 |
Pondelok s vami, priatelia!
Neviem, či je to tým, že my zo združenia rodičov a priateľov fantastickej literatúry vnímame čas citlivejšie, ale mne osobne sa zdá, že na zastávkach každodenného stereotypu parkuje čoraz kratšie. Len čo zastane, človek nestihne ani poriadne naskočiť na schodíky, už aj sa ponáhľa ďalej.
Ešte som sa celkom nezbavil ozveny novoročných delobuchov v ušiach a už tu máme jar. Každý ju trávi po svojom. Jeden bilancuje modriny po pádoch na poľadovici, druhý konzervuje lyže a namiesto nich vyťahuje bicykel, tretí sa naňho pozerá a krúti hlavou… Čo však máme všetci spoločné, sú snežienky, jarná únava a prebúdzanie sa stroja na pumpovanie hormónov zo zimného útlmu.
O hormónoch vedia svoje aj hrdinovia dnešnej poviedky z klávesnice tradičného hosťa rubriky Miloša Ferka. Nechajte sa uniesť.
mišo jedinák
Vzťah Honor Harringtonovej
Miloš Ferko
(fanfikcia člena klubu priaznivcov diela Davida Webera)Honor Harringtonová odložila depilátor. Jej hladká pokožka bola pripravená na oblečenie do špeciálnej výcvikovej kombinézy šitej presne na mieru a slúžiacej na izoláciu v extrémne nebezpečných podmienkach.
Honor bola v extrémne nebezpečných podmienkach takmer stále – okrem troch polhodín denne, ktoré venovala dopĺňaniu energie pojedaním na vlákniny a vitamíny bohatej stravy, zloženej najmä zo špenátu, mrkvy a zeleru, a následnej depilácii. Množstvo zdravých živín u Honor vyvolalo taký nával energie, že jej telo v okamihu ukončenia konzumácie pokryli jemné zelenkastosivé chĺpky, zostril sa jej zrak, takže svojím jedným okom videla i v tme a spod nechtov jej vyrazili pazúry.
Dlhodobé spolužitie so stromovým kocúrom Nimitzom zanechalo na jej tele nesporné stopy. Honor sa stala mačkodlačkou. Presnejšie, mačkodlačkou ju spravilo jej úžasné telo. Živené zdravou stravou dokázalo zhruba 27-milionkrát zrýchliť procesy adaptability organizmu. V tele Honor tak v každej chvíli bublala evolúcia v prášku, Honor bola od sekundy k sekunde dokonalejšie a dokonalejšie prispôsobená extrémnym podmienkam. Jej organizmus sa učil. Preberal užitočné návyky od okolitých organizmov, a keďže jediný dlhodobejšie žijúci organizmus v okolí Honor bol kocúr Nimitz, výsledok bol jasný.
Zabíjanie bolo pre Honor nevyhnutnou potrebou. Už dávno nezabíjala z rozkoše, lebo jej centrum sa v mozgu ukázalo ako prebytočná exkluzivita. Trhala mäso na kúsky preto, aby si obrúsila extrémne rýchlo rastúce pazúry. Navyše, dlhodobejší pobyt znetvorených, nedokonalých a podivných tiel na palube lode by mohol viesť k neželaným zmenám v dokonalej homeostáze jej organizmu. Honor zakaždým príchodzieho dve a pol sekundy skenovala, vyhodnotila jeho zdravotný stav a potenciál a následne zahubila. Bolo to otrasné. Ľudia aj iné tvory nedodržiavali základné hygienické a zdravotné návyky, takže sem prinášali páchnuce, nezdravou výživou či nedostatkom pohybu zmrzačené a znivočené telá.
Ich trosky Honor vystreľovala sondami do medzihviezdneho priestoru priamo na obežnú dráhu Lahaukru, ktorá sa preto len tak hemžila chrupavkovitými údmi šírijských korytnačiek či hryzadlami inteligentných arktúrskych modliviek.
Kúsky, ale naozaj len malé kúsky, zdravé a životaschopné reflexy, tkanivá či orgány z týchto tiel organizmus Honor vstrebal. Úlovky však boli biedne. Tvorstvo bolo úplne zdegenerované, och bože, tak zdegenerované, že by určite nezvládlo ani základný poradový výcvik. Ako vtedy pred rokmi… keď učila v kadetke. Zápach neumytých tiel ju vtedy rozčúlil natoľko, že sa poddala prirodzenému impulzu.
Len čo vystriekali telocvičňu od krvi, bola Honor s poctami poslaná do penzie. Pravdaže i s kocúrom Nimitzom.
