Ohnivé pero Q2 2013: Alfa Sebastin

Nebom otriasala zúrivá búrka. Koruny stromov sa vo vetre vlnili ako nekonečné zelené more. Bezmocné listy rastlín sa odtŕhali od svojho večného domova a nechali sa unášať do šírej diaľky sivej oblohy. Párik zvláštnych okrídlených tvorov sa snažil nedovoliť vetru odtrhnúť ich od seba. Hlasno škriekali a vôbec si pri tom nevšimli, že pod nimi v spleti konárov a lístia sa nachádza ešte ktosi iný. Akási žena sa trmácala hustým zeleným porastom. Jej siedmi ľudskí spoločníci sa držali kúsok za ňou a ona nepočula, ako sa hlasno a zlostne dohadujú, snažiac sa prekričať zvuky vetra a ostrý štekot psov. Žena bez obzretia pokračovala v ceste. Premrznutá a stuhnutá žmúrila pred seba, zabárajúc sa provizórnymi čižmami do čoraz mäkšej pôdy. Boli provizórne, pretože boli už štvrté v poradí, ktoré vystriedala. Snažila sa porozhliadnuť okolo seba a zistiť, kadiaľ by sa dalo dostať ďalej, no vtom sa jej niečia ruka prudko zakvačila do pleca, takže skoro stratila rovnováhu.

„Hovorím ti, že idem prvý!“ bol to Brutto, muž ako hora, týčil sa nad ňou sťa medveď. Na jeho mokrej tvári dominovalo husté obočie stiahnuté od hnevu a veľké oduté pery. Nebyť toho vražedného pohľadu, pôsobil by azda komicky. Zo všetkých svojich spoločníkov mala žena jeho rada najmenej a bolo to na nej vidieť. Vzdorovito striasla jeho obrovskú ruku zo svojho pleca. „To nemôžeš, Brutto, hovorila som vám predsa, že lupurattusy…“ne­nechal ju však dohovoriť: „Toho som sa už veľa napočúval…všetky tie tvoje predpovede! Ale zatiaľ niet dôkazov, že by boli čo i len trocha pravdivé,“ a na dôkaz svojho tvrdenia rozhodil mäsitými rukami do vzduchu, „ja som im darmo vravel, že je celkom nepotrebné brať ťa so sebou. Preberám velenie, už sme sa s ostatnými o tom dohodli.“

„S ostatnými?!“ kričala na neho cez studené nápory vetra, „vážne si myslíš, že ti uverím, že Peks alebo Lucas s tým súhlasia?“ Lenže Brutto ju buď nepočul, alebo nechcel počuť. Predierala sa teda za ním, snažiac sa ho zastaviť. Znepokojene sa obzerala do strán, akoby každú chvíľu malo niečo strašné vyskočiť na neviditeľnú cestičku, po ktorej išli. A naozaj, zdalo sa, že medzi stromami sa niečo rýchlo pohybuje smerom k nim. Brutto mal pred ženou náskok iba pár stôp, keď ho nepripraveného zasiahol zboku do tela prudký úder čohosi veľkého a bledého. Rozbúreným povetrím zaznel dunivý chrapot toho tvora, ktorý sa miešal s divým výkrikom prekvapenia a bolesti. Výkrik sa vystupňoval a potom odrazu utíchol. Brutto bol preč. Ženine kučery jej lietali okolo hlavy ako splašené háďatá, keď sa prudko vrhla dopredu. S námahou sa lakťami zapierala o korene kríkov, naťahujúc krk. O chvíľu uvidela Bruttovu špinavú deravú topánku z hrubej kože, ktorá sa mykala v kŕči. Potom nohu v topánke spolu s telom niečo prudko stiahlo do strany. Vtedy žena konečne rozoznala mohutné telo lupurattusieho vodcu svorky, prikrčeného k zemi. Hneď ho spoznala. Obrovský tvor držal v čeľustiach Bruttovo telo a zmietal ním do všetkých strán, kým si nebol istý jeho nenávratnou smrťou. Potom náhlym trhnutím hlavy pustil svoju korisť a zahľadel sa pomedzi stromy priamo do ženiných očí. Bola stuhnutá hrôzou, neschopná slova. Tvorovo vychudnuté dlhé telo nechránila žiadna srsť, iba zopár šupín sivastej farby. Jeho čierna hriva, pripomínajúca vlasy, sa mu nalepila na bledý krk zmáčaný Bruttovou krvou. Výrazný ohryzok sa mu chvel slabým dunením, derúcim sa von cez mohutné hrdlo. Ostré tesáky mu trčali z kostnatej tlamy, aj keď ju mal skôr zavretú ako otvorenú. Nachvíľu zažmurkal svietivými žltými očami a potom sklonil svoju chudú tvár, pripomínajúcu lebku, čím ešte zvýraznil trocha neprirodzené prehnutie chrbtice. Dlhé uši zakončené čiernymi štetinami stiahol dozadu a pomaly urobil krok k žene, jeho chudá bledá končatina podobná ľudskej sa pri tom zaborila hlboko do blata. Namiesto neškodných nechtov mala však prsty zakončené ostrými čiernymi pazúrmi. Tvor sa na ňu znovu pozrel, vystrčil svoj dlhý lepkavý jazyk a oblizol si ním úzke nozdry. Potom prehovoril neznámou rečou, ktorej však žena rozumela.

