Ohnivé pero - Starosti so strachom

Príjemný koniec týždňa!

Keďže máme piatok trinásteho, patrí sa dodržiavať tradíciu a pridať poviedku naviac.

Piatok trinásteho sa považuje za nešťastný deň. Dobre sa darí poverám a strachu, ukrytému vo všeobecnom podvedomí. Strach sám o sebe je veľmi zaujímavá téma. Koľkokrát si hovoríme, že sa niet čoho báť, že bubáci neexistujú, že to len naše telo občas nezvláda vlastné emócie. No i tak by sa hocikto nevydal po zotmení na cintorín či do napoly zrúcaného hradu s povesťou strašidelnej minulosti.

A tak sa pozrime strachu trochu na zúbky. Sprievodcu nám bude robiť Miloš Ferko.

Zatlačte zimomriavky na chrbte a pripravte sa na cestu smerom – východ.

mišo jedinák

Starosti so strachom

Miloš Ferko

Deti výskali , naháňali sa, ískali tri lovecké psy. Kniežacie lovecké psy to boli. To nebolo dobré. Decká sa k nim vôbec nesprávali s úctou. Oni sa vôbec nesprávali s úctou pretože… jednoducho…

Mandras mal starosti. Možno by ich nemal, keby bol ako Kejky a Stifa. Keby bol oni, sedel by vo vieche, pil by medovinu a bolo by mu dobre.

Lenže bol Mandras. Medovina mu nechutila, odkedy sa bol oženil. Mal chalupu, peknú ženu a tri deti, takže na viechu ani pomyslieť. Hoci pod viechou U suchej hrušky bývalo veselo. Hluk z nej počul až do svojej chalupy. Stála tesne pri jazere, na dohľad od práve dostavaného zámku na ostrove. Mandras musel bývať blízko zámku, pretože patril do kniežacej družiny. Bol psovodom kniežaťa Witolda a tak musel byť poruke, lebo so psami je veľa starostí. Aj radostí . Treba dávať pozor na malé šteňatá aby sa nemotali kade-tade, neskôr vhodným spôsobom rozvíjať ich lovecký talent. Akokoľvek je vrodený, bez správneho výcviku by…

Ale dočerta, o to nejde. O to tu vôbec nejde. Je síce pravda, že knieža Witold má vo svojom psinci naozaj kapitálne kúsky, ako napríklad… to však teraz nie je dôležité, aj keď Mandras má svoju prácu veľmi rád a dokáže o nej rozprávať donekonečna. Vo vieche U suchej hrušky – v časoch, keď tam ešte chodil – mu hovorili, že to je únavné, keď stále len o psoch a o psoch.

„A o čom by som mal?“ O tom, že lesovici zasa podupali žito? Veď to robia každý rok!“

Kejky sa zamračil. „O tých lesovikoch by si priam nemusel, lebo ja som sa napríklad vybral do viechy, aby som si oddýchol a tak trocha zabudol… na to, že mám polovicu obilia zváľanú.“

„To vlastne ani nie sú lesovici, ale hnusoby čaptavé! Odkundesi potrimiskárski! Papľuhovia. Sotva na meter od zeme ho je, očiská ako taniere, chlpaté ruky a nohy a všade plno neporiadku! Keby som ich dochytil, tak by som im makovice na kašu!“

„Ale susedia,“ tíšil ich Mandras. „ Veď sa, pokiaľ viem, až tak veľa nestalo. Chytali zajace, čo im ušli zo stáda, tak trocha pogniavili pole.“

„Keby trocha, aké trocha, napokon tebe sa to hovorí, ty pole nepotrebuješ, živí ťa knieža – a vôbec toto takéto…“

„No tak, správate sa, akoby ste mali s lesovikmi potiaže po prvýkrát.

