 |
Záverečná!!!
80 Ohnivých pier. 80 krátkych poviedok. 34 autorov (z toho 9 sympatických dám). 5 piatkov trinásteho. Haiku.
Rubrika Ohnivé pero odštartovala v piatok 13. januára 2006. Končí presne po roku a pol (spočítajte si to), opäť v piatok trinásteho – aby bola dodržaná tradícia.
Vyššie uvedené čísla sú iba štatistika, ktorá neprezradí, aké texty tu naozaj boli. Boli lepšie i slabšie. Boli dojímavé i nemilosrdné. Boli všelijaké. A iba vy viete, aké pocity vo vás zanechali a ktorá poviedka sa vám páčila najviac.
Na zvonec zazvoní Miloš Ferko. Výnimočná postava… a nielen preto, že s počtom 15 poviedok je najplodnejším hosťujúcim autorom.
Všetko dobré a možno niekedy za iných okolností opäť dovidenia!
mišo jedinák
Mozoľ
Miloš Ferko
„Prosím si mozoľ.“ Hlas zaznel, tlačidlo na klávesnici kliklo, obrazovkou prebehol nápis, dáta boli vyhodnotené a odoslané do príslušných centier, následne zmätene vrátané späť.„Definuj mozoľ!“ znelo chvíľu v útrobách virtuálnej siete, tónom, ktorý by nemiestne antropomorfizujúci neznalci nazvali nervóznym, v skutočnosti šlo však len o zrýchlený sled toku informačných sekvencií v dôsledku zvýšenej záťaže systému.
„Mozoľ – ľa, m. rod .; plurál mozole, otlačená stvrdnutá koža najmä na dlani, obyčajne od ťažkej roboty.“ nezúčastnený nemužskoneženský hlas doznel.
Informačné sekvencie na chvíľu zvoľnili tempo, potom však zasa došlo k jeho zrýchleniu, ešte väčšiemu než predtým, sled impulzov sa zlial do dlhej ligotavej neprerušovanej čiary, obvody sa začali prehrievať, na klávesnici sa zamihalo červené očko, na obrazovke zablikalo slovko: POŽADOVANÚ POLOŽKU NEMÁM V PONUKE. REDEFINUJ ŽIADOSŤ!
„Trhni si nohou a odenteruj sa a iskejpni, bodaj ťa delete trafil, ty čurák! Ja chcem mozoľ!!!“
Užívateľ tresol do klávesnice dlaňami mäkkými ako vankúšiky a odišiel.
Na rozkolísanej obrazovke sa chvel nápis: NEVYPROVOKOVANÁ EMOCIONÁLNA REAKCIA!!!.
xxx
Užívateľ Jozef Kamlička kráčal ulicou. „Nemajú mozoľ! Ako je to možné! Všetkomám, najväčší onlineový obchodný reťazec, nemá mozoľ!!! To nemá obdoby! Neskutočné! Neslýchané! Nepredstaviteľné!!! Ani jeden mozoľ!!! A on potrebuje dokonca dva – aby teda docielil ten plurál…
xxx
…pot, krv a mozole, skropia pôdu a vyrastie z nej zázračný strom s tajným menom…
Verš básne jedného z anonymných súbežcov školy patetizmu mu utkvel v pamäti. Chcel ten strom. Musel mať to meno… potom vygooglí a online sa mu pozrie na zúbok, pačes i list…
Pot pozbieral osuškou a vyžmýkal vo fitnesscentre do plastikového pohárika od jogurtu s mimoriadne priateľskými baktériami. Krv pridal porezaním vlastného prsta o špendlík.
So slzami bol už väčší problém… najprv si naivne myslel, že postačí návšteva pôrodnice. Mýlil sa . Novonarodeniatka kričia a revú, avšak slzné kanáliky ostávajú suché.
Potom začal ukradomky obchádzať rozcitlivené ženy. Slzy v ich očiach pri sledovaní telenoviel vyzerali nefalšovane… ako sa im však dostať do očnej jamky???
Zapodieval sa aj myšlienkou, že niekoho rozplače sám, potom však celkom správne usúdil, že to dokáže iba telenovela… poškrabal sa po hlave, sadol za klávesnicu, vygooglil diaľkový odsávač sĺz, odenteroval.
O 37 minút držal v rukách malú trubičku s dierkami na konci. Vyzerala ako prázdna korenička.
Podvečer, keď sa pri návšteve u brata usadil do kresla za jeho manželku, sa aparát začal vlniť v rytme jej vzdúvajúcich sa pŕs.
