tušiť, ako postupne mizli premnožené potkany, mačky a túlavé psy.
Naša veda bola dosť vyspelá, aby sme hybridy stvorili. Aj tak nám to nepomohlo. Áno, pochopili sme, že vražedný vírus má čo dočinenia s krvnými skupinami. Pokusný genetický konštrukt z DNA žiab, psov a krvi ľudí sa ukázal životaschopný a odolný voči nákaze. Ale tá bola rýchlejšia. Nestihli sme pochopiť ani základné mechanizmy choroby a z ľudskej civilizácie zostali len trosky.

Hŕstka prežívajúcich neskôr zisťovala nečakané prekvapenia o žabopsoch. O ich reprodukčnej schopnosti, inteligencii a rodovej pamäti.
V druhej generácii prekonali vlnu vlastného kanibalizmu, neskôr náhodou vďaka mne aj pokus o definitívne vyhladenie zo strany fanatickej skupiny ľudských zúfalcov. Potom už prekvapivo rýchlo obsadili opustené mestá. Keď vírus zmutoval a pustil sa aj do odolávajúcej AB krvnej skupiny, dokonca sa ujali aj nás posledných z ľudí.

Držia nás izolovaných, každého zvlášť. Desiatky som ich spoznal prichádzajúc so skenermi a sondami odoberať zo mňa vzorky. Niektorí sa prišli len tak porozprávať. Snáď tisíce som ich videl za hranicou izolačného plastoskla. Poskakovať i stáť, nedisciplinovaných rosničkopsov visieť aj na okne. Cítim sa ako exponát v ZOO, rybka v akváriu.

Frederika vraví, že som pre nich dôležitý. Chcú si ma vraj pamätať pre svoje potomstvo. Celkom tomu nerozumiem. Snažila sa mi to vysvetliť, ale asi som už príliš unavený a skeptický na čokoľvek pripomínajúce náboženstvo.

Teraz ich už chodí menej. Urobili opatrenia, keď zostávajúci ľudia začali umierať a prišlo sa na to, že agresívny nový kmeň armagedonu prenášajú samotní návštevníci. Môžu prísť už len v kombinéze alebo po prechode drastickou dekontaminačnou procedúrou.

Dnes je tu Frederika iba v ľahkom termoobleku. Je to príjemné, vidieť jej zas priamo do tváre. Drží ma za zápästie a meria mi pulz. Už dlho som necítil cudzí dotyk, budú to týždne, možno mesiace.
Dal som jej otázku, koľkí z nás zostali. Neodpovedala a ďalej som sa nepýtal. Je to vzácna priateľka. Pomohla mi prekonať veľmi zlé chvíle, keď som si fakt zúfal a prestával bojovať. A je múdra. Už teraz chápe všetko, čo viem o genetike a nákaze. Možno aj viac.
Rozumiem prečo tu dnes vedľa mňa sedí a trasie sa po šoku z dekontaminácie.
Povedala, že chorobu ešte nevedia vyliečiť, lebo je obsiahnutá v genóme ľudstva. Že majú spermobanky a ovobanky všetkých nás posledných.

Už sa nechveje, keď mi hovorí o tom, ako vnukovia jej vnukov znova raz vypestujú zdravých ľudí a dajú im aj túto jej spomienku. Verím jej. Usmejem sa.

Ruky ma drobné ako dieťa. Sú teplé, vlhké a zelené ako šalát. Oči má rovnako chápavé a smutné ako vtedy dávno jej praprababka miznúca v daždi.

Pamätám si ju.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

7. októbra 2013
František Rudík