 |
„Berto, ale ty si si istý, že tú raketú nájdeme…“ Malý mužíček, asi štyridsiatnik v pridlhých nohaviciach a gigantickom obnosenom svetri, prepásaný kúskom povrazu, bez predných zubov a s rukami ako uhlie, odhodlane stúpal úvraťou starého jedľového lesa.
„Viem presne kam rachla.“ O niečo mladší a o dosť vyšší kumpán drobčil kúsok za ním hore kopcom v zaručene falošných a očividne primalých botaskách. Stabilitu dorovnával opieraním sa o lopatu. „Za kopec, do tej rokliny, čo sme ju minulý rok v zime skoro podpálili. Jak sme tam našli Fraňu, pamätáš?“, dodal.
„A Fraňa nás čaká?“
„Fraňa už tam bude!“ Okrúhly balvan nevydržal tlak pod pätou rozmrzeného dlháňa a zosunul sa. Možno preto dve ruky dlhými kostnatými prstami tuhšie zovreli drevené porisko. „Hýb sa!“
Dychčanie a praskot starého dreveného podložia postupne odháňali rannú hmlu šíriacu sa od rieky. Blížilo sa poludnie a babie leto hrozilo svetu explóziou svetla a tepla. Explóziou radosti.
Poniektorým stačilo ku šťastiu ešte menej. „A pivko. Bude tam pivko…“ Pod pridlhou, zle ostrihanou ofinou neveľkého Kulicha natešene zasvietili belasé oči, žmúrili proti slnku, na vidinu obrovského krígľa s vysokánskou penou.
„Keby len pivečko…“ medová huba za jeho chrbtom s chrupom hustým asi ako pätníky popri ceste začala vypočítavať: „Aj pálenka tam bude a celý kartón Marsiek. Aj všeličo iné. Je to taká nová reklamná akcia: nájdi v lese turistický balíček záchrany. Keď ho už máš, celkom zadarmo, rozložíš si oheň, opekáš klobásy a len ležíš, kým všetko neschosnuješ. Lebo aj klobásy dovnútra dali, aj konzervy chili-con-carne. Koľko len chceš.“
„Dobre, že takú akciu konečne vymysleli,“ ocenil strapáč uznanlivo. „Od tých ostatných sa nám ujde akurát holá riť, keď si nemáme za čo kúpiť dva kusy fazule s párkom, aby sme tretí dostali zadarmo, hejže!“ Trpasličí fiškus zamiešal prstami len tak do vzduchu, aby sa presvedčil, že ešte má pod predlhými rukávmi ruky. „Ale je to dobrá blbosť, že tie veci strieľajú len tak, do lesa, a s raketú. Šak ani nemajú kozmodróm, no nie?“
Potom akoby si malý mužík v mozgu prehodil výhybku, šibalsky povytiahol kútiky úst a opýtal sa: „Už ti Fraňa ukázala cecíky?“ Obzrel sa, pokúsil sa žmurknúť jedným okom, ale žmurkol obomi a pridal: „Všetky tri?“ Pod podrážkou botasky veľmi neurčitej farby sa prudko posunul ďalší okruhliak. Dlháň sa zhusta chytil nástroja, ktorý so sebou vláčil a zaškrípal zubami. „Fraňa sa raz-dva zrúbe a potom raz-dva zhlúpne.“
Napuchnuté červené pery v ešte červenšej tvári trpaslíka sa mocne zošpúlili. „Hej, parádne sa vie opiť,“ potvrdil. „A potom mi dovolí robiť jej tie veci, šak vieš.“ Pod potešením zvrašteným nosom našli jeho ústa podobu presne pasujúcu na istú, nie práve najužšiu štrbinu a jazyk pod nimi slastne zamľaskal: „Rád jej to robím, je klzká a slaná.“
Lopata naprázdno prefrčala vzduchom okolo malej šišatej hlavy. Drobný sa jej vyhol zo šťastím, medzičasom dorazili na vrchol a on sa, bez varovania, celý naradostený rozbehol dolu brehom, s nohami zaborenými v lesnej prsti skoro po kolená. „Fraňa už rozložila oheň, čuješ ten dym? Tá raketá bude isto veľká, zrobíme si tu dovolenku. Ako pracháči, keď v hentým Tunisku pasú ťavy.“
Zastavil až dolu. Znovu zamľaskal, nevedno či kvôli vízii pečenej klobásky alebo kvôli tomu inému, šmykľavému do čoho bol tiež celý hŕŕŕ.