Honor však nedokázala a nechcela odpočívať. S verným kocúrom odišli na obežnú dráhu Lahaukru, diamantovými ložiskami vychýrenej, a preto nekalými živlami najväčšmi ohrozovanej planéty v Galaxii a priľahlom okolí. Tu spočinula a strážila. Eliminovala nespočetné útoky nekalých živlov Galaxie. S neúprosným pohľadom pravého oka s laserometom v ruke a s verným Nimitzom po boku deň čo deň krvácala v šarvátkach so šíkmi nepriateľov. Jej telo krvácalo a zasa sa hojilo. Osamelé vo svojej dokonalosti chladne stláčalo ovládače na palubnej doske. Loď vírila v piruetách valčíka pomedzi trosky údov a tiel. Honor si takto počas relaxu trénovala rýchlosť reakcií a zároveň nietila svoje jemné umelecké cítenie.
V krátkych zákmitoch medzi údermi prstov načúvala búšenie srdcového svalu. V jeho sťahoch len ona sama rozoznávala jemné výchylky od pravidelnosti, ktoré nedokázala eliminovať. Honor bola netrpezlivá. Honor čakala, hoci s vedome korigovanou a potlačovanou túžbou, na výrazné obohatenie svojej tkanivovej štruktúry.
Jedného dňa napokon Nimitz zapriadol ako malé mača. Reagoval tak na rázny náraz, ktorým o raketu zaparkoval pristávací modul. Jeho pilot ďalším ráznym pohybom vyrval páku ovládača. Držal ju v ľavici, v pravici mal meč, na tele len slipy veľkosti lodnej plachty, lemované primerane klenutým hrudníkom.
„Conan chcieť diamant! Počuť ty dosť?“
Mužný hlas rozochvel steny. Srdce Honor sa pri pohľade na barbara roztikalo o tri nanosekundy na úder rýchlejšie. Žľazy s vnútornou sekréciou neomylne zaregistrovali možnosť neobvyklého obohatenia genofondu, a tak Honor s chladnou rozvahou, no predsa mimoriadne vášnivo rozorvala si kombinézu a vrhla sa v ústrety extrémne nebezpečným podmienkam.
Jej telo sa rozpínalo úplne bláznivým spôsobom do nových a nových perspektív. Na ramenách jej nabehli gule svalov, hrudník a plecia sa rozšírili. Conan zaklipkal očami. Keby nebol Conanom, mohli by sme povedať, že vyplašene, takto môžeme predpokladať očný tik.
Jeho telo predpokladalo, že tento prejav fyzickej degenerácie Honor zastaví.
Nestalo sa tak. Sekrétové senzory admirálke vo výslužbe signalizovali, že klady výrazne prevažujú zápory a že sa oplatí investovať do spojenia. Ladne dosadla priamo na slipy. Keďže sa jej objem medzitým prinajmenšom zdvojnásobil, Conan zaúpel a hrdinsky, za škripotu dvoch mozgových koliesok, sa vzmohol na protest: „Ja už rozmyslel sa! Ja nechcel diamant!“
„Pochopiteľne, že nie“. Honor naznačila tvárou to, čo jej mozgové centrum považovalo za úsmev. „Ty, môj milý hrdina chceš…“
„Ja nechce! Nechce! Ja nema…nema“ Conan preglgol „ja vlastne ani nie hrdina.“
„Ale si.“
„Nie.“
„Áno.“
„Nie.“
„Prečo?“
„Nechce diamant, nemá motivácia, nie je hrdina. Nie je hrdina, nemá tu čo robiť, nemá čo robiť, nie je“ počas tohto prehovoru Conan po špičkách ustupoval a Honor sa naň tlačila hruďou vzdutou ako more za tajfúnu.
„Motivácia nie je potrebná, pretože vybudovanie ideálneho vzťahu funguje na princípe náhody. Pravdepodobnosť styku dvoch navzájom kompatibilných genofondov je natoľko blízka nule, že sa ich stretnutie stáva možným len pri popretí akýchkoľvek zákonov logiky, príčinnosti, súvislosti, náväznosti a vierohodnosti.“ Pravé oko Honor, jemne lemované čiernou páskou na oku ľavom, sa blyšťalo od dojatia a víťazoslávy zároveň.
„Jednoducho všetko ide bokom… nakoľko v skutočnosti a v podstate ide predovšetkým o vzťahy!“ vyhlásila, roztrhla Conanove slipy a potom už bolo ticho, pretože nastal neopísateľný okamih rovný veľkému tresku.
Nimitz v kúte jemne zapriadol.