 |
Zacapila som zažltnutú učebnicu nemčiny so znechuteným výrazom na tvári. Na čo mi kedy bude vedieť ako sa povie po nemecky andulka? Ale to je teraz jedno. Vstala som zo stoličky, hnevajúc sa sama na seba pri predstave, že zajtra na nemčine určite pohorím. Zapla som si dlhú čiernu bundu až po krk a nasadila na hlavu kapucňu. Z postele som schmatla iPod a dlhý čierny kabát s vysokým golierom. Chvíľu som sa babrala s rozmotávaním slúchadiel, rozmýšľajúc nad tým, že som znovu zabudla ako sa povie tá blbá andulka.
Pri obúvaní sa mi okolo nôh obšmietal môj drobný pes a zatínal mi kŕčovité pazúriky do nôh.
„Veď už ideme, už ideme!“ zavrčala som nevrlo. Zapla som mu obojok okolo chudého krku. Za zvuku zamykania dvier som si pustila do uší môj obľubený playlist so soundtrackmi.
Dupotala som dolu schodmi, pridŕžajúc sa dreveného zábradlia, ktoré sa divo rozhojdalo a vydávalo pri tom zvuk, ktorý moja mama tak nenávidí. Na prízemí som zatlačila do ťažkých kovových dverí so sklenou výplňou. Tie sa so smutným zavŕzganím otvorili, a skôr ako ma ovanul príjemný večerný vzduch, malá chlpatá gučka na štyroch labkách sa stratila v tme.
Usmievala som sa. Milujem to, keď sa sama pomaly prechádzam po noci, takej čiernej a tajomnej. V ušiach sa mi rozlievajú tóny klavíra, huslí a iných inštrumentov, ktorých názvami som si nie istá.
Ulicu osvetľovalo oranžové svetlo pouličných lámp. Obloha bola jasná, hviezdnatá, nádherná. Všetko tu bolo úplne iné ako cez deň. V noci sa tiene menia, predlžujú a človek si odrazu nie je istý, ktorý patrí jemu a ktorý patrí nevideným bytostiam, stromom, autám…
Ocitla som sa pri vchode do parku pre psov. Cez deň je to krásne, slnkom zaliate miesto, plné hmyzu a vtákov. Cez noc je to však to najtmavšie miesto na našom sídlisku.
Môj minichlpáč bol so mnou, držal sa vždy blízko mňa.
Prejdem? Neprejdem? Ach, koľkokrát som si už položila túto otázku. Uvedomila som si, že v iPode mi práve hrá pesnička v ktorej záhrobný hlas spieval dačo o tmavých nociach, nočných uliciach, jamách, upíroch a prízrakoch…
_
Vykročila som do tmy.
Veľakrát zvyknem rozmýšľať nad tým, čo je možné. Dnes už predsa čítame a vidíme v telke hocičo. Človek by niekedy aj uveril… uveril, že existujú vlkolaci, prízraky a duchovia.
A kde sa dá lepšie uveriť ako v tmavom parku plnom obludných tieňov, vlniacej sa trávy a nejasného šuchotu? Bála som sa tmy, no nechcela som prísť o ten úžasný pocit, že teraz je všetko možné. Kráčala som stále dopredu, počúvajúc hudbu. Kdesi na druhej strane parku prešlo po ceste auto.
Ako vždy, cítila som na tele zimomriavky. Bola to automatická reakcia na zrakovú a sluchovú neschopnosť vnímať okolie. Vedľa popri plote tiekol potok. Sledovala som čierne bublanie vody. Hudba jemne dohrala. Predrali sa ku mne zvuky noci a z tmy sa zrazu ozval nečakaný šuchot. Prudko som otočila hlavu a vytreštila oči na to miesto. Samozrejme, že som nič nevidela. Ale za stromami mohlo číhať hocičo, hocikdo…
V tomto som sa spoliehala na svojho psa. Keby niečo hrozilo, určite by zbystril pozornosť a začal by sa správať neprirodzene. Teraz sa len v pohode vŕtal v nejakej kope niečoho.
„Fuj!“ zasyčala som naňho. Strach ma však hlodal ďalej. Na druhej strane som si však hovorila, že som na to pripravená. Teraz! Teraz odtiaľ niečo skočí! Teraz mi pred nohami niečo prebehne!
Už som bola pred koncom, v tme sa mihotali svetlá, keď ma to zmohlo. Rozbehla som sa plnou parou vpred. Onedlho som sa ocitla v úžasnom objatí svetla a mohla som spomaliť. Pozrela som sa na nebo a usmiala som sa.
Nič sa nestalo.
Ako vždy.
Jasné. Nikdy sa nič nestane. Už som si tým bola zasa istá. Úsmev mi povädol.
Keď som vošla do vchodu, bola som sklamaná. Nič sa nestalo. Hľadela som do zeme a nevšímala si už nič iné. Až v byte som si to konečne všimla. Malé červené kvapôčky. Pes sa mi prešmykol pomedzi nohy a pustil z papule niečo, čo našiel v parku. Hrdo sa posadil na zadné, nevšímajúc si môj zdesený výkrik.
Bolo to ucho. Ľudské ucho.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.