 |
Zase stanovačka. Bŕŕ… Už nie som decko, nebaví ma to. Prídu len haranti tatkových kamošov, to nie sú moji rovesníci. Tejto akcii som sa však nevyhla, ocino si ma poistil, nové rajtky sú nové rajtky. Čo už, tatka mám rada, zaťala som zuby, vzala knihu a povedala si, že ten víkend prežijem. Došli sme prví, poupratovali, postavili stan. Dostávam opakujúce sa pokyny: „Spacáky hlavou k východu, baterka, nôž po ruke,“ klasika. A pár ďalších trampských pravidiel.
Sme na táborisku obklopenom Malým Dunajom, bažinatým ramenom a po stranách lužnými lesmi. Páči sa mi breh naproti. Vo vode suché pne a lekná, nad nimi zelená húšťava, kam sa ľudská noha dostane zriedka. Ále čo. Keď už som tu, je to trochu iné. Vraciam sa do detstva, bývala som pyromanka. Dreva je tu dosť, tak zakladám oheň. Tatko, skúsenica skúsená, tušil, že to bude chalanom trvať, vyťahuje špekáčky a slaninu. To môžem, doniesol špeciálne pre mňa radlera. Tak ich čakáme. Fajčí a s mojou knižkou sedí opretý o strom a ja s karimatkou lovím slnko pomedzi tiene topoľov. Chytám bronz.
„Konečne. Už sme nedúfali, že prídete,“ vytrhol ma z polospánku ocinov hlas, vítajúci dvoch poriadne spotených nosičov batohov.
„Sia mafia, nezabŕdaj.“ vybafol zadýchaný Štefy.
„Čaute,“ pozdravila som sa, „kde máte zvyšok?“
„Eka príde až večer,“ odpovedal Majo pri vybaľovaní.
„Ňaňa s deckami sa motá niekde za nami,“ vybozkáva ma Štefy a trampsky mi stíska ruku.
„Čiže… dáme hneď za jeden, nie?“ uškrnie sa Majo s fľašou.
„Bože, snáď je to aspoň ica.“ Zahrá strach tatino.
„Silvovica, to bude dobré nie?“ Otočí k sebe vinetu Majo a spýtavo pozerá na chalanov.
„Silvo? Tak to určite nie je destilát, ale nejaké esenciové patoky, šetríš na kamarátoch!“ Tatino a Štefy si tľapkajú dlaňami a smejú sa, hoci mne pointa uniká.
Štvrť na päť a slnko pečie ako sa na leto patrí. Hádžem po ocinovi pohľadom: To myslíš vážne? Výstražným, ale mlčky. Na čundroch, medzi priateľmi, aj rodinou, sú isté hranice posunuté.
„Už si vyskúmal Mausa? Či chodíš stále malé tiry ?“ Spustil Majo.
Správna chvíľa, aby som si ukradla späť knižku a pobrala sa na karimatku. Debata o tankovej onlajnovke potrvá aspoň hodinu.
„Daj to sem! Mama, on mi to bérié!“ Počuť z lesa blížiace sa monštrá.
„Prestaňte! A tú loptu dajte sem! Nebude ju mať nikto, kým sa nevpracete do kože,“ márne sa snaží ich mama. Ňaňa si tento víkend užije. Bez kúpeľne a bez plejstejšnu, ktorým by zabavila tých zasranov. Zlatí chlapci, takmer doslova. Malí, blonďaví, modrookí árijci, dvojičky. Ale povedať hyperaktívni je nepostačujúce. Postrach Denis, či Emil z Lonebergy sú pri nich neviniatka. Do tábora vtrhli ako veľká voda. Rozbehli sa do lesa, znova s loptou. V duchu tipujem, ktorý príde prvý s revom, že nabúral do stromu.
Do zotmenia chlapi pili a kecali pri varení gulášu, ja som sa zapojila do babského rozhovoru. Ňaňa s Ekou ma už berú takmer ako seberovnú.
Už je tma, očkom hádžem po deckách. Sedia pri ohni a čosi si šuškajú. Za vodou prudko zaškriekala vyrušená volavka. Strhli sa a spýtavo sa pozreli na dospelých. Ale tí si to vôbec nevšimli. Nedalo mi, prisadla som si a prihovorila sa: „Čo banda, potme sa nedá hrať?“
„Čo by sa nedalo, len nám nedovolia behať po lese.“ Zamrmlal deväťročný Matúš.
Vycítila som príležitosť pre moju špecialitku. Strašenie. Dosť som si ho užila v detstve, nuž som sa rozhodla zúročiť nazbierané skúsenosti.
„To dáva zmysel. Bojí sa, že sa zatúlate, stratíte alebo…“ Posledné „alebo“ som zvýraznila.
„To by sa mi nikdy nestalo,“ vybuchol Lukáš, na môj skrytý zámer nezareagoval.
Vyrušená volavka alebo vodná sliepka znova zaškriekala. Fantázia. Decká sa opäť prudko otočili. Výborná strašidelná atmosféra a dokonalé osvetlenie. Vtedy mi to napadlo. „Počkajte chvíľku, hneď som späť.“ Za okamih som sa vrátila, aj s krajcom chleba. Rozdelila ho na časti a rozdala. „Matúš, nejedz ho. Viete načo ho treba?“ skúsila som šepot s prísľubom tajomstva.
