Ohnivé pero - Chuť raja

Pekný deň!

Je dobrá rada nad zlato? Nie je radno zamyslieť sa, či je vôbec dobrá?

Je dôležité kto radí a komu radí? Oplatí sa počúvať skúsenejších? Čo môže spôsobiť nesmrteľnosť? K čomu vedie zdanlivo nekonečná vojna?

Odpovede na všetky tieto otázky môžete nájsť v mýtoch a povestiach. V starých. A gréckych. A Milošom Ferkom mierne pozmenených.

mišo jedinák

Chuť raja

Miloš Ferko

alebo je túžba len vypustením beznádeje, do pravej päty ho trafil šíp, tak sa mu snívalo poškrabal sa za uchom a začal si pískať neslušnú pieseň o mužovi, ktorému gate zožrali mole… blažený Achilles s drevenou nohou, samozrejme tou, na ktorej bola zraniteľná päta… to bola finta, čo mu poradil Odyseus – nechaj si odrezať nohu v kolene a potom ťa už nikdy nezabijú, príchuť raja sa skrýva v drevenej nohe a chutí tak trocha pilinami a špargľou; bol to dosť problém, šíp, luk ani guľka sa ho nechytali, väzivo zázračne zrastalo, aj teda povedal Odyseovi, ty počuj ty hovado no né, čo to trieskaš za hlúposti, šak ako si mám tú hnátu dať odrezať – Odyseus vedel aj tu poradiť – Achilles si nechal nohu presne v kolene odhryznúť skroteným snežným drakom s diamantovými zubami tak čisto a presne, že telo, presvedčené o tom, že o ranu nejde, popustilo, hnát odkväcol s mľaskavým žuchnutím, kým by si to rozmyslel a začal vystrkávať pahýľ, chytro nasadili drevenú nohu, bola pridlhá, museli odpíliť a od tej chvíle bol Achilles úplne bezpečne nezraniteľný hrdina

vlastne bolo toto popretie zázraku zázrakom, teda celkom presne by určite bolo, keby Odyseus nevedel, že Achilla starostlivá matka namáčala do vody nezraniteľnosti v podkolienke na zraniteľnej nohe lebo vedela, že ak bude kúsok päty vytŕčať spod vody von, mohlo by dieťa prechladnúť, je to totiž presne ako s perinou

@@@

krívajúci drevenonohý Achilles je znetvoreninou seba samého, akýmsi pars pro toto Odyseovým, vedomie prekonaného rizika mu zabezpečuje odstup, už nehrá, iba sa hrá a pohráva, chvíľu chcene prehnaný a potom zasa utiahnutý, nepoháda sa s Agamemnonom o ženu, pokrčí plecami a povie, že počká na jej dcéru alebo inú krajšiu, dovtedy bude milovať iba škaredé, aby si to potom vychutnal naplno a tak aj robí, v jeho stane sa striedajú hrbaté škuľavé, vráskavé, je na neuverenie aké staré ženské sú ešte schopné všetkého, dlhočizná prehliadka kreatúr je to, keď skončí, vyklopká s nohou pred stan, zívne do vychádzajúceho slnka, dá si baranie stehno a potom si ľahne spať, síce sa s Agamemnonom nepohneval , ale bojuje iba každý druhý deň, vyhlásil a sľub plní, v jeho dni Gréci získajú, čo v druhé stratili, línia sa presúva tam a zasa späť medzi dvoma bodmi, Odysea ako prvého napadne, že toto sa nikdy neskončí

kvôli Achillovi, kým nezačne bojovať každý deň, hrdina však odmieta aj najlákavejšie ponuky, ktoré…

veď to je vlastne problém, nemajú mu čo ponúknuť, na ženu môže počkať, po mieste hlavného veliteľa netúži , veď načo túžiť, keď stačí mať; každý druhý deň zatlačí Trójanov za hradby pred mestom, ani o krok ďalej, a potom sa v ďalší deň po celý čas zabáva a hýri so silénmi a faunami, ktorí mu závidia drevenú nohu, lebo ňou klopká hlasnejšie ako kopytom, a sú tam ženy pokrútených postáv a tvárí, pomedzi ktoré sa plížia muži s okrúhlymi, červenými, nafúknutými nosmi, podivné brnenia s prasacími nožičkami, myši s veľkou hlavou v krátkych nohavičkách (nikdy nepochopí, ako sa im darí pri chôdzi kvôli tej lebeni nepadnúť dopredu na raťafák) a muži s vtáčou hlavou; pri pohľade na nich by sa človeku chcelo plakať, keď sa mu chce smiať alebo naopak, uväznený v sieti rozparadoxených oxymor sedí Achilles a vyberá z pahreby rozhorúčené zemiaky, fúka si popálené prsty a škerí sa, tentoraz sa rozhodol nepočkať a zajtra zasa zaženie Trójanov tam, kam patria a potom o tri dni a opäť a opäť…

