 |
Deratizér je človek, so správnymi morálnymi, životnými a rodinnými základmi. Musí byť abstinent, pričom sa abstinencia týka aj „bezpečných“ narkotík a omamných látok, s ktorými sa v poslednej dekáde roztrhlo vrece.
Deratizér je muž. Tvor bez vlastnej rodiny, s minimálnym výskytom partneriek, bezdetný, žijúci osamote, v pridelenom byte. V prípade jemu nedostatočnej sexuálnej aktivity mu bude partnerka pridelená programom CIFO. Deratizér môže vyznávať náboženstvo podľa ľubovôle, avšak nesmie ovplyvňovať jeho aktívnu činnosť. V prípade opačného zistenia, či iných porušení, bude postihnutý v zmysle zákona číslo. 78, odňatím slobody na doživotie, prípadne usmrtením.
Deratizér má neochvejne plniť zásady a normy vyplývajúce z jeho povolania, zmluvy a celkového životného štýlu, ktorému sa po nastúpení do práce zaväzuje. Deratizér musí poznať a spĺňať všetky body vyplývajúce z jeho nariadení… Je plne a stále oddaný profesii…
Sergej si podobné vyhlásenia opakoval pred vykonávaním činnosti ako modlitbu, nie však preto, že by ho posmeľovali, nedajbože dodávali potrebnú energiu. Pred každotýždennou komisiou ich musel vyrapotať dokonale a naspamäť. Práve sa nachádzal v exteriéri kontaminovaného bytu. Visel tu chlad a nepríjemné vlhko. Podľa informácií, ktoré obdŕžal, by sa mal v okolí nachádzať jeden jediný živý objekt. Vírus, ktorý začal ľudí mutovať na obrovských polopotkanov, bol už skoro úspešne vyhladený, no jeho pozostatky v podobe zúfalých obetí stále odolávali. Prežívali tisíce. Svojím trusom, prípadne močom, kontaminovali celé obydlia a po prvých príznakoch museli byť obyvatelia toho -ktorého domu deportovaní do špeciálnych zdravotníckych zariadení. Ak prevoz prebehol včas, dalo sa im ešte úspešne pomôcť. Monitoring priestoru už ukončil, čupol si a úzkostlivo pozoroval nástrahu…
Malý psík, konkrétne kokeršpaniel, naňho zízal spoza riedkych mreží úložného boxu. Potkanoidy mávali v obľube hlavne psie mäso, čo bolo ešte stále predmetom skúmaní a búrlivých vedeckých, či laboratórnych diskusií. Podobné záležitosti ho však nezaujímali.
Deratizér vykonával iba špeciálnu očistnú funkciu. Pri akcii býval oblečený v bielom skafandri, ktorý ho dokonale izoloval od exteriéru. Nevylučoval žiaden pot, žiaden zápach, nepreukazoval žiaden postrehnuteľný strach. Akoby na istý moment nejestvoval. Zato kokeršpaniel, konkrétne mladá samica, sa práve hárala. Dokonalá nástraha pre citlivé čuchové receptory potkanoidov. Hľadel do pootvorenej tmavej komory a čakal. Vedel, že objekt sa musí nachádzať niekde dole. Iná možnosť momentálne neexistovala. Je tam skoro neustála tma, vlhko a ťaživý pokoj. Nič viac potkanoid (okrem potravy) pre život nepotreboval… Pušku s nábojom naplneným chemickou látkou, UHT1, mal pripravenú a voľne položenú na kolene. Ak by objekt znenazdajky vyliezol, napáli mu obsah priamo medzi oči. Bez otáľania… Tento dom už dávnejšie poznal, ale na tom teraz nezáležalo. Potkainoidy neboli naivné tvory . Práve naopak…správali sa ako prefíkaní démoni z pekelných hlbín.
„Krysa, krysa , krysa. Krysa!“ ozvalo sa mu odrazu piskľavo za chrbtom. Okamžite sa otočil a namieril zbraň na kričiaceho. Zaskočila ho. Zúženými zrenicami prebodával ženu… staršiu ženu so znetvorenou tvárou, predlženým krysím ňufákom, so štvoro zmutovanými pahýľmi a chvostom, ktorým zametala prašnú zem tak intenzívne, akoby na podobnom úkone závisel celý jej život. Takže komora ostala prázdna, uvedomoval si okamžite situáciu.
„Krysa si ty!“ odvrkol stvoreniu pevne.
