 |
Ahojte!
Dušan Šutarík sa ohnivým perom zaháňa už po druhýkrát. Ibaže tak trochu jeho opačným koncom.
Kým v Krutej pravde o nebeskom živote smerovali jeho postavy takpovediac smerom nahor, tentokrát už smrť taká zábavná nie je. Tak spolu s nami poodhaľte oponu zákulisia posmrtného života a dozviete sa Niečo o záhrobí.
mišo jedinák
Niečo o záhrobí
Dušan Šutarík
Pán Henrich von Albertt sedel vo svojej prepychovej sieni a chlípal to najlepšie víno zo svojej pivnice. Nebol veľkým vyznávačom tohto trendu, ale z času načas si pohárik doprial. U svojich poddaných však alkohol netoleroval. Ak u niekoho našiel len známky opilosti, rozzúril sa tak, že si dotyčný ešte dvakrát rozmyslel, či bude v službe piť. Henrich vstal a podišiel k oknu. Po chvíli sa ozvalo zaklopanie a ponurú, v šere sa utápajúcu izbu zalialo mdlé svetlo z chodby. Sluha si odkašľal a spustil:„Ctihodný pán Fridrich Clemmens žiada o prijatie.“ Henrichovi sa zablýskalo v očiach. Sluha predstieral, že si ten záblesk nevšimol.
„Výborne,“ povedal, „už ho čakám. Prosím, nech nás nikto neruší.“
„V poriadku,“ súhlasil sluha a ustúpil k dverám. Napokon sa však zarazil a obrátil.
„Bude si pán priať ďalšie víno?“ spýtal sa potichu. Henrich sa k nemu obrátil. „Nie. Pán Clemmens sa nezdrží,“ povedal mrazivo.
@@@
Fridrich Clemmens bol vysoký, vychudnutý chlap, v ktorom bolo viac sily a zúrivosti než by si kto trúfal pomyslieť. Bol to tiež prchký a odporný človek, ktorého nemal nikto rád. Ani Henrich von Albertt, hoci Fridrich bol jeho pravou rukou. Výraz „bol pravou rukou“ teda znamená, že namiesto Henricha vykonával všetku špinavú robotu, ktorá zahŕňala najmä odstránenie nepohodlných osôb. Fridrich vždy slepo poslúchal svojho pána. Mal však jednu chybu – dal sa kúpiť. To sa mu stalo osudným…
„Dobrý večer pane,“ Fridrich Clemmens sa začal pomaly presúvať ku stoličke. Henrich ho prevŕtal pohľadom.
„Ani sa neobťažuj sadať si, ty mizerný bastard!“ zvrčal. Fridrich naňho zmätene pozrel a evidentne upadol do rozpakov. Henrich sa posadil a začal si prezerať jednu z mnohých zlatých mincí, ktoré mal vo vrecku. Fridrich zatiaľ nemotorne postával pri stoličke a cítil, že na čele mu vystúpil studený pot. Pán sa konečne prestal venovať minci a svoju pozornosť sústredil na sluhu.
„Vieš, že netolerujem zradu,“ skôr skonštatoval ako sa pýtal. Fridrich dychtivo prikývol. Tušil, že bude svedkom ďalšej z mnohých nudných Henrichovych prednášok.
„Veru, zrada,“ zvolal Henrich, „Zrada priviedla na šikmú plochu mnohých ľudí. To vďaka zrade Judáša Pán zomrel na kríži. Zrada, to je dielo Satana. Boh však Judášovi odpustil. Avšak ja nie som z tých, čo odpúšťajú, Fridrich. Je mi ľúto.“ Henrich sa tváril akoby mu bolo oznámené, že zajtra sa má zhoršiť počasie. Fridrich to už nevydržal a osmelil sa:
„Pane, naozaj vás môžem uistiť, že som nikdy nezradil vašu neohrozenú majestátnu… velebnosť,“ Fridrich nevedel nájsť veľkolepejší výraz.
„Herbert Lertt,“ riekol Henrich, nevšímajúc si Fridrichovo bľabotanie, „Herbert Lertt bol jedným z tých, ktorí sa mi vzpriečili. Prirodzene, bol jedným z tých, ktorí mohli moju vládu viac než ohroziť. Pravdaže, museli byť odstránení.“ Fridrichovi to už došlo a srdce sa mu rozbúchalo. Henrich si to vychutnával. Miloval, keď sa ho niekto bál.
„Ten, kto mal Lertta odstrániť, si bol ty. Ale namiesto toho si mi vrazil nôž do chrbta, obrazne povedané. Povedz, koľko ti ponúkol Lertt? Naozaj si si myslel, že sa to nedozviem? Ak áno, si buď naivný, alebo hlúpy.“ Sluha nasucho preglgol a zmocnila sa ho neodolateľná túžba utiecť. Pohľadom zablúdil ku dverám, ktoré boli oslobodením. Bol však priveľký zbabelec, než by to aspoň skúsil. Čo mu ostávalo záhadou, bolo to, ako sa, doparoma, Henrich von Albertt dozvedel o tom, že sa nechal podplatiť kniežaťom Lerrtom? Pripustiť si možnosť, ktorá dlho kolovala medzi prostým ľudom, a to, že Heinrich je sám Satan, si odmietal pripustiť. Teraz si tým však nebol taký istý.