@@@

Po troch rokoch bojov si Gréci pred Trójou uvedomia, že nestarnú, vlastne sa takto dostali do raja pre hrdinov, večnej bitky, pravdaže, mohli by zomrieť… a to by bola hlúposť… zomrieť, ak môžem večne žiť… postupne sa usádzajú na pobreží v gazdovstvách žijú svojím životom, dohodnutí s Trójanmi, že sa bude bojovať sedem ku štrnástim v jeden deň, v druhý pribudne Achilles, Trójania sa sprvu dohode vzpierajú, lebo ťahať štrnásť losov namiesto siedmich sa im nevidí spravodlivé, tu ale Odyseus, ľstivý ako vždy, podotkne, že vzhľadom na reálny počet obyvateľov mužského pohlavia sú na tom stále lepšie, vykazujúc nižší podiel bojujúcich s rizikom náhleho úmrtia, samozrejme sa teraz všetci snažia druhých netrafiť do hlavy alebo do hrude, to by bolo zákerné, ruky a nohy áno, veď načo sú felčiari, na jednej i druhej strane sa množia muži s drevenými rukami a nohami, nesmrteľní, no na rozdiel od Achilla zraniteľní, príchuť raja sa im množí na hnátoch a chutí pilinami so špargľou; množia sa aj ich deti s nenávisťou v očiach, lebo ony už starnú, starnú všetci okrem tých, čo boli v boji v okamihu Achillovho rozhodnutia bojovať každý druhý deň, je zrejmé, k čomu musí nevyhnutne dôjsť, a preto Odyseus každý deň skúša svojich synov splodených Trójankou či už vládzu a vedia narábať kopijou ako dospelí muži, v deň , keď sa oštep zabodne doprostred brvna, konár je odťatý jedným úderom meča a kopija sa zaryje na prst do kôry najtvrdšieho zo stromov, im udelí požehnanie, rozdelí majetok a sám vypláva na more, samozrejme, vie, že zostarne, aj tak však bude žiť o dosť dlhšie než ostatní, ktorých za jednej bezmesačnej noci prepadnú deti, vnuci, pravnuci a iné potomstvo s dlhými nožmi a vidličkami

nesmrteľní zraniteľní hynú všetci do jedného

uprostred kruhu vysypaného pilinami okolo vrieska dav, jeho prvé rady už prekonali bariéru, valí sa dnu, chcú konečne prestávku v predstavení

„zabite hercov, sú to vlastne my!“

ako si to vôbec mohli dovoliť, tak smiešnohrozne nemenní

odporné, odporné, odporné, tridsaťštyri rokov sa každý deň ráno rovnakým pohybom škrabal za uchom, opakuje si cez stisnuté zuby synovec, čo vytĺka strýkovi kašu z mozgu, výkriky tíchnu

ostáva iba Achilles a jeho podivná suita, stojí nad hŕbou tiel s drevenými hnátmi, zaryčí, tresne o zem štít, čo za tie roky zmatnel, popraskal natoľko, že sa nedá rozoznať pôvodný vzor, odviaže od brehu loď a vydá sa moru napospas s podivnou posádkou silénov, faunov, chlapov s červenými nosmi, vtáčích mužov, brnení s prasacími nožičkami a myší s obludnou hlavou v krátkych nohavičkách, chce nájsť Odysea a roztrhnúť mu jeho úsmev od ucha k uchu, cíti sa oklamaný, stále však celkom presne nevie o čo, díva sa na drevenú nohu a chvíľu sa mu zdá, že v nej tepe žilka… je to však iba púčik, už zasa ju musí ostrihať, ešte stále nenašiel ženu krásnu ako Bríseovna, telo ktorej rozniesli dcéry a vnučky na hrotoch vidličiek

slnce sa ponára do mora, vzduch chladne, plavčík s fúzikmi a s podivnou okrúhlou tmavou pokrývkou hlavy pri umývaní paluby osemkrát spadne do vedra… Achillovou drevenou nohou prebehnú zimomriavky… neodvratne sa zgrotesknieva a Odyseus je stále v nedohľadne…


2. júla 2007
Miloš Ferko