 |
Neviem kde som a čo tu hľadám.
Neviem aký je dnes deň a kto je vládcom tejto (ktorej?) krajiny.
Neviem ani len kto som ja.
Viem len, že som otvoril oči a ocitol sa na tmavej pavlači plnej všakovakého haraburdia, pavučín a prachu.
V pološere sťažka vdychujem zatuchnutý vzduch, potkýnajúc sa šmátram po stenách, vyplašene hľadajúc dvere, kľučku, cestu von. Pod nohami mi zarinčia akési reťaze, potknem sa, neudržím rovnováhu a padám. V úľaku zatvorím oči. Cítim, ako na niečo narážam a ono to povoľuje…
Otvorím oči – som na chodbe.
Strašidelné dlhé tiene stromov poskakujú po strope a stenách; cez vysoké klenuté okno vidieť dolu zanedbaný statok zaliaty strieborným mesačným svetlom. Zrazu vietor vrazí do okeníc, doširoka ich roztvorí a zalomcuje starými potrhanými závesmi. Vženie dnu zimu, až ma strasie. Som celý ubolený a mám strach.
Blúdim po tom veľkom domisku, dlážka mi vrždí pod nohami, všade naokolo starý drevený nábytok, ťažké svietniky so zaschnutými kopčekmi vosku, cinkajúce lustre. Na stenách portréty vážnych mužov a krásnych žien. Narážam do stien ako bezprizorný, tu a tam čosi prevrhnem.
Konečne natrafím na schodisko a pustím sa dolu, keď v polceste začujem tlmené zvuky.
Ľudské hlasy!
Rozbehnem sa ozlomkrky tým smerom, dupocem na kamenných schodoch, svet sa mi hojdá pred očami a napokon sa potknem, zletím a narobím strašný rachot. Keď sa obzriem, vidím svoje mokré, akoby roztečené šľapaje. Nemám času čudovať sa – rýchlo vtrhnem do miestnosti, odkiaľ počuť hlasy.
Za stolom sedí pri svetle sviečok skupina mužov a žien v tmavých róbach. Držia sa za ruky, majú privreté oči ako v tranze a odriekajú slová v neznámom jazyku. Uprostred stola medzi nimi je akási tabuľka s písmenami abecedy a pohárik z číreho skla. Hodiny odbíjajú polnoc.
Volám o pomoc: „Nechajte tie detské hry a pomôžte mi niekto!“
Z hrdla sa mi však vydrelo len akési neľudské zavytie.
Všetko pohľady sa obrátia mojím smerom.
Vypukne panika: ľudia odskakujú od stola, prevracajú stoličky, omdlievajú, niektorým sa spravil vpredu na rozkroku fľak.
Ukazujú na mňa prstom, kričia, kričia, utekajú ozlomkrky preč z miestnosti. Ktosi v záchvate desu skáče z okna.
Vedľa na stene visí veľké zrkadlo. Vidím v ňom všetkých tých ľudí a seba v ňom nevidím, nie celkom. Som len akési polopriesvitné, vodnaté strašidlo; zdrapy šiat na vyziabnutom tele, strapaté havranie vlasy a tvár, tá strašná tvár…
Zrazu mi svitne, viem všetko; o sebe, o tomto dome, o tomto kaštieli, ktorý mi kedysi patril a v ktorom ma dali úkladne zavraždiť, utopili ma vo vlastnom kúpeli, moja žena a jej milenec, utopili, utopili, utopili…
Začínam vrieskať.
A nedokážem prestať.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.