Na druhý pokus už lopata neminula.
„Fraňa je moja!“ Dlháň dostúpil na malú rozbitú hlavu mäkkým spodkom svojej obuvi. Už jej viacej neublížil, iba čo ju zatlačil hlbšie do blata. Les ovládlo jesenné mokro, ale i tak si sadol na blízky briežok. „Furt si mal všetko lepšie. Lepšie miesto na žobranie, Fraňu…“ mrmlal si popod nos. Strhol umretému čižmy a natiahol si ich na holé nohy. „Ale už sa šťastie obrátilo, iba som mu musel trochu pomôcť.“ Boli mu akurát.
Dlhý Berto roztiahol ústa do veľkého úsmevu. Taký mu väčšinou svietil na tvári, iba keď mal svoj „šťastný deň“ a našiel si dobrý nocľah pri teplo sálajúcej výpusti fabriky. Niektorí bezdomovci sa síce sťažovali, že kvôli tomu, čo sa tam vylieva do vody, strácajú vlasy a zuby, aj ktoviečo ešte. A iní vraj z toho mali o hnátu alebo aj o koliesko viac, ale on hlúpym klebetám neveril, nikdy takých nestretol a nikde nevidel výstražnú tabuľu. „Fraňa, už môžeš vyliezť, Fraňa. To som ja.“ Rozhrnul konáre, ktorými sa stará borovica pridržiavala okraja čistinky, aby sa nevyvrátila a uvidel vatru. Doslova. Žiadny malý táboráčik, riadne ohnisko, nad ktorým visel kotol, aký v deň zabíjačky chystali doma na dedine na poriadnu sviňu. Jeden človek by si s takým neporadil, ale Fraňa povedala, že má dvoch bratov. Rozprávala aj, že keď nemajú čo jesť, tak si dačo zabijú. Možno skolili jeleňa.
Chystali hostinu, preto ho sem Fraňa zavolala! Aj keď nebola žiadna „raketáááá“, mäsko bude aj tak, a Kulicha, ktorý sa za ním z neznámych príčin neustále vláčil, sa popritom zbavil raz a navždy. Nebol si istý, či prostáčik uverí jeho povedačkám o akciovom tovare, ale on uveril. Dnes mal naozaj „šťastný“ deň!
Záclona vetiev sa nenáhlivo rozhrnula. Veľký, čudne neforemný muž, s krivou tvárou a hrbom na chrbte aj na vrchu lebky sa priblížil skoro nečujne. Z Bertovho brucha vzápätí vyrašil špicatý koniec palice. Musel mu preraziť chrbticu, lebo síce zaryčal od bolesti, ale sklátil sa na zem a nebol schopný znovu sa postaviť. Lepkavé ruky ho uchytili za členok a pritiahli na pár krokov od ohňa.
Vzduchom švihla mačeta so štrbavým ostrím. Dlhý zjačal znova, lebo ho jediným seknutím pripravila o pravú nohu od polovice stehna. Z rany crčala krv hrubým prúdom.
Uťatá končatina putovala do kotla, okolo ktorého poskakovala Fraňa. Opaľovala sa na zubatom slniečku, bez trička. Sadlo sa na nej triaslo ako huspenina v bufete na rohu a naozaj mala tri prsia, dva skoro rovnako veľké a tretie krpaté, bez bradavky.
Z kraja lesa sa blížil druhý obor. Kríval a jednu ruku mal oveľa kratšiu ako druhú. Za drevené držadlo za sebou ťahal veľký kus plechu, na ktorom bolo položené malé holé ľudské telo s rozmašírovanou hlavou. Vyklopil ho na kopu k dlháňovi, z ktorého už unikali posledné kvapky života.
Držiak nosidla zapichol do mäkkej zeme. Na poohýbanom a ošúchanom plechu sa stále dal prečítať červený nápis: NEBEZPEČENSTVO! ZÁKAZ VSTUPU!
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.