Ohnivé pero - Signovaná

Pekný prázdninový deň!

Školopovinní si užívajú leto, divadlá spustli, novinári lovia uhorky, televízie reprízujú reprízy, ale Ohnivé pero nezaháľa. Mikropoviedky si budete môcť prečítať aj počas júla a augusta, no kvôli spomalenému životnému tempu vám doprajeme trochu oddychu a prihlásime sa iba raz za dva týždne.

Toľko organizačné pokyny. Čo sa týka samotných dielok, tam zmena nenastáva. Pokúsime sa vám dodať iba kvalitný tovar, nijaký second hand.

A hneď na začiatok výnimočná poviedka od debutantky Dagmar Mehešovej, vo fandome známej pre svoju priateľskú povahu, večný úsmev v očiach a nevyčerpateľný zdroj energie, ktorú využíva na verejno-prospešné činnosti v oblasti fantastiky, ktoré by inak hádam nikto dobrovoľne nerobil.

Výnimočnosť Dáškinej poviedky spočíva v tom, že je to údajne jej prvá a posledná poviedka. Napísala ju preto, aby si mohla vo fiktívnom zozname „Čo chcem v živote urobiť“ odfajknúť položku „pokúsiť sa napísať prózu“.

Ďalej nebudem kecať, aby som nekazil dojem a atmosféru. Už len poznamenám, že keby tak moja prvá poviedka vyzerala takto… hmmm…

mišo jedinák


Signovaná

Dagmar Mehešová

Sedel za stolom a díval sa na drobné ryhy vykreslené nožom v starej obitej doske. Prerušil prúd neusporiadaných myšlienok a vzal do ruky ďalší zemiak. Už mu nevadilo, že za nechtami a v záhyboch kože na prstoch zostával aj niekoľko dní nezmyteľný nános špiny. Nerušilo ho ani ostré pálenie ukazováka, na ktorom bude ešte do konca týždňa viditeľná ranka po reze. Myslel na Meryday. Najradšej mala zemiaky uvarené v šupke so šálkou teplého mlieka. Ako stekalo jej štíhlym hrdlom, vždy ju trošku striaslo zimou, ale po chvíli už začala cítiť teplo v prstoch. Krehké ruky vstrebali modrofialové žilkovanie a na okamih znovu získali alabastrový nádych.

Vedela, ako ho poteší, keď uvidí na jej perách náznak úsmevu. Pokúsila sa spomenúť si na naučený reflex, ale výsledok len ťažko zakryl chýbajúce sily. Nenarodila sa, aby pochopila, čo je porážka. S nádejou sa uisťoval, že rovnako hrdá aj zomrie.

& & &

Maxim sa letmo pozrel do zrkadla a rýchlo zasunul dvere. Tušil, že ide neskoro a neoholená tvár ho bude stáť niekoľko mincijí navyše. Pri vchode do budovy ešte aj z nepozornosti stúpil do mláky, takže okolo vrátnice radšej prešiel rýchlo a bez pozdravu. Ako už podvedome očakával, šťastena dnes pri ňom nestojí. Červená kontrolka sa rozblikala až nepríjemne nástojčivo. Pri umývadle sa pokúsil zakryť škvrny na manžetách, ale pred okom kamery len zbytočne odhalil drobný rozparok v podpazuší saka. Za sebou už len vzdialene počul vážny hvizd strážnika, keď bral po troch schody ku svojej kancelárii.

„Ranná bilancia nevyzerá dobre, nevyzerá dobre,“ pomyslel si a náhlivo otvoril centrálny diár príchodov. V duchu zajasal, že sa aspoň vyhol kontrole vo výťahu. Za bežné denné zrážky dnes z jeho konta odčítali 742 mincijí a hygienický program ho bezcitne upozorňoval na kritickú hranicu 800. Prstami zúfalo vyťukával neznámu melódiu a hlavou mu pulzoval zoznam: zanedbaný porast tváre, trhliny na odeve presahujúce vymedzenú normu, uvoľnený štýl nosenia viazanky – pri tomto výraze nebadane siahol ku krku a dodatočne zistil, že si nezaviazal uzol, nečistoty na odeve presahujúce jedno percento, nedostatočná úprava rúk a nechtov, úmyselné vyhýbanie sa kontrole… V zahĺbení skoro nepostrehol zvuk zvončeka. Zúfalo zložil hlavu do dlaní a niekoľkokrát sa hlboko nadýchol, kým zapol komunikátor.