„Jasné, že nie po prvý raz,“ riekol Kejky, „lenže… v posledných rokoch je toho akosi viac. Keď som bol chlapec, stalo sa, pravdaže, že tu a tam vybehli na pole… ale aby každý rok takto dubasili…“

„Dubasia za zajacmi,“ dôrazne, no trocha unavene uviedol Mangras veci na pravú mieru. Aby vlastne bolo jasné, nemal tie potvory príliš rád, ale knieža Witold si želal, aby v Trakai vedľa seba všetky rasy – teda ľudia, víly, lesovici i vodníci – nažívali v zhode, a tak on, ako jeho služobník, musel plniť jeho vôľu. Pravdupovediac, rozhovor o lesovikoch ho začal riadne otravovať. Tiež si prišiel do viechy oddýchnuť. Práca so psami ho bavila, záležitosti okolo lesovikov nie. Obe veci mal ako člen Witoldovho dvora, takpovediac v pracovnej náplni… ale… teraz mal vlastne voľno.

„Veď práve – ustavične dubasia. Deň čo deň. Keď som bol malý, tak nebolo tak nepokojne. A vôbec, všetko to ide od desiatich k piatim.“

„Ešte aby tak povedal – za vlády tohto veľkokniežaťa. To by som potom možno musel povedať na zámku,“ pomyslel si Mangras

Zalial ho pot. Predstavil si, ako sa tváre, s ktorými sa nahýnal nad krčiažkami, ocitnú v tmavých kobkách, ako ich paholci šľahajú. Odpor voči vládcovi sa trestal prísne.

„A čo majú podľa teba robiť? Kríže ich vyhnali z lesov a v tomto hájiku, kde ich knieža prichýlil, veľa miesta nemajú. Inde sa vrtnúť nemôžu – veď sami viete, ako je to, keď sa chcete poďakovať starým bohom.“

Vedeli – a keďže vedeli, ich hundranie nabralo iný smer. Witold, tak, ako jeho tatko Kejstut, starým bohom prial. Časy sa však zmenili. Litva bola spojená s Poľskom, krajinou tiahli muži v kutniach, posvätné háje boli vyrúbané, ohne zhasli, modly s hrubými gambami a veľkými nosmi zmizli a nahradili ich svätci a Kristus na krížoch.

Lesný a vodný ľud pred vôňou kadidla utekal, kde len mohol. Mohol vlastne len do Trakai. Tu, pod ochranou samotného panovníka, bol neposvätený lesík a háj s božstvami. Modlili sa k nim, ale pošepky, oficiálne bohoslužby sa konali v novopostavenom kostole s krížom.

V lesíku obkolesujúcom háj mali svoje chatrče lesovici, víly žili v hniezdach na stromoch a krížmi nesčerenou vodou jazera plávali vodní muži. Lesík ale nebol veľký, stádo zajacov z neho podchvíľou utekalo na všetky strany a sedliaci boli čoraz viac nervózni. Párkrát sa už vyhrážali, že pôjdu a lesovikov kyjakmi potlčú. Knieža sem, knieža tam, zbožie je zbožie.

Mandrasovi pri pomyslení na to tuhla krv v žilách. Nie, nebolo mu ľúto lesovikov. Čert ber tie krivonohé a čapaté obludy. Bál sa, že sa bude musieť rozhodnúť. Buď sa postaví za slobodných družiníkov pri ich bunte a príde tak o priazeň kniežaťa, alebo za knieža – a potom mu starý Kejke nedá Lailu, dievča s očami ako oriešky. Ako z toho vybŕdnuť?

Umáral sa celú noc. Chodil po brehu jazera okolo hájika. Videl ako sa v kroví mihajú postavy s chlpatými rukami a s očami ako uhlíky. Slzy mu vhŕkli do očí. Prihrbení a škaredí, s čapatými nosmi a hrubými gambami.. V tme vyzerali malebne, takmer tajuplne, ako tiene vyrezávaných modiel na ostrove. Možno inokedy by si to nebol všimol, teraz však, ako unavený, opäť videl, že tiene nemajú ruky, ale chápadlá, a z kríkov pri ceste trčia pazúry. Nedokázal pochopiť, ale cítil, ako sa mohli týchto neškodných bytostí jeho predkovia báť. Možno sa tak trocha aj chceli. Bolo celkom príjemné odhaľovať, čo je za žmurkajúcimi lampášikmi v tme… Och! Akoby sa hodili na strašenie detí, ktoré chcel mať s Lailou. Keby detváky neposlúchali, povedal by im: „Keď budeš zlý, vezme si ťa lesovik!“ a oni by stíchli, pretože by si predstavili svetielka v tme. Tajomné ohníčky nad zemou, ktoré sa hýbu, ale nešľahajú. Deti by sa zľakli, no okrem strachu by pocítili aj niečo pekné a to by bolo veľmi dobré, lebo aj strach by im niečo dal. Takto pekne to mal Mangras pre svoje deti premyslené. Lenže sa to takto nestane, pretože… lebo… Ráno mal kruhy pod očami hlbšie ako jazerá v Trakai. Neušiel bystrému panovníckemu oku. Witoldovi neušlo najmä to, že psy nie sú umyté a nespokojne vrčia. Skutočne, raňajšiu starostlivosť, mierne povedané, zanedbal.