„Zdravím ťa, Iskra. Skoro by som ťa nespoznal, keď nosíš takéto podradné telo.“ Žena sa spamätala, zdvihla bradu a odvrkla: „Neklam, Bas, ty predsa veľmi dobre vieš, kto som. Radšej mi povedz, prečo si ho musel zabiť.“ Tvor sa posadil na zadné laby, a sklopil pohľad na Bruttovo mŕtve telo. Chvíľu mlčal, no potom sa s posmešným pohľadom v dravých očiach odvrátil. „Zdalo sa mi, že na teba útočí a pomyslel som si, že aj napriek tvojmu výzoru si stále jednou z nás a nie z nich.“

„Tak po prvé, bola to iba slovná potýčka a po druhé, nechci mi povedať, že ty a tvoja svorka neviete, že sa nakoniec rozhodlo dať ľuďom šancu dostať sa späť do ich sveta. Musíme im pomôcť, nie s nimi bojovať.“ Tvor na ňu chvíľu chladne hľadel a potom potichu zasyčal. „Ty možno nevieš aké to je, byť v našej koži a v našej hlave, keď podobne ako draky dokážeme rozoznať povahu jednoduchších živočíšnych druhov. Je to naša vrodená schopnosť vycítiť, ktoré jedince majú žiť, a ktoré slúžia ako potrava. Uvedomujeme si napríklad, že nikdy nebudeme mať takú moc ako draky, no nezávidíme im. Dokonca sme ani nevedeli, že niečo ako závisť existuje, kým sme nestretli ľudí a vravím ti, v nich nájdeš samé nové pojmy: klamstvo, sebeckosť, túžba po moci, po nadvláde a čo je horšie – po nadvláde nad vlastným druhom,“ tvor zhlboka zafunel a potom pokračoval, „ale úbohá Iskra ako si ty, na viac v tele jednej z nich, čo môžeš vedieť? Ako si sa tam vlastne dostala? Počul som, že iným nehmotným sa to zatiaľ nepodarilo.“ Tvor zmĺkol a so záujmom oňuchával vzduch blízko ženinej hlavy. Nezdalo sa, že by ju to nejako vyviedlo z rovnováhy, i keď tvorove ostré tesáky boli iba pár centimetrov od jej hlavy. „Neviem, ako sa to stalo. To je teraz jedno. Teraz záleží len na tom, dostať ich naspäť domov. Možno je pravda, že ma zväzuje táto ľudská schránka, no stále ti vravím: nemôžete ich odsúdiť všetkých podľa jedného. V ľudskom Meste, ktoré sa im tu podarilo vybudovať, a v ktorom som vyrastala aj ja, žijú celé rodiny. Veľa detí a nevinných ľudí. Denne sa boja o svoje životy, vedia, že sem nepatria a jediné čo chcú, je žiť pokojným životom, ktorý im my nedokážeme umožniť!“ žena dýchala čoraz prudšie, vlasy jej poskakovali okolo hlavy, vietor však akoby zázrakom ustával, „ale ja nájdem cestu von, keď bola pre nich cesta sem, musí byť aj cesta preč, a vy my v tom nezabránite, nikto z vás…!“

„Hej, daj si pozor, už sa začínaš správať ako oni, povieš mi načo sa tak nadrapuješ? Nepraskne ti od toho tá tenká koža?“ Tvor menom Bas sa znepokojene zahniezdil a lenivo pootočil mohutnú hlavu smerom, odkiaľ sa namáhavo vynárali ostatní šiesti ľudia – ženin zvyšný sprievod. Pri pohľade na krvavú scénu pred nimi obeleli od strachu a vytreštili oči. Psy okamžite zmĺkli, stiahli chvosty a skučali. Chvíľu sa zdalo, akoby všetci skameneli na mieste, potom sa jeden z nich, vyziabnutý mladík s blond vlasmi, rozbehol k žene s trocha vystrašeným výrazom v tvári. Zastal kúsok za ňou a očividne sa rozhodoval, ako zareagovať.

„Tak ja pôjdem, svorka ma čaká, vieš, chceli zaútočiť aj oni ale prehovoril som ich, nech to nechajú na mňa.“

„Ďakujem, Bas.“ Povedala napokon žena. Lupurattus Bas teda nemal na výber, keď zaútočil na Brutta. Bola to jediná možnosť, ako zabrániť väčšiemu krviprelievaniu a pri tom nestratiť svoje postavenie vodcu. Bas sa vystrel a ešte predtým ako sa jeho mohutné telo stratilo v lese, podráždene odfrkol: „ a nie sme príbuzní, takže pre teba sa volám Alfa Sebastin.“