Ohnivé pero Q2 2013: Bel Ersetu

Kolísavým pohybom som sa postavil na špičky a znova klesol späť na päty, ktoré o seba jemne narazili. Ozvalo sa tiché ťuknutie dokonale naleštenej kože mojich čiernych pod kolená siahajúcich čižiem. Rukami som uchopil spodný lem svojej sivej priliehavej uniformy, zhlboka sa nadýchol a silno ju potiahol dole aby sa narovnala. Vydýchol som, a pohľad som otočil k mužom stojacim popri stenách niekoľko desiatok metrov dlhej siene nápadne podobnej Mramorovej galérii Novej Ríše. Líšila sa hádam len tým, že jej chýbali postranné okná siahajúce od podlahy až po desať metrov vysoký strop. Miesto okien sa na holých stenách mierne kývali obrovské čierne zástavy. V ich strede sa nachádzal biely kruh a v jeho strede červený symbol slnka s otvoreným okom v jeho strede. Symbol nášho hnutia, symbol zjednoteného ľudstva, symbol Nového Babylonu.

Každý z mužov stojacich popri stenách siene pozeral na mňa s uznaním a oddanosťou, niektorí mali na tvárach jemný náznak usmevu, iní vyzerali akoby skrývali dojatie, a u mnohých ďalších sa dala vybadat hrdosť. Mnoho z nich som poznal od úplneho začiatku, z čias, keď sme ako mladí kadeti nastúpili do služby pre vtedajšiu tieňovú vládu. Nasadili nás ako testovacích pilotov pre stroje s exotickým pohonom v jednej z niekoľkých púštnych základní tridsať poschodí pod povrchom. Tam to všetko začalo. Keď raz pocítite tú moc a slobodu, ktorú vám dáva kontrola nad plne funkčným a plne vyzbrojeným diskom, už nikdy sa jej nechcete vzdať. Prvý puč prebehol rýchlo a bez väčších problémov. Po jednom z testovacích letov kompletnej letky padla celá základňa do naších rúk. O pol roka, a bez vedomosti verejnosti a okolitého sveta, nám už patrilo aj zvyšných sedem základní, ktoré operovali s cudzou technológiou. Ťažká časť prišla až potom. Museli sme nájsť spôsob, ako uchopiť vládu s podporou ľudí. Napokon sme zvolili lesť. Falošný mimozemský útok zabral. Ľuďom sme vyjavili časť pravdy, ktorú pred nimi tieňová vláda roky skrývala, a z nás sa stali záchranci. Nepresvedčili sme však všetkých. Preto nasledoval ďalší a ďalší útok, a falošná vojna sa predĺžila na roky až do okamihu, keď nám už nemal kto stáť v ceste. Jedna vec je ale vládu získať, druhá udržať si ju. To druhé sa nám podarilo vďaka inšpirácii z histórie. Zjednotené ľudstvo potrebovalo okrem neustáleho pocitu hrozby oveľa hlbšie spojenie – náboženstvo. Aj túto ľudskú potrebu sme napokon naplnili. Masy ho nazývali techno-mysticizmus, a nech už to bolo čokoľvek, jedno bolo isté: dogmou nového storočia bolo, že mimozemskí sumerskí bohovia sú späť a Zem patrí im. A ľudia boli ochotní tejto dogme veriť. Možno to bolo vojnou a možno tým, že v skutočnosti ani nemali na výber.

Odhodlane som vykročil sálou na jej vzdialený koniec, kde sa nachádzalo niekoľko nízskych schodov vedúcich na veľký balkón. Každým krokom bližšie k balkónu ku mne čoraz silnejšie doliehal nadšený rev obrovského davu ľudí zhromaždeného pod ním. Ako som kráčal sálou, každý z mužov ktorého som minul mierne sklonil hlavu. Dnes konečne nastal deň, na ktorý som celé tie roky čakal. Oficiálne ustanovenie svetovej vlády a korunovácia Servum Summi – Najvyššieho sluhu ľudstva – mňa. Tak znel titul prvého vládcu Zeme.

