 |
Zdravstvujte, druzjá!
Prečo tá pseudoruština? Je to taká malá príprava na prostredie, do ktorého vás v dnešnej mikropoviedke vezme Branislav Šiftár.
„Mám 23 rokov, pracujem v oblasti hudby, ktorá je zároveň aj mojím koníčkom. Písať som začal relatívne nedávno a vďaka mame slovenčinárke som našťastie nikdy nemal problém s gramatikou alebo štylistikou:). Poviedka Prečo je moja prvá, ale už pred ňou som začal písať prvú časť románu na pokračovanie s názvom Stalker: Zóna pre www.stalker-portal.net v čase, keď som sa začal bližšie zaujímať o Zónu a stalkerov. V súčasnosti pracujem na deviatej kapitole. Rád by som v najbližšej budúcnosti dokončil túto prvú časť zamýšľanej trilógie a taktiež pracujem na projekte vydania knižky – zbierky stalkerských poviedok od rôznych autorov.
Snažím sa písať dvoma spôsobmi: pre ľudí, ktorí čítajú málo a dôležitý je pre nich dej. A potom pre ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad nejakým skrytým odkazom. A práve poviedka Prečo sa mi v tomto ohľade vydarila. Ponúka paralelu z obyčajného života… Nenechať sa ovplyvňovať inými, pretože to môže viesť do záhuby…”
Toľko autor o sebe. Na dnešnom medailóniku som sa teda nenadrel :o). A ešte uvádzacia upútavka:
V horách a lesoch, v samom srdci rádioaktívnej Zóny neďaleko černobyľskej jadrovej elektrárne sa deje čosi zvláštne. Ľudia a vojaci sa menia na krvilačné beštie s chuťou zabíjať. Môže za to zvláštne prostredie, alebo tajomné „bytosti“ o ktorých sa rozprávajú povery, že dokážu ovplyvniť myseľ ?
mišo jedinák
Prečo?
Branislav Šiftár
Lesom prechádzala podivná postava. Bol to muž, asi 30 ročný, oblečený do ochranného obleku typu Exoskeleton, ktorý ho chránil pred radiáciou a sčasti aj pred guľkami. Na ňom mal maskáčovú kombinézu. Nebolo mu vidno do tváre, pretože mal na nej plynovú masku, ktorá zároveň slúžila aj ako dýchací prístroj. Aj napriek tomu bolo možné rozoznať ostré črty tváre a výrazné modré oči.Lístie a chabé trsy trávy tlmili jeho kroky na ceste lesom, prežiareným slabým jesenným slnkom. Nebolo by na ňom nič divné, len bol celý zaprášený, ťažké vojenské topánky mal pokryté vrstvou zaschnutého blata a mal malátne, akoby trhané pohyby. Putoval naprieč Zónou zaiste už dlhší čas.
Postupoval pomaly, z času na čas sa obzeral za seba a na stromy okolo.
V hlave sa mu rojili myšlienky:
„Prečo? Kam smerujem? Nepoznám ani svoje meno… Prečo vlastne idem cez tento les? Kam ma zavedie?“
Rozpamätal sa na predchádzajúci deň.
„Duty. Áno, povinnosť. Je to moja povinnosť. Chránime obyvateľov Bieloruska, mojej rodnej krajiny, pred mutantmi zo Zóny. Ale prečo som včera zastrelil toho starčeka, aj keď ma prosil o svoj život?“
Pred očami sa mu zjavila tá scéna. Nespomínal si, čo bolo predtým, ale videl to tak jasne, akoby to prežíval znova.
Uprostred šírych lesov a plání Zóny zbadal svetielko. Vybral sa tým smerom. Po chvíľke došiel k samote – malému domčeku, okolo ktorého boli na seba nalepené hospodárske stavby.
Vošiel do dvora a zastal pred dverami. Z pleca zvesil rotačný guľomet XM-134. Pocítil strašnú nenávisť a chuť zabíjať.
Vykopol dvere a vtrhol dnu.
Ocitol sa v malej miestnosti, v strede pri stole zbadal človeka. Starček, ktorého zvráskavená tvár prezrádzala, že jeseň jeho života sa chýli ku koncu, čítal akési noviny pri svetle sviečky.
Vstal, zostal veľmi prekvapený.
