 |
Lev, ten majestátny kus zvieraťa s húževnatou hlavou. S riedkou bradou, šedým zákalom a hrivou plavou. Mocný kráľ, čo z posledného mlel a z očí zívala mu sama zubatá, ten obrátiac hlavu a s čašou zo zlata, pripil si na život prítomných, v očakávaní časov výkonných.
„Hľa, pozdvihnite oči a dajte môjmu zraku poctu, zočiť vašu hrdosť, snahu, nechcem badať úsmev kyslý ako krpa octu. Potrebujem silných zástancov našej vlády, niekoho, čo drží sa rád ako mojej starej brady. Ja viem, doba je zlá a vy hromadíte zlosť. No vedzte, že aj vás kráľ má onoho súženia už dosť.“
Tam pred ním v tieni nočnej lampy a ohnivej fakle, stáli tri bytosti s očami čiernymi ako zrelé ďatle. Pokrivené siluety živých tiel, vánok ohýbal plameň, čo mlčky tlel, to magické ticho a auru pred finálnym krokom. Prišli pred chvíľou, tíško, kradmým krokom…
„Ja navrhujem, aby nápomocná bola žirafa,“ ozval sa zrazu samotný kráľ a vypäl hruď, pyšný na svoj návrh ako páv. No havran, vlk a lama už mali po krk mylných správ.
„Nechceš byť rozumný , tak nás bav!“ posmešne havran zakrákal.
„Je to múdre zviera a rozumu má dosť. Môže byť na pár mesiacov len požehnaný hosť, a potom premyslíme, či skončí ako radca, či ohlodaná kosť.
No zvery a mudrci v jednom boli nevrlé. V celom ich pohybe, mimike sa rysovalo pevné: NIE.
Ale kráľ aj tak presadil si svoje. Žirafa sa stala ďalším radcom leva, no zlosť a nenávisť nad ňou ako vriaca fakľa tlela. A nádej mrela, hoc nebolo jej veľa…
Na krajinu priľahol mor a smrť samotná, hoc sedlač a otroč bola skrz naskrz gramotná, si vyberala bez rozdielu strašnú daň. Nerobila okolky, ako oko poľovníka, keď porovnáva králika a vábnu laň…
Všetci zúfalo hľadeli na nebo, neskôr na peklo, a keď fiktívne postavy opäť sklamali, ku kráľovi sa so srdom vracali. Chceli rady, nutnú pomoc, jeho vplyvné slovo. No, to, čo robilo ho výsadným a mocným, kedysi… Už len bolo.
Veľmi nechával si radiť od žirafy a havran s lamou, či vlkom spolu búchali si hlavy. Musia sa zbaviť tohto odporného soka, prišiel ako parazit, ako kalná stoka. To oni boli radcovia, čo užívali výsad kráľa, to ich právd sa celá spoločnosť tak s bázňou bála. Teraz však iná stvora poberala priazeň pána.
I havran vymyslel raz plán hodný tlače, keď vlk a lama vypočuli si ho, vedeli, že ich nepriateľ odskáče… si, to, čo kvárilo ich tmou i svetlom. Chcel sa stretnúť s nebom, no zaplietol sa s peklom…
A tak na druhý deň predstúpili pred svojho najvyššieho a zraky všetkých prebodávali len jeho. Vlk, havran, žirafa a lama. Tá najväčšia postávala obďaleč, pokorne a sama.
„Pristúpili sme pred teba, o náš kráľ,“ tak poriadok a spravodlivosť opäť sprav, nech všetko je ako má byť a už je dobre. V kráľovstve je zmaru, akoby šťastena vlepila bozk kobre. Hľa, predstupujem pred teba ja havran, bez ostychu, hnevy či zábran. Vezmite si ma a ohlodajte na kosť. Mäsa na mne zostalo ešte dosť. Doba je zlá, nemáme čo jesť. Nebude to utópia, lež čistá česť.“
Lev však vyjavene krútil hlavou, zrenicami prebodával pomyselnú obeť. Akoby sa ocitol pred popravčou čatou, nie, dnes mal v mysli celkom iný obed…
„To, čo povedal si, veľmi zaujalo moje myšlienky. No, ak mám pravdu povedať, nechcem žiť zo spomienky. Na priateľa, môj drahý havran, aj keď hlad nám dáva pocit odhodenia zábran. Nikdy by som neskočil na teba, to mi ver, preto otoč sa a zaraď, život ber. A čo povedia na to ostatní? Vravte zver!“
No oni iba hlavou pokrútili, nech je mier.
