 |
Napriek tomu, že májová noc bola pokojná a príjemne teplá, Zoe nemohla oka zažmúriť. Akoby niečo viselo vo vzduchu, akoby sa okolo domu plazil tichý, nenápadný prísľub niečoho veľkého, čoho čas mal už skoro nadísť.
Zívla, otvorila oči a uvidela, že posteľ pri stene je prázdna a prikrývka odhodená. Z obývačky na prízemí sa ozývali tlmené zvuky televízneho vysielania. Zoe vstala, obula si papuče a potichu sa pobrala dolu schodiskom.
Jediné svetlo v obývačke vydával televízor pri stene, napravo od dvier. Prešla okolo neho a prisadla si na gauč k nevlastnému bratovi Mironovi, ktorý bezmyšlienkovite prepínal programy. Obaja gánili na skrinku plnú nočných talkšou, do omrzenia reprízovaných sitkomov a nikdy nekončiaceho spravodajstva CNN.
„Neviem spať,“ zívla Zoe.
„Mne to hovor,“ odvetil Miron, ťukajúc do diaľkového ovládania. „Akoby niečo viselo vo-“
„POČKAJ!“ vykríkla odrazu Zoe. „Vráť to, vráť to o kanál nižšie!“
Prepol, ako ho požiadala. V nekvalitnom zábere domácej videokamery preťal hviezdnu oblohu veľký meteorit, žiarivý ako tisíc sĺnk. Hlas amatérskeho kamerana vykrikoval striedavo „wáu!“ a „pozri, Julča, to je šupa!“ a potom zase „wáu!“
Oslňujúca lietavica rýchlo klesala šikmou dráhou k zemi, ťahajúc za sebou ohnivý chvost. Žiara slabla a meteor sa postupne zmenšoval na malú bodku, ale aj tá rýchlo sčernela a po celom úkaze o chvíľu neostalo ani stopy.
Len čo réžia prepla späť do štúdia, Zoe sa prudko narovnala, akoby prehltla násadu od metly. Miron jej pozrel do tváre: v pekných očiach dievčaťa, náhle úplne prebudených, sa zjavilo niečo nové, zvláštne… a cudzie.
Zoe si pomaly rukami siahla za hlavu, chvíľu hmatkala prstami a v ďalšom okamihu už si sťahovala vlasy aj s tvárou ako strašný skalp. Akoby celých pätnásť rokov na tejto Zemi strávila nosením dokonalej ľudskej masky. Miron, pubertiak vo vyťahanom tričku s veselou reklamou na pivo Duff sa tomu prizeral s nekonečným údivom, dobre že mu ovládač nevykĺzol z ruky.
Pod maskou odhalila Zoe odpornú hmyziu hlavu bledosivej farby, s veľkými čiernymi mandľovými očami a drobučkými ústami.
„Pozemšťan! Prichádzam z planéty B613,“ povedala tá odporná bytosť prenikavým hlasom, „pôsobila som tu ako spiaci agent v utajení. Tá padajúca hviezda nebola obyčajná hviezda… Bol to signál, že sa začína vojna. Povediem svoj ľud do boja proti obyvateľom tejto planéty, aby sa sme sa mohli zmocniť vašich prírodných zdrojov. Z vás si spravíme otrokov. A nič mi v tom nezabrá-“
Nemohla dokončiť: keď vám dolu krkom napchajú zo pätnásť centimetrov dlhý diaľkový ovládač SONY, zmôžete sa len na predsmrtné kloktanie a krochkanie. Nevlastný brat zatlačil ešte trochu viac, Zoe vykašľala na svoju čipkovanú nočnú bielizeň poslednú spŕšku krvi a naposledy zatrepala rukami, než nadobro vyvrátila hlavu dozadu a ostala ležať na gauči mŕtva.
Mironov výraz sa zmenil z prekvapeného na chladný. Pomaly si rukami siahol k šiji. Prstami nahmatal neviditeľný spoj a vzápätí si z tváre zhrnul tvár aj s vlasmi. Pod jeho maskou sa skrývala hmyzia hlava farby vaječného žĺtku, s veľkými čiernymi mandľovými očami.
„Omyl, sestrička,“ zahundral, „to my, obyvatelia planéty B611 si podrobíme pozemšťanov a vydrancujeme ich svet. Celé roky som čakal len na túto noc, na tú hviezdu, ktorá mi bude znamením, že boj sa začína. A teraz-“
Pohľad na hlaveň pušky, dlhú ako nohy luxusnej go-go tanečnice, v ňom zarazil všetky slová. Dvojité čierne ústie sa blížilo dverami obývačky a zastalo na polceste medzi falošným Mironom a televízorom.