„Ty krysa, krysa, krysa!“ neprestávala. „Vieš dobre, že to neurobíš. Neurobíš to!“ starecká tvár sa skrivila do démonického úškľabku, spodná časť sánky akoby sa zosunula až niekde ku kľúčnej kosti. Aj pre neho to bol odporný pohľad, i keď podobných videl už stovky. Práve dnes bola táto akcia jeho piatym deratizačným úkonom a pevne veril, že aj posledným.
„Chcela by si niečo odkázať? Stručné posledné slová? Všetko nahrávam,“ poklepkal si po malom červenom svetielku na ľavom ramene, kde sa nachádzala zakamuflovaná kamera.
„Ty krysa, krysa, krysa!… Mám ťa rada, ty sprostá krysa! Neurobíš to. Všetkých som nakazila, všetkých! Ha, ha, ha,“ z ničoho nič sa otočila ku klietke s vyplašeným kokeršpanielom. „Ten psík bude môj, potkan! Iba môj. Pochutnám si. Aby si vedel!“
„To sú tvoje posledné slová?“
„Nedokážeš to. Obyčajný zbabelý úbožiak! Nikdy to nedokážeš!“
Miestnosťou zahrmel výstrel. Pes zanovito zaskuvíňal, vyplašene sa zhrbil na druhej strane klietky a deratizér podišiel o dva kroky dopredu. Náboj zasiahol čelo potkanoida, priamo nad koreňom ňufáka. Cez filtre cítil jeho hnusný telový zápach, ktorý v návale strachu vypustil. Hlava v momente navrela, vystúpené žilky začali pulzovať ako rozvodnené riečky pri pohľade z vrtuľníka. Vyplazený sinavý jazyk, vykĺbená sánka… Stále agonicky chrčal. V tom sa celé telo začalo metať, akoby ho posadlo samotné zlo. Najprv zo strany na stranu, neskôr v kruhoch, napokon vertikálne. Stále iba nemo civel. Nakoniec sa jačiaci potkanoid prevrátil na chrbát, vykopol nohy hore ako chrobák hrajúci mŕtveho a ostal zamrznute, v nezmenenej polohe. Sergej už dobre vedel, čo bude nasledovať. Ihneď uskočil za roh a pokojne sa zahľadel do popukaného stropu. Zaznel hlasitý výbuch. Pár sekúnd ešte počkal a opäť sa vrátil na miesto činu, pričom pohľadom skúmal kúsky svaloviny, srsti, vlasov, mäsa , kostí a všadeprítomnej krvi. Následne ukázal víťazne zdvihnutý palec prestrašenej sučke.
„A máme to, Barka. Ako vždy, s nadhľadom ,“ usmial sa na zviera cez výplň. Potom začal nahrávať príslušný odkaz.
„Objekt 554 bol neutralizovaný v utorok, 17. mája, v roku 2056, v čase 14:32 svetového času. Bez vážnejších komplikácií či zdržania. O chvíľku pošlem na miesto činu čistiacu čatu, neskôr sa môže začať s celkovou dezinfekciou. Obývateľnosť domu odhadujem o dva, až tri mesiace. Sergej Latkin, deratizácia, severovýchod Moskvy. Koniec záznamu.“
Vypol mikrofón a ešte dlho pozeral na krvavé temeno hlavy, ktoré viselo prilepené na protiľahlej stene ako absurdná a odporná ozdoba z čias stredoveku.
Zásada každého deratizéra je nezostávať príliš dlho na mieste činu. Mohol by sa cez nejaký zásek v odeve kontaminovať a preniesť nákazu ďalej. To by bolo neodpustiteľné. Vzal sučku, ktorá bola voči vírusom podobného druhu imúnna a palcom ju jemne pohladil po hlave.
„Neboj sa, kamarátka. Nikdy nedovolím, aby ťa nejaký z nich dostal. Neboj sa.“
Potom sa ešte raz obzrel cez rameno a siahol pritom na oceľovú kľučku dverí.
Zásada deratizéra číslo desať bola posledná a najdôležitejšia. Nikdy neprejavujte obetiam a objektom deratizácie nejaké city, či súcitné slová. Už to nie sú ľudia, akých ste možno poznali. Obrňte sa a vykonávajte činnosť na základe smerníc a zákonnej pracovnej zmluvy. A to vždy a za každých okolností.
Aj keby sa jednalo o vašu osamote žijúcu a smutnú matku…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.