„Čo ti je, Mandras?“ spýtal sa Witold vľúdne, teda tónom, ktorý znamenal – venuj svojej odpovedi aspoň toľko námahy koľko som ja venoval vľúdnosti vo svojej otázke pri pohľade na tvoje prečiny. Inak bude zle.

„Ja…,“ zajachtal Mandras.

„No…,“ vľúdnosť vo Witoldovom hlase sa nebezpečne stupňovala.

Mandras nikdy nebol hrdina. Zlomil sa a vysypal všetko. O lesovikoch, ktorí sa tiesnia v lese, takže im zajace behajú na pole, kde ničia žito. Lesovici nechcú zle, ale zle sa deje. Potom hovoril o družiníkoch – hospodároch. Nechcú zle, ale lesovici im robia zle – a tak oni nemôžu chcieť dobre. Obaja chcú dobre, ale je z toho inak.

Mandras toho vysypal na Witolda toľko a pôsobil pritom tak úprimne, že prevýšil jeho snahu o vľúdnosť a tak sa Witold na oplátku musel tresnúť po duši a vrecku a urobiť niečo veľkodušné. Ak teda nechcel ostať v hanbe a prísť o svoju povesť dobrotivého, veľkorysého panovníka.

To si rozhodne nemohol povoliť.

Daroval teda lesovikom a vílam kniežacie lesy na západ od Trakai.

Lesovici získali dosť miesta na zajačie stáda. Zajace nedubasili polia. Družiníci – hospodári prestali hundrať. Chvíľu potom nebolo o čom hovoriť a na koho nadávať, a tak sa podaktorí z nich dali do reči s lesovikmi. Ešte chvíľu – a začali im radiť. Ono to láka – keď ste väčší.

Lesovici počúvali (ono to láka, keď ste menší) a potom vyklčovali kriaky, zasiali žito, zajace strčili do králikární.

O päť-šesť rokov vyzerali ako obyčajní hospodári. Iba trocha nižší, nosatejší a gambatejší. Nič zvláštne.

Mandrasove detváky (jasné, že si vzal Lailu a mali sa veľmi dobre) sa ich vôbec ani v najmenšom nebáli, a tak mal Mandras starosti – čo sa stane z detí, čo vyrastú bez strachu.

Obavy ho sužovali natoľko, že sa opäť schyľovalo k noci s kruhmi pod očami a neočisteným psom.

Kniežacia predvídavosť však bola veľmi veľká. V tú jeseň dal Witold do Trakai povolať podivné bytosti s čiapočkami na hlavách. Huhlali si čosi medzi sebou po svojom, v záhradách pestovali podivné zelené podlhovasté plody, v sobotu nepracovali a schádzavali sa vo svojej najväčšej budove s kupolkou. Keď ste priložili ucho k dverám, bolo počuť podivný mrmlot a spev, z ktorého vás tak trocha mrazilo a zároveň vám bolo pekne.

Volali sa Karaimovia a Mandras nimi strašil deti. V strachu si jeho ratolesti odnášali aj spomienku na tajomstvo z dverí rozochvených podivnými zvukmi a útržky neobvyklých odevov, videných cez kľúčovú dierku.

V deň, keď si Mandras po prvýkrát k údenine zahryzol uhorku (tak nazvali to malé zelené, čo mali Karaimovia v záhradách) sa zamyslel nad tým, čo bude, keď si zvyknú.

Možno… príde zasa ďalšie tajomstvo.

Veril tomu. Veď strach je večný.


13. apríla 2007
Miloš Ferko