Prst na spúšti držal územčistý chlap v pruhovanom pyžame a s rozcuchaným vencom sivých vlasov na veľkej hlave. Na nohách mal mäkké papuče s brmbolcami. Žltohlavý mimozemšťan ho nemohol počuť prichádzať.
„HA!“ vykríkol muž. „HÁÁ! Od prvého okamihu som vedel, že s vami deckami niečo nie je v poriadku. Už keď sme podpisovali papiere k adopcii, mi niečo na vás nesedelo. To je ale pekná náhodička, že obaja ste sa dostali práve k nám, to veru je!“
„Pozemšťan…“ začal žltohlavý, ale ani teraz sa ďalej nedostal.
Výstrel bol ohlušujúci. Hlavňou trhlo k plafónu a vzduch sa nasýtil pachom pušného prachu. Široká diera začínala v hrudi žltohlavého, uprostred pŕs, prechádzala cez reklamu na pivo Duff a pokračovala cez kožený gauč. Z mimozemšťanovho tela crčala odporná žltkastá tekutina.
Umierajúci tvor necelú sekundu neveriacky, nešťastne civel na guľatý otvor vo svojom tele, kým mu neklesla brada a neostala nehybne visieť.
Adoptívny otec odfúkol dym z hlavne a voľnou rukou si siahol dozadu na krčné stavce. Z hlavy si jedným súvislým pohybom stiahol masku človeka, ktorú nosil po celý svoj život, čakajúc na ten správny okamih, na znamenie nebies, že veľká vojna môže začať.
Pod maskou sa odhalila veľká hmyzia hlava, zlovestne červená, s veľkými mandľovými očami.
„Blázni,“ odfrkol si posmešne mimozemšťan v pyžame. „Zem bude patriť iba nám, obyvateľom planéty B-“
Avšak ani tomuto členovi domácnosti nebolo súdené dokončiť vetu. Vo dverách, ktoré do obývačky viedli z kuchyne, sa objavila silueta ženy v stredných rokoch a v stredne ťažkej váhovej kategórii. Stála rovno naproti mužovi a jeho puške.
„Drahý,“ riekla nerušene, akoby dvaja mŕtvy a jeden živý mimozemšťan v miestnosti patrili ku každodenným výjavom tichého malomestského života, „myslím, že by sme sa mali porozprávať.“
„Pozemšťanka!“ zvolal manžel Červená hlava. „Tvoj čas vypršal. Preberáme vládu, a kto sa nám postaví do cesty, umrie.“
Rozbehla sa mu naproti. Bez varovania a náhle. Prekvapivo rýchlo a prekvapivo hybko na to, koľko kíl navyše nosila na bokoch a zadku.
Zadunel druhý výstrel.
Ženu odhodilo kúsok bokom, takže sa prevalila cez okraj gauča na mŕtve deti. Pravú ruku mala celú preč – z otvorenej rany na ramene crčala krv.
„Ty odroň,“ sykla žena. V zúžených zreniciach jej horela nevýslovná zloba. „Ty si ma chcel zastreliť? MŇA? Svoju zákonnú manželku pred Bohom a Ústavou Slovenskej republiky?! Veď počkaj…“
Červená hlava vytriešťal oči, keď jeho manželka skočila na nohy a z rany v ramene jej začala vyrastať ruka tak, ako keď filmová kamera zachytáva proces kvitnutia kvetu v niekoľkých sekundách. Tá ruka však nebola ľudská – bola to zelená, svalnatá, šupinami pokrytá ruka, zakončená troma pazúrmi namiesto prstov.
Červená hlava roztrasenými rukami šmátral vo vrecku pyžama po ďalších brokoch, ale tie sa mu s hrkotaním rozsypali po dlážke.
Žena k nemu skočila jediným rýchlym pohybom, zdrapila ho za uši a odtrhla mu hlavu. Jeho telo sa zrútilo na zem, ale hlavu si nechala ešte na okamih v rukách.
Zdalo sa, že mandľové oči stále vnímajú, keď riekla: „Myslíš si, že bola náhoda, že sme adoptovali práve tých dvoch? Myslíš si, že bola náhoda, že som si vzala práve teba? Vari nevieš, čo sa hovorí? Priateľov si drž blízko, ale nepriateľov ešte bližšie! Mal si viac používať hlavu, drahý.“
Potom oblúčikom odhodila hlavu za chrbát – trafila sa rovno do koša na odpadky.
„Tak,“ riekla žena pokojne a ľudskou rukou si siahla k zátylku, kde jej prsty niečo hľadali, až kým to nenašli, „a teraz už nič nebude stáť v ceste…
INVÁZII JAŠTERIČÍCH AMAZONIEK Z CUDZEJ DIMENZIE! Muhehe… Muhehehe… MUHEHEHHEHEEHHEEE!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.