„Mladý muž,“ riekol tichým hlasom. „Cítim, že prišiel môj čas. Viem, že si si prišiel po mňa. Ale ak máš v sebe ešte čosi ľudské, prosím, ušetri môj život…“
Odpoveďou mu bolo len cvaknutie poistky.
„Bože, prosím, odpusť…!“ skríkol starý muž, ale už nedopovedal, keď ho skosila neľútostná paľba z guľometu.
S akýmsi uspokojením po tomto hroznom čine vyšiel von. Z hlavne sa ešte stále dymilo.
Zamieril do lesov.
„Prečo? Kam kráčam? Kam ma táto cesta zavedie? Kde bude môj koniec?“ Stále nové a nové otázky sa mu rojili v hlave.
Už dávno vychladla hlaveň stotridsaťštvorky. Ale mala sa dať do práce ešte raz. Bol nervózny. On nevedel kedy.
„Keď príde ten správny čas,“ ozývalo sa mu v mysli.
Zrazu zastal. Obzrel sa za seba. Nikde nikto. Samota. A ticho. Len lístie mu šumelo nad hlavou v konároch stromov.
Pustil sa znova na cestu. Pred sebou zbadal svetlejší pás lesa. Vyšiel von spod ochranného náručia lesa a vstúpil na planinu, obkolesenú z každej strany lesom. V strede ležal tábor. Pohybovali sa tam nejakí ľudia.
Pokračoval ďalej, dokým neprišiel na dohľad. Traja stalkeri pripravovali ohnisko. Spozorneli, ale keď zbadali prichádzajúceho, pokojne pokračovali v začatej práci.
Bez slova pristúpil bližšie.
„Zdrávstvuj, poď sem k nám. Nevideli sme ťa dlho,“ pozdravil ho jeden z mužov.
Chvíľku stál, akoby sa rozhodoval. Potom zvesil z pleca guľomet.
„Héj, čo sa deje?“ zvolal stalker, ktorý ho vítal.
Príchodzí stlačil spúšť na doraz. Roztočila sa rotačná hlaveň a guľky začali tancovať jedna za druhou. Prvému najprv streľba odtrhla ruku. Spadol na zem. Začal kričať od strašnej bolesti a ostatní sa dali okamžite do behu do úkrytov. Hľadali svoje odložené zbrane.
Druhého našiel prúd guliek pri vchode do stanu. Zomrel takmer okamžite, pretože guľky ho prevŕtali ako ementál.
Stalker odhodil rozžeravený rotačník a vykročil smerom k tretiemu. Ten sa v behu obrátil a zakopol o bedne, ktoré mali nastavané medzi stanmi.
V momente vytiahol nôž z puzdra na ľavej ruke a hodil. Trafil stalkera priamo do srdca. Ešte sa zohol, vytiahol z mŕtvoly nôž a zakrvavenú čepeľ utrel do trávy.
Vtom sa mu v hlave rozjasnilo.
„Preboha, prečo? Títo ľudia, oni… predsa mi nič nespravili… Ja som ich pozabíjal…“
Vrátil sa k prvému z nich, ktorý ležal dolu tvárou v mláke krvi s odtrhnutou rukou. Bol v bezvedomí.
Pozrel naňho a od hrôzy sa mu rozšírili zreničky. Na chrbte mal taký istý nápis ako aj on sám.
Duty.
Rozbehol sa bezhlavo preč, zhodil batoh a bežal. Len preč od toho strašného miesta, od toho masakru, ktorý spôsobil on sám.
Zastavil sa nad strmým zrázom.
V mysli sa mu začali vynárať rôzne obrazy. Videl malého chlapca, ako stojí pred školskou tabuľou a bielou kriedou píše svoje prvé písmenká v azbuke. Videl usmievajúcu sa ženu, ktorá k nemu naťahovala ruky. Videl v náručí ležať malé dieťa, celé spálené od rádioaktivity. Videl veľa ľudí, ako utekali preč, preč od niečoho strašného. Videl vystrašenú, ale odhodlanú zvráskavenú tvár starčeka, ako kľačí na drevenej dlážke a spína ruky…
Zavrel oči.
Skočil.
Jeho telo sa rozbilo o skaly a bez ducha zostalo ležať na dne rokliny.
Potom sa rozhrnulo lístie na najbližšom strome, ktorý rástol takmer na úpätí zrázu.
Dolu na zem zoskočil Controller.