 |
Na začiatku bolo dievča obetované moru. Soľ jej premáčala obrvy.
Triasla sa, keď stála na rahne, držiac sa iba jednou rukou. Takmer som ju presvedčil, aby sa vrátila na palubu.
Ty si ju zhodil dolu medzi žraloky.
„Ja som vedel, čo ju čaká doma.“
Vyzerala takmer ako moja snúbenica. Veľmi sa na ňu ponášala…
„Presne tak. Pocit viny. Preto si si ju vybral.“
Aj tú si zabil.
„Iste.“
Prečo?
„To si po tých rokoch nevieš odpovedať?“
Zabil si mi všetkých. Nikto neostal.
„Pár zbytočných hlupákov, ku ktorým ťa viazal chemický pud. Ľudí je mnoho.“
Bola to moja rodina.
„Hneváš sa na mňa. Ty si vyvraždil celý môj rod. Vybil si ich jedného po druhom. Myslíš, že som ťa niekedy nenávidel?“
To je iné. Ty nemáš srdce.
„Myslíš? …Dobre, možno nie v biologickom slova zmysle. Ale to si tým aj tak nechcel povedať. Vy ľudia všetko metaforizujete.“
Čím som sa kvôli tebe stal…
„Och, aké veľké činy. Hrdinstvá. Piesne a sochy, kam len pohliadneš…“
Mlč! Pozri, kam ma to dohnalo. Koľko krvi som musel preliať. Ako ďaleko zájsť… čo všetko obetovať… naučil som sa mysľou roztápať ľad… hovoriť bez slov…
„Strata času. Tvoje myšlienky som vždy vedel prečítať.“
Stal som sa čarodejom. Nekromancerom. Šamanom. Volal som umrlcov z ich dier, tancoval som pre Matku zem a zaklial som dážď…
„A ja slnko. Naša dúha mala deväť farieb, spomínaš? Na každom okraji čakal sud zlata iba pre teba. Keby si nebol hlúpy, bol by si bohatý.“
Mal som podobu tisíc zvierat a sedemsto stromov.
„Všetko len preto, aby si ma dostal. Aké mrhanie. Ja som mal tri podoby, ale skutočnejšie než všetky tvoje ilúzie. Človeče.“
…ticho…
Jedno mi povedz.
„Áno?“
Vtedy v Domensku. V tých dokoch. Keď si vzal na seba ženskú podobu…
„Áno.“
Čo áno?
„Ja viem, že sa ti páčia tmavé vlasy a krehké telá. Raz si mi hovoril.“
Takže si…?
„Ach, ušetri si tie myšlienky. My predsa necítime, však?“
Nezabil si ma vtedy, hoci som bol zoslabnutý.
„To by nebola zábava. Ani ty si ma nevydal lovcom. Prešli sme sa v daždi a potom sme sa dívali na more, spomínaš? Boli blesky.“
Ušetril som ťa len preto, že som to chcel byť ja, kto ti prebodne srdce!
„Och viem, ja viem. Tiež som vždy chcel, aby si to bol ty.“
…hlbšie ticho…
Čo bude teraz?
„O krátku chvíľu ti dôjde kyslík. Po tvojej nevyhnutnej smrti ma tá geniálna nálož na lýtku rozmetá na kusy. Brilantný nápad, techniku spojiť s mágiou, chlapče. Zvlášť keď už ani jedno ma samostatne nemôže zabiť.“
Čo tak strašného čakalo doma na to dievča?
„Hrozné veci. Nechci to vedieť. Čo sa deje? Lapáš po dychu.“
Ja… myslím, že to už na mňa pôsobí. Nedá sa mi dobre dýchať.
„Kľud a nemysli na to. Len to urýchliš.“
Celý môj život… všetko je preč… všetko som zasvätil boju s tebou!
„Ľutuješ to?“
Nie. Nie, keď úplne na konci víťazím!
„Ani ja nie. Vo chvíli, ako sme sa stretli, vedel som, že to budeš ty. Tak inteligentný. Tak arogantný. Tak odhodlaný… Presne ako ja. Tvoja slepá viera, že to, čo konáš, je správne, že si slnečná žiara a ja tieň… ale bol si iba lúčom svetla medzi netopiermi. To, čo si cítil… čo je zase?“
Asi… asi omdliem.
„Ach, to nič. To je agónia.“
Nebojíš sa smrti?
„Uvažujem.“
Nad… nad čím?
„Nad takou srandou.“
?
„Nabudúce sa narodím ako tvoj brat.“
…absolútne ticho…
…detonácia…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.