Ohnivé pero - Som človek

Čáfte, né?

Dámska tvorivá skupinka sa nám dnes utešene rozrastie o ďalšiu nežnejšiu autorku.

Monika Holečková tvrdí, že dosiaľ napísala iba tri krátke sci-fi poviedky, pričom „Som človek“ je v poradí druhá. Mne sa však po jej dočítaní tak príjemne zježili chĺpky na zátylku, že som Moniku presvedčil, aby ju nekazila pseudonymným podpisom.

Pôvodne som chcel spáchať nejaký medailónik samostatne, ale rozumne som usúdil, že autorkine vlastné slová sú oveľa zábavnejšie:

„Za svoj (bohužiaľ asi) celoživotný úspech považujem 3. miesto vo výtvarnej súťaži na úrovni okresu „Ruská hračka očami detí“ pre ročníky 1.-4., ktoré som získala vo veku 6 rokov za výtvarné stvárnenie akéhosi androida vyrobeného v ZSSR, ktorý ma na výstave ruských hračiek očaril tým, ako precízne vedel preliať imaginárnu tekutinu z jedného pohárika do druhého a predstavte si, nevylial ani kvapku!

Ale aby som písala k téme, za svoj najväčší úspech na literárnom poli považujem skutočnosť, že som zmaturovala z jazyka slovenského a literatúry, hoci som na matúrach s presvedčením svedka jehovovho tvrdila, že Jozef Cíger Hronský sa narodil v Hronci.“

mišo jedinák

Som človek

Monika Holečková

„Neboj sa Adam, všetko ti vysvetlím,“ povedal mu náhlivo, keď odchádzal z domu v sprievode eskorty. „Keď sa vrátim, všetko ti vysvetlím. Počkaj na mňa doma. Nechoď nikam.“

Adam ničomu nerozumel. Jeho otec bol uznávaný vedec s množstvom prestížnych cien. Bol presvedčený, že nespáchal žiadny zločin. Akoby aj mohol. Celé dni trávil zatvorený vo svojom laboratóriu. Tak prečo pre neho prišla eskorta? Odviedli ho ako nejakého zločinca.

Zapálil si. Robil to vždy, keď bol nervózny, hoci to otec videl nerád. Prechádzal sa po izbách domu a snažil sa byť pokojným. „Nič sa nedeje,“ opakoval si, „vráti sa a všetko mi vysvetlí.“

Kroky ho zaviedli do otcovej pracovne. Na masívnom stole ešte stále svietila malá nočná lampa, spomienka na prebdenú noc. Adam si všimol nedopitý koňak. Zvláštne. Jeho otec pil iba príležitostne. Aký mal teda k tomu dôvod? Prišiel k stolu a pohľad mu spočinul na obálke s pečiatkou ’Vysoká rada pre vedu a výskum’. Bola otvorená. Vybral z nej list a čítal.

„Vašu žiadosť o sériovú výrobu prístroja zamietame… vzhľadom na to, že ste pri jeho výrobe hrubo porušili etické a morálne zásady našej spoločnosti… odsudzujeme Vás na trest… dva roky nepodmienečne… s prihliadnutím na Váš prínos v oblasti výskumu umelej inteligencie… prístroj bude demontovaný…“

Adam sa zvalil do kresla. Pri predstave, že má stráviť dva roky bez otca sa nedokázal udržať na nohách. Po počiatočnom šoku v ňom začala rásť zvedavosť. Aký prístroj otec vyrobil, že ho stál kariéru? Zúrivo prehrabával papiere na stole. Zbehol dolu do laboratória, otváral skrine, prezeral police, zásuvky… robil to celkom zbytočne. Jeho práci nerozumel. Aj keby prístroj našiel, zrejme by o tom nevedel. Bolo mu to jedno, potreboval len nejako stráviť čas… čas bez otca.

Napokon sa vzdal. Napadlo ho, že prístroj zrejme zhabala eskorta na demontáž a sklamaný sa vrátil do obývačky. Sadol si na pohovku a znova si zapálil. Otec bol preč už vyše hodiny… a má to byť na dva roky!

Dvere na chodbe sa otvorili.

„Otec?“ zvolal Adam, rýchlo zahasil cigaretu a otvoril okno. Pri dverách však stála eskorta. Dvaja ozbrojení muži, tí ktorí prišli po jeho otca.

„Kde je otec?“ spýtal sa vyčítavo. Obaja muži si vymenili prekvapené pohľady.

„Čo to má znamenať? Prečo ste nepriviedli otca! Čo ste mu urobili?!“ kričal plačlivo. „Nespáchal žiadny zločin. Je vedec. Čo neviete, že je držiteľom Nobelovej ceny?!“

„Prišli sme…,“ začal váhavo jeden z mužov, „demontovať prístroj vášho… otca.“

Adam sa začal ovládať. Všetko sa vyrieši – opakoval si v duchu.

„Ach tak,“ povedal potichu. „Ale ja neviem, kde sa ten prístroj nachádza.“

Muži sa na seba opäť prekvapene pozreli. Následne jeden z nich zdrapil Adama za košeľu, hodil ho o stenu a rýchlym pohybom mu vykrútil ruky za chrbát.

„Čo to robíte?! Pustite ma!“ kričal vyplašene. Už vôbec ničomu nerozumel. Druhý ozbrojenec na neho namieril zbraň.

„Na to nemáte právo! Pomóc! Pomôžte mi! Chcú ma zabiť!“ vzlykal a snažil sa vymaniť z pevného zovretia. Jeho dospievajúce telo však nemalo šancu presadiť sa proti mocným ramenám muža zákona.

Strážnik so zbraňou sa spýtavo pozrel na svojho kolegu.

„Je to len prístroj,“ odpovedal chladne na jeho podhľad.

„Nie! Som predsa človek!“ volal chlapec a z očí sa mu začali prúdom valiť slzy. „Som človek…!“

Jeho slová však zanikli v ohlušujúcom výstrele.


22. januára 2007
Monika Holečková