 |
Príjemné dobré ráno (deň, podvečer, noc)!
Opäť jeden voľný pondelok.
Opäť jeden skrátený pracovný/školský týždeň.
Opäť nová mikropoviedka, ktorá vám spríjemní potulky po internete.
Opäť stálica a verný prispievateľ Miloš Ferko.
Opäť iná ako jarná tematika… Po Sašinej zimnej poviedke sa vrátime v čase o jedno ročné obdobie naspäť. V doslovnom i v prenesenom význame. Zľahka melancholický textík o akčných hrdinoch.
Opäť vám prajem pohodové čítanie.
mišo jedinák
Nekonečná jeseň
Miloš Ferko
Starnúci akční hrdinovia to nemajú ľahké – to húdol mu v upršaný neskorojesenný čas do uší vietor. Vlastne skôr do jedného, lebo druhé mu odhryzla mäsožravá mantichora. Heinz však napriek svojim mnohým telesným handicapom invalidný dôchodok neuhral, lebo chýbajúce časti tela podľa súdnych a lekárskych znalcov boli plnohodnotne nahradené vylepšeniami. Heinzovo telo bolo komplexne výkonnejšie než telo priemerného pozemšťana.Isteže, bolo. Priemerný pozemšťan, živený crackermi z Tesca a umelohmotnou malinovkou žil neprestajne vo svojej podúrovni, takže bol na ňu zvyknutý. Bolo mu jedno, že sa každý deň zadýcha pri ceste do schodov a že preto omnoho radšej použije výťah. Použije… použijú… Takýchto ľudí boli masy a práve oni nastavili úroveň, podľa ktorej bol teraz Heinz hodnotený. Podľa normalizovaných testov bol jeho zdravotný stav vysoko nadpriemerný. Ak sa cíti zle, nuž len preto, lebo podlieha precitlivelosti a zbytočným fóbiám.
Heinz vlastne ani nevedel čo to fóbie sú. Faktom však bolo, že sa cítil ako zbitý pes. Vliekol sa z nohy na nohu, ľahkosť prekonávania priestoru bola preč, teraz cítil doslova každý pohyb.
Presviedčali ho, že toto je normálne. Ľudia fučia a namáhajú sa. A žijú tak celý život.
„Žijú? Skôr živoria… Heinz sa dovliekol do knižnice a prečítal si niekoľko odborných štúdií o fóbiách. Ponuré čítanie mu neuľahčovala skutočnosť, že ho cestou do knižnice nikto nepoľutoval. Nuž áno, predbehol starcov, ktorí sa ledva vliekli, ale veď i on sa vliekol…len to nebolo vidno. Dofrasa, ale veď nevlečú sa len korytnačky, môže sa vliecť i gepard postihnutý reumou.
Hej… ibaže gepard postihnutý reumou skape… Skape, lebo nechytí korisť, ale skapal by aj keby mu padala priam do huby. Nedokáže žiť bez rýchlosti. Zomrie od smútku, lebo nielenže je úbohý, ale jeho úbohosť nik nechápe, takže ho nikto nepoľutuje a nevšimne si ho. Možno by ho mohol poľutovať starší gepard postihnutý reumou, lenže ten už medzičasom zomrel, lebo gepardy postihnuté reumou umierajú rýchlo a navyše ich je veľmi málo, pretože gepardy obvykle umierajú omnoho skôr než ich prikvačí reuma, priamo v skoku a trysku a v rozkvete svojich síl.
Tak ako akční hrdinovia.
Tak, tak. Lenže Heinz bol vždy roztržitý. Ako na smrť zabudol na vlastnú smrť.
Teraz sedel v knižnici. Namiesto článkov o fóbiách čítal nudné noviny – len a len preto, aby zahalil svoju zjazvenú tvár, ktorá zjavne odpudzovala okolie.
Stolík vedľa neho zašušťal, nejaká vyziabnutá ruka sa tiež načiahla za novinami. Šuchot neprestával. Heinz nervózne kmitol očami na mladíka, ktorý sa úporne snažil vystrieť formát novín do úhľadnej plachty, avšak stále sa mu nejako bezmocne krivili. Rozháňal sa pritom rukami ako veterný mlyn, takže nie div, že si z nosa zrazil okuliare.
Heinz ich podvedomým pohybom zachytil a podal mu ich. Dal si pozor, aby pritom nepoodhalil svoju tvár. Ani mu len na um neprišlo, že ho už prezradilo zápästie, mohutne osvalené a hrubšie než mladíkovo stehno.
Mladý muž od neho zobral okuliare so zle skrývaným odporom. Vnútri, tam, kam Heinz (našťastie) nedovidel sa v ňom miesili strach, ktorý maskoval úpornou snahou o pohŕdanie, postupne ale čoraz väčšmi rozožierané závisťou.
Chvíľu si ešte hrýzol pery, no keďže noviny sa mu stále nedarilo vyrovnať, nevydržal a vybuchol: „Nedržíte to náhodou hore nohami?“
Baže, chlapče, už by si mal byť mŕtvy, zhodnotil Heinz v duchu pokojne. Paf, nábojom z vylepšeného ukazováka, mozog by ošpliechal tieto ponuré kachličky, slečna v kúte by skvíkla, tá druhá vedľa nej tiež a odhalila by nádherné poprsie. Žiaľ, nesedel v knajpe u Billy Bubba na Planéte Zelených bublaviek. Toto bola civilizácia. Heinz nevedel ako tu má zareagovať. A tak nezareagoval vôbec.
Mladík tiež zmĺkol. Od vzrušenia nad tým, aký bol odvážny a zaprovokoval si, mu horeli uši. Teraz napätý čakal. Nedialo sa však nič, a tak mu napätie stúplo do hrdla. Už dlhšie tlmená astma prepukla naplno. S červenou tvárou sa rozkašľal, chripel. Knihovníčka, za dlhé roky služby privyknutá na alergikov, rýchlo stlačila červené tlačidlo a priskočila k mladíkovi s hojivým antidráždivým sprejom.
Muži v bielom plášti boli o pár okamihov tu. Mladíkov dych sa pod ich neprehľadnými inštrumentmi, s ktorými Heinzovi pripomínali kanibalské chobotnice z Lahaukru, ukľudnil. Nabral dych a zasipel: „To on! On ma vyprovokoval!“ vystretým prst smeroval Heinzovi doprostred čela, presne tam, kde sa skrývalo jeho tretie, neviditeľné vylepšené oko, neuveriteľne citlivo snímajúce negatívne emócie.
Chobotnice v bielych plášťoch sa zvrtli v smere vyziabnutého, chvejúceho sa prsta.
Oko pod návalom nenávisti a zloby spustilo alarm.
& & &
Starnúci akční hrdinovia to nemajú ľahké. Beštiálny vrah, ktorý zneužil svoje umelé vylepšenia, bol napriek protestom verejnosti odsúdený na doživotie. Trest smrti mu bol odpustený komisiou na poslednú chvíľu. Porotcovia totiž ako poľahčujúcu okolnosť zobrali do úvahy jeho pokročilý vek.