Ohnivé pero

Jesť sa musí. Čokoláda.

No čaute!

Cítite sa dnes dostatočne sladkí?

Soňa Lantajová sa v Ohnivom pere objavuje po druhý raz. Dnešná poviedka je kratučká, no autorke sa do nej podarilo vtlačiť také večné témy, ako je láska, zrada a pomsta, nenávisť k škole a čokoláda :o).

Mne táto poviedka chutila aj pri treťom čítaní. Rozbalená už je, tak sa s nami pustite do maškrtenia.

mišo jedinák

Jesť sa musí. Čokoláda.

Soňa Lantajová

Najprv som skusmo premenila školu. Na chuť nebola veľmi dobrá – možno preto, že som ju nikdy nemala príliš v láske. Ostatné decká však boli nadšené a vyučujúci zúrili. Takže to stálo za to.

Teraz sa pokojne prechádzam tmavými chodbami a plná podozrenia sledujem vlastné prsty. Mala by som dôkladne preskúmať svoje nové schopnosti. A to čo najskôr.

@@@

Keď som brigádovala vo Figare, stalo sa čosi, čo sa môže stať iba mne. Vraveli, že som takmer prišla o život, že ma z kade plnej tekutej čokolády vytiahli v poslednej chvíli.

„Prečo ste ma zachránili?“ šepnem, keď si uvedomím, že som takmer zomrela najkrajšou smrťou na svete. „Prečo ste ma nenechali zomrieť teraz, kým som ešte šťastná…?“

„Ale čo to hovoríš?“ usmeje sa teta Anička. Všetky ženy sa tak tešia z mojej záchrany, že sa nedokážu hnevať na prudké slová, ktoré vypúšťam z úst. „Čo by na to povedali tvoji rodičia? Alebo tvoj priateľ?“

„Veď práve! Chcem zomrieť, kým ich mám, a kým ma majú radi…“

„Mali ste ju nechať utopiť!“ všetkých zarazia prudké slová tety Mary, najstaršej z pracovníčok továrne. „Povráva sa, že kto spadne do tej kade, ten premení na čokoládu všetko, čoho sa dotkne.

Jej slová vyvolajú medzi ženami vlnu smiechu, ja sa však nesmejem. Cítim, že moje ruky sa zmenili. Mám ich zaťaté v päsť a určite to tak bolo aj keď ma kolegyne umývali a prezliekali. Muselo to tak byť, pretože zo žiadnej z nich sa nestala sladká hnedá socha.

@@@

Človek možno nemá zomrieť, keď je šťastný. Lebo možno raz bude ešte šťastnejší. Možno.

@@@

Po práci idem do školy. Krátko na to je však vyučovanie zrušené, pretože tá stará neprívetivá budova sa akoby zázrakom premení na čokoládové kráľovstvo. Rušiť vyučovanie kvôli takej banalite – mala by som sa sťažovať! Ha, to bol vtip. Idem domov.

Cestou zbadám svojho priateľa. Zavolala by som naňho, no práve sa bozkáva so spolužiačkou. Sú sebou takí zaujatí, že si zrejme ani nevšimli, že škola je konečne niečím zaujímavá. Opäť začnem zatínať päste. Tentoraz však nie preto, aby som niekoho chránila.

@@@

Mon amour, mon ami príde večer ku mne. Nechcem mu nič vyčítať – chudák, ani netuší, že viem, že ma podvádza. Stačí, keď to trápi mňa, nemusí aj jeho.

Objímem ho tak silno, ako len vládzem.

Dúfam, že zomrel šťastný. Mne by sa taká smrť páčila.

Teraz vonia ešte krajšie, ako keby sa natrel gélom po holení. Zaškvŕka mi v bruchu a ja si uvedomím, že dnes som okrem kúska školskej omietky ešte nič nejedla. Pritúlim sa k nemu ešte bližšie. Mala som ho vždy tak rada – musí byť dobrý.

@@@

Náhle si uvedomím, že toto už nie je život. Es una tortura. Vystriem ruky pred seba. Nie som si istá, či to dokážem, ani či to bude fungovať. Za pokus to však stojí. Chcem predsa odísť z tohto sveta čo najlepšou možnou cestou.

Zhlboka sa nadýchnem, posledným pohľadom poláskam zvyšky priateľovho tela a prsty spojím.

Dnes som nemala najlepší deň.

@@@

Prebudím sa uprostred noci s pocitom čohosi nevypovedaného. Alebo skôr nedopovedaného. Ani za svet si však nedokážem spomenúť na ten zvláštny sen.

Po chvíli svoju snahu vzdám. Veď polapiť sen je takmer také ťažké, ako udržať v dlaniach horúcu čokoládu. Keď hovorím o čokoláde, som aj trochu hladná.

Zívnem a obrátim sa na druhý bok ako medveď počas zimného spánku. Potom objímem svoj vankúš a schuti sa doň zahryznem.


11. júna 2007
Michal Jedinák