Ohnivé pero - Únik

Ó, nebesá!

Zostúpil k nám, nehodným a jeho prítomnosťou pocteným, sám najvyšší, najmilosrdnejší a najkrajší. Zostúpil k nám On, sám šéfredaktor.

Ak je tu náhodou ešte niekto, kto to nevie, Ivan Aľakša je tým človekom, tým rozhodovacím algoritmom, tým posledným článkom reťazca, od ktorého závisí kedy sa do vašich rúk dostane jediný slovenský sci-fi a fantasy časopis Fantázia a čo nájdete v jeho útrobách.

My ostatní sme iba vystrašené deti, ktoré ukrýva pod svoje krídla autority. Skromní a šťastní, dobrovoľní podriadení. A tak ďalej… dosť ironického pátosu, lebo ma Ivan nakope, chech.

Dnes vám rubrika prináša nezvratný dôkaz, že aj šéfredaktor môže mať literárne sklony. Túto poviedku vraj vyhrabal z práchnivejúcej hromady historicky cennej spisby a následným rozborom uhlíkovou metódou zistil, že má celých osem rokov, čo môžeme pri šéfovom junáckom veku smelo označiť za juveníliu.

Ešte niečo vám prezradím. Práve dnes má náš najstatočnejší narodeniny. Ale psst!

VŠETKO NAJLEPŠIÉÉÉÉÉÉÉÉÉ!

šťastný podriadený mišo jedinák


Únik

Ivan Aľakša

Zobudil ma výbuch míny pár metrov odo mňa. Vtom ďalší a ďalší. Prach sa miešal s dymom a vo vzduchu, páchnucom po pušnom prachu a spálenom mäse, lietali franforce čohosi nedefinovateľného. Zazneli výkriky, špinaví vojaci s vystrašenými očami sa dali na ústup. Z dymu predo mnou sa vynoril moderátor v pekne upravenom obleku s mikrofónom v ruke. Okolo neho pobehovali vojaci v bojovom ošiali.

„Armáda rebelov, ktorá len pred pár hodinami zabrala sídlo prezidenta sa musela po útoku vojsk OSN stiahnuť. Párhodinová vojna si vyžiadala podľa informácií…“ snažil som sa to vypnúť, nemal som rád vojnové spravodajstvo. „…Keď si prepnete na svojich ovládačoch plnozmyslové vnímanie, naše spravodajstvo sa vám premení na nezabudnuteľný zážitok. Zažite vojnu na stanici Pro8 a nikdy ju nebudete chcieť zažiť v skutočnosti. Teraz odovzdávam slovo kolegovi do Washingtonu.“

Vo veľkej čiernej limuzíne s otvorenou strechou, pohybujúcej sa medzi davmi prekvapených a vystrašených ľudí, sedel prezident v smiešne skrútenej póze. Moderátor, akoby sediaci na jeho kolenách, ukazoval miesto, kadiaľ len pred niekoľkými sekundami vletel do prezidentovej hlavy projektil. Všetko okrem moderátora bolo spomalené. Sedel som v aute vedľa prezidenta, no zasa som prestával vnímať. Ani neviem ako, podarilo sa mi vypnúť televíziu. Najprv sa na oblohe zjavilo veľké logo stanice, potom sa nado mnou objavila prekrásna manekýnka s obnaženými prsiami. Nasprejovala sa sprejom FA, ktorého logo teraz už zakrývalo celú slnečnú oblohu, a prenikavá vôňa zaplnila všetko navôkol. „Správy zo sveta i z domova na stanici Pro8 si mohol prežiť len vďaka zmyselnej vôni FA Empathique.“ Ten najkrajší bozk, aký som kedy dostal, zakončil sponzorský príspevok, žena sa rozplynula medzi mojimi prstami, zmizla pláž i obloha. Špinavý plafón, izba bez okien, rozhádzané kusy šatstva i jedla, rybičky v oleji vysypané na stole, v tom kus lunexu so zapichnutou vidličkou. Posledná sa strácala vôňa FA Empathique, ktorá ustupovala pred nechutným zápachom môjho potkanieho domova.

Ako dlho to už trvalo? Deň? Rok? Alebo celý môj doterajší život? Veď už ani neviem, čo tieto pojmy znamenajú. Pokúsil som sa vyjsť na čerstvý vzduch. Kým som z Diery vyliezol, zakopol som o párik mladých výrastkov. Kokaínovo-erotické objatie sa zrkadlilo v ich sklenených neprítomných očiach. Neviem, či boli živí, a ani ma to teraz nezaujímalo. Na ulici som najprv nechal voľný priebeh svojím živočíšnym potrebám a ani som si nevšimol, že nado mnou stojí muž v obleku zo salónu Versace lives. „Poistite sa do dôchodku a ako prémiu dostanete od našej firmy možnosť vyhrať vlastné sociálne zariadenie. Nie je nič jedno…“

„Odpáľ!“ zareval som a švihol po ňom rukou. Muž sa stratil, ešte sa stihlo zobraziť logo stanice, ktorá zabezpečila túto reklamu pre poisťovňu. V tom momente sa kúsok odo mňa zastavil mladík v rozgajdaných nohaviciach, špinavý a nafetovaný.

„Takýto som bol, až kým som nenarazil na firmu…“ začal sa meniť: flanelová košeľa → oblek, kravata, džínsy → nohavice s pukmi, smrad od zvratkov a výkalov → FA Empathique Men. Otočil som sa a snažil som sa nevšímať si žiadnu reklamu navôkol. Ešte šťastie, že podľa zákona môže na človeka pôsobiť v jednej chvíli len jedna reklama.

Na pódiu hrali štyria dlhovlasí pubertiaci. Hádal som im tak deväť, bubeník mal možno i menej. Tuším som už o nich niekde čítal – sú vychytení. Spievajú o návale reklamy, o úniku do reality, o skazenosti ľudí. Trieskajú do gitár a bicích s úmyslom vyvolať čo najväčší a najrýchlejší hluk. Fanynky ich žerú, niektoré zažívajú svoj prvý orgazmus. Keď začnú chodiť do školy, budú na všetko pripravené.

Zatrasením hlavy som zrušil návštevu koncertu. Začalo pršať a v malom prenosnom stánku, ktorý tu ešte pred chvíľou nestál, som si kúpil pršiplášť. Vzápätí zmizol stánok i dážď, pršiplášť mi však ostal. Bol som hladný, zima mi zaliezala do morku kostí.

Z mosta bolo vidieť na továrne dole. V závoji smogu sa v diaľke črtala obytná štvrť. Už dávno tadiaľto nikto nechodil. Nebolo prečo, jediný dôvod bol ten, ktorý som mal aj ja. Cestou som odohnal ešte niekoľko reklám. Postavil som sa na zábradlie a zakrúžil rukami, aby som udržal rovnováhu. Nemal som dôvod nerobiť to. Možno som čakal na niekoho, kto by mi v tom zabránil.

„Keby ste si to rozmysleli, naša spoločnosť vám ponúkne výhodné podmienky v dôchodkovom pois…“ Skočil som. Presnejšie, napol som svaly k poslednému výkonu a začal som robiť ten posledný pohyb. Ešte som nebol jednou nohou odlepený od zábradlia, keď sa v priestore predo mnou objavilo logo Microsoftu a nápis:

CHCETE SKUTOČNE SKONČIŤ? OK...........­.............­........STORNO


3. apríla 2006
Ivan Aľakša