Tak predstúpil zas vlk a vypäl sa vo svojej zúbožene kráse.
„Môj kráľ, tento život je ako hladomoreň, ako hrdlačenie v base. Ak chcete , berte si ma, roztrhajte a zjedzte. Nebudem sa priečiť a vedzte, že hoci mäsa na mne ostalo len poskromne, celé moje ja vám bude ihneď povoľné.“
Lev však opäť vyjavene točil hlavou, zrenicami prebodával pomyselnú obeť. Akoby sa ocitol pred popravčou čatou, nie, dnes mal v mysli celkom iný obed…
„Ach, drahý vlk, vždy som ťa mal príliš rád. Veď si bol môj radca, brat i kamarát. Akoby sa mohol zo mňa stať úkladný vrah? Neprekročím tento smrťou obklopený prah. Nikdy by som neskočil na teba, to mi ver, preto otoč sa a zaraď, život ber. A čo povedia na to ostatní? Vravte zver!“
No oni iba hlavou pokrútili, nech je mier.
V tom preskočila lama na to identické miesto, chudá zbedačená, hoc kedysi bývala hviezdou, kalnými očami prebodla prítomných a náhle spustila svoj preslov.
„Hoci som isto iste najúbohejšia z vás. Hoci ma už za šiju drme samotný ďas. Prosím Vás! Berte si ma a nakŕmte svoje hladné pysky, viem, že nikto z vás nie je si istý, no ja už o chvíľku otrčím kopytá, aj teraz sa cítim malátne… ako opitá. Pokojne sa teda nakŕmte mojim mäsom, ubitá duša už trpko kráča čiernym lesom.“
Lev však opäť vyjavene točil hlavou, zrenicami prebodával pomyselnú obeť. Akoby sa ocitol pred popravčou čatou, nie, dnes mal v mysli celkom iný obed…
„Milá priateľka a zástankyňa všetkých v núdzi, prečo tu takto stojíš, ako menu naporúdzi? Vieš, že nemohol by som sa ťa ani jedným zubom dotknúť, preto prosím ťa , skús sa obrátiť a pomknúť, na svoje miesto sa rýchlo zaraď, kým nezočí toto teátre von hladná chamraď.
Nikdy by som neskočil na teba, to mi ver, preto otoč sa a uteč, svoj život ber. A čo povedia na to ostatní? Vravte zver!“
No oni iba hlavou pokrútili, nech je mier.
A vtom predstúpila posledná a najväčšia. Žirafa, nová radkyňa kráľa, plamenná. Postavila sa pred zosobnený „hlad“, v ústach nosiac sucho, biedu, pár chtivých rád.
„Viem, že som tu nová a niky nebola som v láske, no chcela by som všetko napraviť, lebo v tejto maske, život je krutý a cynický, ba svojou záhadou aj cyklický. Mäsa je na mne dosť a vedzte, že sa vám ako priateľ ponúkam, tak jedzte! Berte si moje telo ako čistý dar, nech je užitočný tak očakávaný zmar a…“
Ani nedopovedala a havran, lama, či vlk sa na ňu vrhli. Ich pohľady, pohyby, a myšlienky ako skala stvrdli. Čakali len na tento moment neustále, to všetko vymyslel premúdrelý havran práve.
Nech ponúknu sa ako na podnose, však nikto nechce nosiť priateľovu krv na nose a keď dôjde na samotnú nepriateľskú stvoru… hodia sa na ňu a predostrú si k obetnému stolu. Veď je to legálne a jasné. Možno o stáročia o tom budú čarbať básne.
S vervou pustili sa do žranice…zatiaľ čo ona púšťala vzduch do bránice. Vyla žalosťou a krutým bôľom, bola žirafou, no zatočili s ňou ako s volom…
Lev s hrôzou sledoval tieto strašné jatky, na také prechytračenie bol však krátky. Svedomie v ňom bojovalo ostošesť, nakoniec však vyhral hlad a tiež chuť jesť. Pridal sa k svojim radcom rýchlo, kopa mäsa mizla, akoby si dakto kýchol. Ponoril hlavu do priateľkinho brucha, namočil jazyk a zabudol na tie kruté dni sucha…
Tak skončila sa vynútená pomoc žirafy, však aj nasýtila svojich „priateľov“ i to sa pritrafí…
Veru, na Osud je občas každý prikrátky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.