„Nuž čo,“ rozhodil rukami Henrich, „Lertt si dlho nepožije a žiadnu vzburu nezorganizuje, o to som sa už postaral. Možno je už teraz mŕtvy. Musíme však vymyslieť, ako ťa potrestať. Hmm, hmmmm…“ Napätie sa dalo krájať a Henrich si dával načas s odpoveďou. Nakoniec sa rozohnal a šmaril pred Fridricha mincu s ktorou sa pohrával.
„Vidíš na vlastné oči moju šľachetnosť,“ zavrčal ako besný pes, „ber a pakuj sa!“ Fridrichovi sa nesmierne uľavilo. Než by sa zamýšľal nad tým, prečo mu pán ešte platí, vrhol sa k minci, dychtivo ju vzal do rúk ako neoceniteľný poklad. Keď zdvihol svoje tmavé oči, zočil nad sebou usmievajúceho sa Henricha. Čepeľ dýky sa chladne zaleskla v mesačnom svite. Fridrich zareval.
@@@
Henrich von Albertt odhodil lopatu a sťažka sa zosunul pod kmeň starého dubu. Práve tu pochoval svojho sluhu Fridricha Clemmensa a samotný Fridrich nebol ani zďaleka jediný, čo odpočívali na tomto „cintoríne.“ Všetko to boli neschopní tupci, pomyslel si Henrich. Thomas Herzig, Otto Rasull, Uther Jungmann, to bol len zlomok z jeho poskokov a sluhov. Odpočívali tu však aj všetci Henrichovi nepriatelia. Henrich vytiahol fajku a napchal ju tabakom. Fajčil pri splne mesiaca a cítil pokoj v duši. Už si ani nepamätal, kedy niekoho zabil. Naposledy to veru bolo pred viac ako rokom. Ach, ako ten čas letí. Z myšlienok ho vytrhlo vlčie zavytie. Striaslo ho. Mal by som sa vrátiť.
Nestihol to. Keď sa obrátil, takmer ho trafil šľak. Stála za ním stará žena s dlhým nosom a tvárou posiatou bradavicami. Na krku jej viseli viazaničky anízu, bazalky a ktovie čoho ešte. Stará sa zacerila a precedila: „Prepáčte pán Veľkomožný. Nechcela som vás vydesiť.“
„Nezľakol som sa,“ vyštekol pohoršene Henrich. Radšej by na mieste zomrel, než by si priznal, že sa zľakol obyčajnej stareny.
„Už dlho som… nepila… krv!“ koktala, oblizla si bledé pery a vrhla na Henricha pohľad, ktorý prezrádzal, že táto stará už nie je človek. Dalo sa to zistiť aj z je vzhľadu. Predĺžili sa jej predné zuby a so strašným zajačaním sa vrhla na Henricha s mrštnosťou mladej bojovníčky. Henrich na nič nečakal. Vzal nohy na plecia a trielil k zámku.
„Do riti!“ zaklial keď dobehol k svojmu sídlu. Obzrel sa smerom k lesu, ale v hustej hmle nič nevidel. Nemal však v úmysle čakať, kým sa z nej vynorí tá beštia. Vybehol po schodoch a rozrazil dvere do izby sluhu.
„Vstávaj!“ zahučal takým hlasom, až sluhu vystrelo a hneď bol na nohách. Videl však, že Henrich je celý bledý a očividne vydesený. „Čarodejnica upírska… veď počkaj! Dobre počúvaj, čo ti poviem! Postavíš pred brány stráž! Až do rána! A možno aj do obeda! Ak by niekto videl nejakú podozrivú starenu, nech mi to okamžite hlási!“ Sluha ani nestihol protestovať a Henrich bol už preč. Sluha len pokrútil hlavou, uchechtol sa a pobral sa do rytierskych miestností.
@@@
„Dobrý večer,“ pozdravil prichádzajúceho sluhu jeden z rytierov. So svojím spoločníkom sedel za malým stolom a hral karty. Sluha si ich prísne premeral.
„Dosť zábavy,“ povedal prísne, „váš pán Henrich žiada aby ste zvyšok noci zostali strážiť pred bránou!“
„No to snáď nie!“ zvolal rozhorčene druhý rytier so šedivými vlasmi, „Čo tomu starému zas napadlo?“
„Do toho sa ty, Severin, nemáš čo starať. Tvojou povinnosťou je plniť príkazy.“ Rytier známy ako Severin si odpľul a zachechtal sa: „Samozrejme, ako rozkážeš a ako rozkáže kráľ našej zeme,“ utrúsil časť prísahy, ktorú skladal na začiatku svojej rytierskej kariéry.
