Ohnivé pero Q1 2014: Posledný Pád

Ten pocit, keď vás odnášajú do polorozpadnutej budovy Jednoty, ktorá bola desaťročia opustená uprostred mesta, tak to je na nezaplatenie…smrad, všade špina a to nehovorím o okolí, ale o tých, ktorí ma niesli sem. Jeden z nich (boli traja) sa na mňa pozrel prudko chtivo, ja som ale dávno vedela, o čo im pôjde…nechala som ich hrať ale toto divadielko. Potrebujem zásoby a oni ma privedú priamo k nim…sakra, smrdia horšie než vyzerajú…

–

Toto miesto nebolo vždy také. Bolo plné života, krásnych pamiatok a ľudí, ktorých som poznala. Teraz sú z nej len trosky, takisto ako z veľkej častý celého Slovenska, Česka, Poľska, proste, schytali sme to riadne. Všetko sa to vracia. Prekvapenie, strach, smrť. Proste spomienky.

–

„A to môžeme byt radi, že to dopadlo takto. Môžeme byť len radi,“ pomyslela som si v duchu. Jedna ruka už uvoľnená. Ten tretí niesol „bračeka“ a „sestričku“. Ale aj bez nich si poradím, i keď aspoň braček by sa hodil. Nevadí, dlho som netrénovala.

–

Rok 2100. Slovensko neexistuje, aspoň nie tak, ako doteraz. Nikto už presne nevie, ako to celé začalo a nikoho to ani moc netrápilo. Nebol čas. Po revolúciách, bojoch a prevratoch po celom svete zostali 3 mocnosti na planéte : EAF (Euroázijská federácia), VAU (Veľká africká únia) a AL (Americká liga). Potom ale prišilo niečo, čo nás spojilo.

–

A následne aj zničilo. Prišiel „Pád“.

–

Konečne ma dotiahli do svojho „domova“. Podľa všetkého (ak sa dobre pamätám) som bola na podlaží, ktoré sa nachádzalo pod zemou – bývala predajňa potravín. Pomyslela som si: Paráda, nikto nás nebude počuť. A nikto nebude vyrušovať. Druhá ruka uvoľnená.

–

Písal sa rok 2117, keď sa to stalo. Bola som vtedy malá a nechápala som, čo sa sakra deje. Bolo identifikované „niečo“ na oblohe. Niečo obrovské. Nikto nevedel, čo to naozaj bolo, Ani Rusi, Ani Amíci ani Afričania. Niečo fakt obrovské. A letelo to priamo na nás. Trajektória pádu smerovala na hranice medzi Francúzskom a Nemeckom. Mysleli sme si, že to bude meteorit. Nebol to meteorit…

–

Zastavila som tok myšlienok. Treba pokročiť s plánom.

Čakám, čo sa bude diať, banda gúm (tak hovoríme tým, ktorí apokalypsu vzali v štýle falloutu, ale bez IQ) sa dohadovala o príprave jedla. Očividne boli hladní. A očividne, ja som mala byť hlavný chod. Jeden z nich brúsil všetky tie hrdzavé nože, ktoré postupne, opatrne rozkladal po stole. Druhý začal chystať oheň, zatiaľ čo tretí šiel pomaly ku mne s niečím, čo sa voľakedy podobalo kuchynskému nožu. Prví dvaja mi nevenovali pozornosť. Džentlmeni. Hrala som do poslednej sekundy ustráchané dievča, ktoré sa náhodou stratilo v pustine. Očividne mi nato naletel, pretože teraz leží s prehltnutým ohryzkom na zemi, iba noha trocha stále cuká. Potichu som sa presunula ku stolíku z krabíc na banány, kde ležali braček i sestrička. Nevšimli si ma. Dotyk zbraní ma ukľudnil. Nálada sa mi vrátila. Hlad ale zostal. Hnev takisto.

–

„Vitajte na Slovensku!“, povedala som z úsmevom na tvári a „braček“, 13mm veľkokalibrová poloautomatická pištol, sa dal do práce. Guma stále nechápala, ako môže tak veľké delo mieriť práve na neho. Jeho výraz mu z tváre zmizol, keď ho zasiahol prvý TT náboj (trhač tela, náboje vyvinuté a vyrábane v Brne, posledný vynález zbrojovky pred Dopadom) a odtrhol mu nohu. Zvrieskol a padol na zem, neschopný sa odtiahnuť dakam preč. Krv cákala na podlahu, musela som si dávať pozor, aby som si nezašpinila obuv na klzkom lepkavom povrchu. Snažil sa natiahnuť po zbraň, ktorá ležala na stolíku. Zaznela druhá rana a ruka odletela aj s predlaktím dakam do tmy. Naplnila ma ľútosť nad stratou dvoch TT guliek na jednu gumu. Ruka (aj s predlaktím!) spravila oblúk a dopadla skoro na sestričku. Krv bola všade, preto asi už nedýchal. Čakala som troška tuhší odpor.

–

Poletujúca ruka minula zbraň. Nikto mi nebude siahať na sestričku. Sestrička bol meč, ukovaný majstrom kováčom Gerlachom, ktorého zbrane patrili ku špičke na trhu. Neotitanová čepeľ doplnená o snímač odtlačkov prstov (nikto ju nechytí do ruky okrem mňa). Je ľahký a pritom dokáže rozrezať oceľové dvere. Jeden z troch kusov (ďalšie dva sa stratili),ktorý uzrel svetlo sveta. Moja sestrička.

–

Ukázalo sa, že meteorit, ktorý dopadol na hranice medzi Francúzskom a Nemeckom nebol meteorit. Bola to vesmírna loď. A zďaleka nebola v stave, ktorý by sadal považovať za schopný cesty. Hovorí sa tomu „núdzové pristátie“ A to bol práve ten problém.

–

Konečne nastalo ticho a mohla som sa venovať prehľadávaniu úkrytu. Nenašla som toho síce veľa (dve konzervy fazule, jednu konzervu uhoriek a krajec čierneho chleba), ale lepšie ako hrdzavým kuchynským nožom do oka. Skontrolovala som zbrane, doplnila muníciu (tu ale žiadnu nemali, amatéri), najedla sa, zbalila zásoby do batoha, prehodila „ségru“ na rameno, bračeka upevnila na ľavé stehno a pomaly sa vydala zasa von. Čaká ma ešte dlhá cesta niekam, kde kedysi bývalo veľké mesto. Ľudia, ktorý tam žijú ho nazývajú Žlina. Tu nič už nie je. Len smrť. A mne pomaly začínal dochádzať i čas, a toho bolo setsakramensky málo. Treba rýchlo odísť.

–

Lebo „Oni“ čoskoro prídu.

–

Slnko pražilo na pozostatky toho, čo bývalo Jednotou. Všade sucho, nikde živej rastliny, len rozorvané autá, polorozpadnuté budovy, pár tiel, ktoré hnili kdesi pri ceste a všadeprítomné ticho. Idyla. Nasadila som si slnečné okuliare a vydala sa na cestu. Ďalší deň za mnou. A to som si myslela, že už ma nič dnes neprekvapí.

–

Ako trpko som sa zmýlila, tak to ešte len malo prísť. A prišlo to rýchlejšie, ako by som čakala…

---

Peter Kolesík