„Na jedenie?“ Začal Matúš.
„Nie. Chlieb má aj ochranné účinky.“ Odmlčala som sa dúfajúc, že sa chytia.
„Pred čím má chrániť chlieb? Akurát pred hladom.“ Lukáš sa zasmial na vlastnom vtipe a ostatní sa pridali.
Pohľad som uprela na les za nimi a ostala som ticho. Ďalší neobvyklý škrek mi ideálne nahral. Decká si začali presadávať bližšie ku mne.
„Na čo myslíš?“ Lukášovi nedalo, že som ticho a ozval sa prvý – smiech sa mu už z hlasu vytratil.
„Vieš kto alebo čo je hejkal?“
To už boli všetci na mne natlačení. Nikto neodpovedal, tak som pokračovala: „Nikdy ste nepočuli z lesa zvláštne zvuky? Alebo, nestalo sa vám, že ste zazreli pohyb medzi stromami, no zaraz ste mali pocit, že sa vám to iba zdalo?“
Ticho… nikto nič. Počuť len ich dýchanie, praskanie ohňa a skreslený rozhovor dospelákov.
„Také blbosti. Ja na to neverím.“ Nevydržala Kača, ale presviedčala tým len samú seba.
„Mala by si. Každá povera, či povesť má v sebe kus pravdy. Veď sa zapozeraj do tmy, hľadaj pohľadom krvavočervené oči alebo záblesk drápov.“
Matúš mi stisol ruku.
„Vie sa perfektne maskovať. Hocikedy sa prispôsobí stromom. Vieš koľko krát si okolo neho dnes mohla prejsť a nevšimnúť si ho?“
Sledovala som ich. Tri páry oči sa vpíjali raz do mojej tváre a raz do lesa. Pohľad do tmy bol vždy veľmi krátky.
„Je nebezpečné posmievať sa hejkalovi alebo napodobňovať jeho škrek. Vraví sa, že kto to urobí, tomu sa pomstí. Traduje sa, že nemá moc nad tým, kto má pri sebe chlieb.“ Decká zablúdili pohľadmi na svoje kúsky.
„Ja som ho už zjedol. Prepáč, neuvedomil som si to.“ Matúš na mňa pozrel utrápeným pohľadom.
„Mne je to jedno, bol to tvoj chleba,“ využila som ponúknutú príležitosť.
Nahodil psie oči a skúsil: „Prosím, nedonesieš mi kúsok?“
„Nohy máš, prečo si nejdeš sám?“
Ostatní čušali. Matúš nič neodpovedal, iba sa pozrel na miesto, kde boli potraviny uložené. Za veľkým stanom pod stromami. Oči sa mu mokro zaleskli.
„Dobre, tu máš môj. Ja si idem po druhý a na vécko.“ Opatrne som sa postavila a dlho sa rozhliadala.
„Sama?“ spýtala sa ma Kača.
Vyrazila som po chodníku bez odpovede a rýchlo zmizla z ich dohľadu, aby nevideli môj úsmev. Baterku som nepotrebovala, nešla som ďaleko od ohniska a plameň vrhal lúče pomedzi stromy. Zbehla som z cestičky a stiahla gate. Hlasy od ohniska ma ubezpečovali, že som blízko.
Hotovo, zapravila som sa a vyrazila naspäť. A v tom škrek. Tak do dvadsať metrov. Myklo mnou, nad “tou“ možnosťou som ani neuvažovala. Tmy sa nebojím ani v lese.
Ocino vždy vravel, že keď už sa mám niečoho báť, tak zlých ľudí. Toto nebol ten prípad, neškriekal človek. Napadlo mi, že to môže byt tatino, ktorý začul našu konverzáciu a teraz si zo mňa strieľa. Ale v tom okamihu som začula jeho smiech od ohniska.
Nádych a pár rezkých krokov za svetlom. Na cestičke som sa ale neubránila pohľadu naspäť.
A v tom som to zbadala. Krčilo sa to pri strome. Asi to vydávalo aj zvuky, no nepočula som ich. Adrenalín mi hučal v ušiach a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Nedokázala som sa pohnúť. Nohy sa mi rozklepali a dlane zalial ľadový pot. Neviem ako dlho som pozerala priamo do tých červených očí. A už vôbec neviem, odkedy ony sledovali mňa.
Zo strnutia ma vytrhlo tatinove zavolanie. Pozrela som k ohnisku, kde stáli siluety, ktoré ma pozorovali. Keď som sa vzápätí obzrela, už to tam nebolo. Alebo som to už len nevidela.
Rozklepaná som sa vrátila k ohnisku.
„Čo si tam tak dlho robila?“ Spýtal sa ma ocino starostlivo.
„Chcela nás určite vystrašiť, že ju chytil hejkal,“ spustil Matúš.
„Videla si ho?“ nevydržal Lukáš.
„Nie!“ rázne som poprela a konečne som uvoľnila zovreté päste.
V tej chvíli sa z lesa ozvalo zúrivé zakvílenie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.