Ráznym krokom a s úsmevom na tvári som vystúpil na balkón a prešiel na jeho koniec. Tu už na mňa čakal malý vznášajúci sa mikrofón, ktorý prenášal zvuk priamo do čipu umiestneného v mozgu každého zúčastneného človeka. Obe ruky som naširoko položil na okraj masívného mramorového zábradlia a spokojne som sa rozhliadol po približne stopäťdesiat tisícovom dave zhromaždenom na námestí podo mnou. Ľudia boli vo vytržení, mnohí skandovali moje meno, iní mávali obrovskými transparentami alebo čiernymi zástavami, alebo len proste pískali a tlieskali. Zrak som na okamih presunul na horizont, kde sa vo svetle zapadajúceho slnka kúpal rozostavaný zikkurat kolosálnych rozmerov. Novodobý pupok sveta. S uspokojením som znova zrak obrátil k burácajúcemu davu. Príhovor, ktorý mal nasledovať, nemal byť dlhý ani originálny, no napriek tomu bol predurčený zapísať sa do histórie ako jedna z jej najväčších udalostí. Cítil som, že konečne nastal ten správny čas. Zdvihol som pravú ruku a doširoka som roztvoril dlaň, aby som davu naznačil, že je čas utíšiť sa. A dav sa v momente utíšil. Nielen že sa utíšil, celý obrovský dav podo mnou zmrzol ako zastavený film. Niekoľko prvých sekúnd mi nedochádzalo čo sa deje. Nepochybne za to mohlo aj ohlušujúce ticho, ktoré zo sekundy na sekundu nastalo. V ušiach som počul hukot krvy a tepot vlastného srdca. Zabudol som dýchať a rukami som sa snažil čo najpevnejšie uchopiť mramorové zábradlie. Celé moje telo zalieval studený pot a cítil som, ako sa mi začínajú podlamovať kolená. Doširoka vytreštenými očami som strnule sledoval zmrznutý dav. Vlajky a transparenty stáli nehybne ako vytesané z kameňa, rovnako ako vtáci uprostred oblohy. Pre okolitý svet prestal existovať čas a predtým, ako sa moja myseľ mohla spamätať z prvotného šoku a začať analyzovať čo sa vlastne deje, sa nad davom v okamihu zjavil obrovský strieborný disk. Jednoducho vtrhol do reality.

Takže nakoniec tu celý čas skutočne boli, uvedomil som si. Nebol som ale prekvapený. Keď tieňová vláda získala prvé vraky, ktoré sa jej podarilo zostreliť, neprišla žiadna reakcia ani odveta. Všeobecným konsenzom preto bolo, že išlo o prieskumné jednotky, prípadne o samostatné expedície. Pred zahájením prvého falošného útoku sme sa zaoberali aj tou možnosťou, že nešlo o ojedinelé prípady, ale že sme sledovaní neustále. Ak by to tak bolo a ak by sa rozhodli zastaviť nás, jednalo by sa o našu najväčšiu prekážku. Rozhodli sme sa riskovať a ani vtedy žiadna odozva neprišla. Až doteraz. Šok začínal ustopovať a čas pre mňa očividne plynul aj naďalej, no aj tak som sa nehýbal. Nemienil som ani o krok ustúpiť – nikdy som pred ničím neutekal a teraz s tým nezačnem. Dotiahol som to až príliš ďaleko nato, aby som teraz cúvol. Začala sa vo mne objavovať nádej, že dostanem príležitosť vyjednávať, keď som za sebou pocítil cudziu prítomnosť. Otočil som sa, a predo mnou stáli dvaja Šedí. Jednému z nich sa nad dlhou vystretou pravačkou vznášala priehľadná, svetlom pulzujúca kocka. Druhý z nich obrátil svoju veľkú hlavu ku mne, a zahľadel sa na mňa veľkými čiernymi očami.

„Vzdávame ti úctu“, ozvalo sa mi v mysli. „Zaslúžil si si nesmrteľnosť a čestné miesto po boku bohov. Podarilo sa ti to, o čo sa snažili mnohí pred tebou, no nikto doteraz neuspel. Stal si sa pánom ľudstva, najväčším z ľudí. Tvoj kód je výsledkom unikátneho procesu, ktorý začal u prvých ľudí tohto cyklu a je preto nesmierne vzácny. Šedý odvrátil pohľad a prevzal vznášajúcu sa kocku nad svoju dlaň. Jemne ju položil na zem a dlhým prstom sa dotkol jej vrchnej plochy. Energická forma kocky zmizla a na podlahe sa objavila čierna lesklá kvapalina, ktorá sa začala neuveriteľne rýchlo rozpínať do všetkých strán, no dvojici Šedých a mne sa vyhla. „Všetok genetický materiál Zeme bude zrecyklovaný“, pokračoval hlas v mojej hlave. „Potom príde nový cyklus a hra začne odznova, až kým nebude vygenerovaný nový víťaz s ešte dokonalejším kódom. Tak vznikajú bohovia už od počiatku vekov a tak zdokonaľujú samých seba. Príjmi teraz naše pozvanie a pripoj sa k našim pánom, všetko ti bude objasnené.“ Obaja vystreli ruky smerom ku mne a čakali, kedy sa ich dotknem. Posledný pohľad som venoval davu podo mnou, ktorý bol zaživa pohlcovaný čiernou tekutinou. Odvrátil som zrak a plný očakávania som sa so vzrušením dotkol dlhých šedých dlaní.