„Dobrý deň, Maxim,“ zaznel kultivovaný hlas asistenta workmanažéra. „Práve som otvoril elektronické hlásenie analyzujúce Vaše osobné nasadenie a šarm v pomere k poskytovanej hmotnej odmene, na základe ktorého je váš ďalší vzťah k našej inštitúcii nežiadúci. Svoje osobné veci a mzdu si vyzdvihnite zajtra ráno v ústrednom sklade.“

Trhaný výkrik zaznel už len do šumenia v éteri. „Pane, prosím, vypočujte ma!“ Maxim sa zbytočne pokúšal stláčať číslice komunikátora.

So slzami v očiach sa rozvzlykal. Vedel, že sa to raz takto skončí. Oťaželi mu viečka a nedbalo položil hlavu na stôl. Bože, ako dávno už nespal. Vidina sna sa začala miešať s predstavami. Oranžová lúka, na ktorej rastú zemiaky. Každý zvlášť na vlastnej stonke. Povievajú vo vetre a dozrievajú ako klasy. Len nebo je biele ako vápno. Občas na ňom vidieť trhlinky ako na omietke, ktorá prudko vyschla a popraskala. Asi bude búrka. Jemné prasklinky sa rozopnú ako brázdy bleskov.

Zobudila ho siréna. Len ťažko sa mu podarilo zorientovať v čase, no pri východe ho na pochybách nenechali vydesené pohľady.

& & &

„Maxim, ty si už prišiel?“

„Áno, láska moja. Hneď som pri tebe.“

Vošiel do spálne a kľakol si k nohám postele.

„Podaj mi ruku, prosím.“

Jemne sa dotkol krehkej, takmer pergamenovej pokožky. Jej ruky boli stále horúce a vlievali mu do tela príjemný pocit domova.

„Ach, Meryday! Smiem si k tebe ľahnúť?“

Pomaly sklopila žiarivé oči v súhlase. Stará patchworková prikrývka zašuchotala, keď sa pritisol k jej krehkému telu.

„Prosím, milujme sa,“ zašepkal jej jemne pri uchu zároveň, ako sa jeho ústa začali hrať s malou priehlbinkou na jej krku. Opätovala jeho úsmev a rozpustila si takmer snehobiele vlasy na vankúš. Vdychoval hebkú vôňu jej tela, ktoré stále ešte celkom nestratilo na pružnosti. Dotýkal sa malých pŕs a hladil ju po štíhlych lýtkach. Bola taká zraniteľná, a pritom hltavo opätovala každý jeho dotyk. Až sa bál, aby jej neublížil. Slastné vyvrcholenie prichádzalo pomaly, no mal nekonečné more času. Čas bol všetkým a splynul v jednotu a jedinečnosť. Neopakovateľný súlad tela, ktoré sa stalo na okamih jediným.

Spala ticho. Vzdialene počul ako dýcha. Opatrne vstal, aby ju nevyrušil a vrátil sa do kuchyne. V rozbitom sekretári našiel kúsok linajkového papiera a starú ceruzku. Už cestou domov sa rozhodol, že Meryday napíše list. Teraz však bezmocne sedel za stolom a čakal, kým si myšlienky nájdu cestu von. Viac nenachádzal východisko. Meryday to určite tušila už dávno. Bola jeho jedinou oporou, a tak zdvorilo mlčala.

„Láska moja, neviem ako začať.“ položil na papier prvú vetu, ktorá úprimne zodpovedala stavu jeho mysle. „Keď budeš čítať tento list, ktorý by si zasluhoval spočinúť na krásnom hodvábnom hárku, aby sa Tvoje štíhle prsty dotýkali len ušľachtilých vecí, bude to posledná pamiatka na mňa, ktorá, neplač, láska moja, zostane s Tebou až do posledných chvíľ......mal by som písať len nádherné slová, ktoré pristanú k Tvojmu menu, ale nechcem, aby si zostala zmätená a bez vysvetlenia..­...dnes som stratil prácu…viem, viac nemusím povedať a Ty všetko pochopíš.....vi­em.....ako hladní vtáci s farebným perím lietame v klietke....­.navždy Tvoj Maxim.

Keď v náhlivosti ukladal list na nočný stolík, ani si nevšimol tmavú siluetu stojacu pri posteli.


3. júla 2006
Dagmar Mehešová