 |
Hrdina, vraveli. Tvoj brat je veľký bojovník a drakobijec. Musíš k nemu vzhliadať a vážiť si ho. Ach, vzdychali ostatné dievčatá, aké ty máš šťastie!
Ako som len všetky tie jeho drakobijné blbosti neznášala! Mala som tri roky, keď priniesol veľkú slizkú mŕtvu hlavu a šmaril ju na stôl. „Otec, matka,“ hovorí, „zabil som draka.“ Bez toho, že by si vyzul topánky, sa pustil do večere.
Dívala som sa na hlavu a dračie oči mi pohľad smutne opätovali. Krv mi zašpinila sukienku. Neplakala som. Spôsobne som dojedla, ako sa na dámu sluší, a v noci, keď sa konečne vyzul, som sa mu vyčúrala do čižiem. Kretén.
Keď som bola trochu väčšie dievča, brával ma so sebou na lov. Stávala som nahá pri strome a čakala na draka. A na brata, ako ho slávne zabije. Koľkokrát som si skoro cvrkla od strachu. Ale to nie, toto žiadny kronikár počuť nechce. Na to sa nepýtajú.
Viete, čo je sranda? Už nikdy žiadny drak neprišiel.
Zúril. Brat. Začal so mnou loviť iné zvery. Upírov, lebo nevinná krv im chutí. Vlkolakov, veď panensky biele mäsko je hľadaná delikatesa. Démonov, čo sa pachtia po čistých dušiach. A jednorožcov – tí koníčkovia hlúpi nemali iného potešenia, len mi pchať hlavu medzi nohy. Tam máte tú ich posvätnosť.
A on ich vždy všetkých pozabíjal, môj braček drakobijca. Bola som zrejme skvelá návnada, pretože ma všade ťahal so sebou.
Bola som ešte veľmi malá, keď mi došlo, že nemá zmysel všetky tie obludy nenávidieť. Žiadna z nich sa predsa neprosila, aby im tí blbci – môj brat a jemu podobní – vrážali železo do tlám.
Časom som sa naučila čítať a preštudovala som si nejaké knižky. Vyrástla zo mňa celkom pekná ženština, ak to tak môžem povedať. Raz, keď sme oslavovali zabitého obra ľudožrúta (ktože len bol návnadou?), som opila a zviedla jedného z lovcov. Brat takmer zošalel od jedu. Tie jeho hávede na mňa už viacej neleteli. Vykopol ma.
Po rokoch sme sa znovu stretli. Lovil draka, ktorý už roztrhal polovicu jeho družiny. Typické.
Bol vyľakaný a smädný. Dala som sa mu napiť. Prečo nie? Bol to predsa môj brat. Klesol na kolená a ospravedlňoval sa za to, ako mi ubližoval celé tie roky. Pomohla som mu vstať.
„Ten lov dokončíme spolu,“ vravím mu. „Ty a ja, spolu zabijeme draka.“ Pobozkala som ho na ústa. Usmial sa.
„Budú o nás spievať,“ riekol.
„Nažeň tú beštiu sem ku mne,“ hovorím. Bohovia vedia, že s kušou v rukách nikdy neminiem.
Myslím, že sa zdvihol vietor, inak by som nebola minula. Alebo som možno myslela, že sa zdvihne, preto som mierila príliš doprava. Tak ako tak som sa už viac nepokúšala strieľať. Zrejme by som zase minula. Možno ani nie, ale to je jedno.
Brat vyzeral celkom prekvapene, keď ho tá obluda chytila do tlamy a rozmlátila o skaly. Niečo veľmi hlasno zakričal, ale dobre som mu nerozumela. Som zlá sestra. Vždy mi hovorili, že mám svojho brata drakobijcu poriadne počúvať.
Potom ho drak zožral. Myslela som si, že plačem, ale po chvíli mi došlo, že sa nepríčetne smejem.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.