„Výborne. A ty? Arthur Ernst, rozumel si?“ Arthur Ernst sa pomrvil a vrhol na sluhu chladný pohľad.
„Áno, ale najprv musíme vedieť, pred kým máme strážiť nášho velebného.“ Slovo „velebný“ tu vyznelo očividne posmešne. Sluha sa však nad tým nepozastavoval.
„Ak niekto z vás uvidí podozrivú starenu, okamžite ma informujte!“ Arthur Ernst s námahou ovládol smiech a pohľadom strelil po kolegovi Severinovi, či neutrúsi nejakú poznámku. Severin ho nesklamal.
„Tak náš kráľ sa už bojí aj starých báb?“ zatiahol posmešne. Sluha pokrčil plecami.
„Pán však tvrdil, že to bola pravá bosorka.“ Severin však nad tým len mávol rukou.
„Pchá, ten náš pán, keď si vypije, tak už vidí aj samotného diabla. Ja osobne neverím na tieto babské rečičky. To sú rozprávky pre kojencov. Mám pravdu Arthur?“ Arthur Ernst otvoril ústa, že niečo povie, ale nakoniec si to rozmyslel a tak len prikývol.
„No prosím,“ zasmial sa Severin, obúvajúc si ťažké čižmy.
„Nech je ako chce,“ povedal sluha, „rozkazy sú vydané, takže hor sa do práce!“
@@@
Henrich kráčal po chodbe osvetlenej svetlom svietnikov. Pohľadom prelietaval portréty ďalších známych (a mocných) panovníkov z jeho rodu. Som najmocnejší, uistil sám seba a usmial sa. Zastavil pred svojou izbou, ale akoby váhal či ju otvoriť. Napokon sa nadýchol a vstúpil. V izbe bolo chladno, a tak zavrel okno. Keď však uvidel svoje kreslo, zovrela ho hrôza, ktorá mu prenikla hlboko do kostí a ochromila mu mozog. V jeho kresle sedel Fridrich Clemmens. Ten Fridrich Clemmens, ktorého vlastnoručne zabil. Ten Fridrich Clemmens, ktorého sám pochoval. Ten tu teraz stojí a usmieva sa úsmevom, akým sa zvykol usmievať Henrich. Henrich si však uvedomil, že Fridrich nie je sám. Za ním stáli všetci jeho bývalí sluhovia a dokonca tu bola aj tá upíria starena. Tentoraz to bol Henrich, kto pohľadom blúdil po dverách. Už by sa bol rozbehol, ale Fridrich bol rýchlejší. Zdrapil ho za krk a pritlačil k stene. Tvárou sa priblížil k tej Henrichovej až tak, že sa mu rozmazali črty.
„Pros Boha o milosť!“ zasyčal Fridrich a hodil Henricha cez celú miestnosť. Ten narazil do steny a zvíjajúc v bolestiach sa zosunul na zem. Nemienil sa však vzdať bez boja. Mŕtvi akoby čakali, kedy sa konečne postaví. Henrich sa rozkročil a cítil ako mu do očí steká krv. Zrak sa mu zatemnil, ale rozoznal črty tej starej. Rozohnal sa a udrel ju celou silou po hube. Stará zachrčala a vypľula niekoľko zubov.
„To fi nemal robfit!“ zašušlala.
„Počkaj matka!“ zastavil ju Fridrich, „nechaj sa pobaviť aj ostatných.“
Henrichovi sa zatmelo pred očami. Priskočil k nemu Otto Rasull a kopol ho do rozkroku. Henrich zavyl a klesol na kolená. Thomas Herzig si poriadnu odgrgol, chytil Henricha za nohu a vliekol ho na chodbu. Fridrich jediným úderom rozrazil dvere a mŕtvi vyšli na chodbu. Henrich sa včas spamätal a zo steny strhol meč svojho otca. Dobre sa pamätal na slová svojho otca: „TENTO MEČ TI MOŽNO ZACHRÁNI ŽIVOT, ALE MOŽNO NIE.“ Henrich v živote nepočul hlúpejšie porekadlo, ale teraz mu to bolo srdečne jedno. Rozohnal sa a Thomas Herzig stratil ruku. Keď bol Henrich voľný, vyskočil na nohy a povzbudený úspechom protivníkovi odsekol hlavu. Mŕtvy sa zosunul na zem. Henrich sa ostatným postavil čelom a zreval: „Tak poďte, zberba prekliata!“ Nebožtíci sa mierne zachveli a dúfali, že Thomas ich nesklame. Nesklamal. Jeho bezhlavé telo vstalo a zovrelo Henricha takou silou, ktorej nemohol vzdorovať. K Henrichovi podišiel Fridrich, vrazil mu dýku priamo do srdca a trhol ňou nahor. Henrichovo rozsápané telo sa zvalilo na podlahu. Thomas si šiel do kúta po svoju hlavu a Fridrich Clemmens ho kamarátsky potľapkal po pleci. Svitalo. Mŕtvi odchádzali.