Pri : „Ach! Raymondo!“ sa trubička zarosila. Srdcervúci dialóg o nevere pratetušky Diany a vyhynutí koál v Austrálii (žeby bola pratetuška neverná s hynúcou koalou? zišlo mu na um) naplnil trubičku do polovice. Po desiatich minútach päťdesiatminútového dielu bola plná po okraj.
No a potom mozole… Chýbali už iba mozole…
Rozhliadal sa po Hlavnej ulici doprava i doľava. Nikde žiaden mozoľ.
Len rady skiel a za nimi rady vyblýskaných výrobkov… nič.
Znechutene sa vrátil domov, usadil sa na pohovku, vytiahol balíček čipsov. Bol zhruba vo fáze, keď sa rozmery čipsov zmenšujú a človek vie, že sa neúprosne blíži spodnobalíčkový koniec, keď sa pri vchodových dverách rozoznel zvonček.
Šťastný za vyrušenie (možno ten niekto pri sebe má náhodou pri sebe zvyšný balíček čipsov, najlepšie so slaninovou arómou) otvoril dvere.
Pred rohožkou stál mužíček v šedom obleku s úpravnou malou bielou briadkou.
„Prepáčte, ste pán Kamlička?“
„Áno, ale…“ dočerta, žiadne čipsy, mal by okamžite zabuchnúť dvere… mužíkov ovisnutý nos však v ňom na okamih vyvolal dávno zabudnutý pocit, ktorý nevedel pomenovať… určite to bolo to niečo, čo ešte nikdy pri ťukaní do klávesnice negooglil.
„Vy ste si objednali mozoľ?“
„Hej.“
„Teda ho naozaj chcete?“ v mužových očiach kmitla nádej.
„Isteže, ale…“
Muž sa usmial a vytiahol spoza chrbta čudesný nástroj. Kus dreva, na ňom nasadený, na konci zaostrený kus kovu.
„Motyka“ riekol muž a postrčil nástroj k potenciálnemu zákazníkovi.
Pán Kamlička uchopil nástroj a poobzeral si ho. Nikde nebol otvor na zapojenie do prúdu.
„Čo s tým?“
„Od toho rastú mozole.“
„Naozaj?“ Pánu Kamličkovi sa nezdalo, že by sa dal taký úzkoprofilový artikel získať prostredníctvom primitívnej technológie… na druhej strane… ak ide o archiváliu… možno pôjde o starobylý magický obrad.
„Vy ste šaman?“ spýtal sa s nádejou.
„No… niečo na ten spôsob. Som… Stvoriteľ. Stvoril som svet a teraz mi kĺže z rúk. Je celý hladký, bez mozoľov, nemám ho za čo uchopiť.“ Muž mal v očiach nekonečný smútok a obavu.
„Čo sa stane, ak vykĺzne?“ spýtal sa pán Kamlička. Nevedno prečo, nevedno odkiaľ, medzi lopatkami mu vyklíčil potôčik potu. Presne ako vtedy, keď mu potemnela obrazovka kompu s nezálohovanými dátami.
„To bude koniec. Úplný a definitívny.“ Mužov hlas i pohľad stemneli. Pán Kamlička preglgol, neisto pozrel na darovaný predmet.
„Osud sveta je vo vašich rukách“ riekol muž o poznanie mäkšie. Otočil sa a odišiel.
Zmätený Kamlička vošiel dnu, vyzliekol si premočenú košeľu, osprchoval sa, sadol za počítač, odenteroval perziánom vystlatý futrál a tri balenia slaninkových čipsov.
Motyku zatiaľ opatrne položil na stôl a pre istotu ju obložil servítkami. Keď príde z online reťazca objednaný futrál, vloží mo-ty-ku do neho a bude sa jej dotýkať len opatrne. Len aby niečo nepokazil! Pána, tá zodpovednosť na jeho pleciach!
xxx
O pol hodinu už sedel s pravou dlaňou položenou na motyke (úctivo vykúkala z futrálu ako bábätko z perinky), ľavicu mal v balíčku čipsov, pred vystriedaním dlaní si vždy očipsovanú ruku zabehol umyť. Na druhú sa medzitým pozeral, či na nej nevyrastie mozoľ.
Nevedel síce, ako bude vyzerať, nepochyboval však o tom, že dá o sebe vedieť.
Pravdepodobne sa vysvieti kurzívou vo veľkosti písma 18. Alebo aj viac.