 |
Ahojte!
Dnes nastal deň D, keď sa v rubrike Ohnivé pero objavuje prvý hosťujúci autor. Nie náhodou je to Miloš Ferko, ktorého pero je skutočne ohnivé a neunaviteľné. Určite ste sa s ním stretli už v tlačenej Fantázii ako s autorom poviedok, ale aj textov z druhej strany: nemilosrdných, pitvajúcich, precíznych knižných recenzií. Nemôžem, samozrejme, zabudnúť ani na Fantastický antikvariát, v ktorom pre nás objavuje autorov známejších aj nespravodlivo opomínaných.
Ale dosť medailónikovania. Načo chváliť – nech sa chváli sám. Tým, ktorí Miloša osobne nepoznajú, ešte prezradím, že je podozrivý zo stravovania sa písmenkami namiesto tradičných jedál a svojím narodením pravdepodobne iba o vlások unikol existencii v podobe literárnej postavy. Veď aj jeho telesná schránka pripomína písmenko I.
Aby sme nezabudli, dnes má podľa kalendára meniny práve Miloš. Želáme všetko najlepšie a zapijeme dúškom vody alebo nízkokalorickým džúsom. Pýtate sa, prečo nie radšej červeným vínom? Ach tak, vy ste zrejme ešte nečítali Zlý vtip. Tak teda do toho!
Mišo Jedinák
Zlý vtip
Miloš Ferko
Stále som sa vracal neskoro večer domov na ubytovňu. Z kina a divadla, zo stretnutia literátov. Stále som stretával vydesené a čoraz vydesenejšie pohľady vrátnikov. Bol som triezvy. Vrátnici už neverili v moju reálnu existenciu a mysleli si, že som prízrak. Triezvy človek v sobotu po polnoci… Nie, vtedy môže byť triezvy len a iba duch. Vlastne sa niet čo diviť, že…
V jeden večer ma jeden z duchov pristavil. Pršalo a tak mu cez premočený rubáš bolo vidno kvietkované spodky belasej farby /presnejšie hornú časť kvietkovaných spodkov belasej farby bolo vidno/.
„Dobrý večer, volám sa Karol a som duch.“
Vzhľadom na to, že konce Karolových nôh končili zhruba desať centimetrov nad zemou, považoval som druhú časť vety za zbytočnú. Nepovedal som mu to. Nepovedal som mu vôbec nič. Vôbec nič som nemal chuť hovoriť, ba vlastne som toho ani nebol schopný. A tak pokračovanie komunikácie ostalo na ňom.
„Už dávno som sa vám chcel prihovoriť. Viete, mal som taký pocit, že… s vami… s vami by to mohlo ísť.“
„Čo ako?“
„No, že by sme sa mohli pozhovárať. Možno.“
Duch zamyslene zvraštil čelo. „Veď sa vlastne už aj zhovárame.“
Keďže ma najviac zo všetkého na svete vytáča nutnosť nesúhlasiť s ľuďmi, nakoľko jej priamym dôsledkom obvykle býva beznádejné mrhanie energie na obhajobu vlastného názoru, prikývol som. Navyše som vôbec nemal chuť na to, aby som duchovi vysvetľoval jemné nuansy medzi dialógom a monológom.
Duchovi Karolovi sa po mojom prikývnutí zreteľne uľavilo. Uvoľnil sa a jeho tvár nadobudla spokojný výraz chlapíka, ktorý pri pive rozpráva svoju historku. Privrel som oči a rezignovane som sa odovzdal jej prúdu.
„Ono, viete, milý pane… Málo sa o tom vie, ešte menej hovorí, pretože patrí to medzi tajomstvá z najtemnejších. Jedným z najväčších prekliatí nás duchov je – že sa nemôžeme opiť.“
Karol sa odmlčal. Na obdivné či užasnuté „ach!“ čakal márne. Jednak sa mi žiadne ach vypustiť cez ústa nechcelo, druhak v stave triezvosti na rozdiel od podaktorých nevidím nič výnimočné. Tiež som ešte nikdy nebol opitý a ani nikdy opitý nebudem. Recept na to je veľmi jednoduchý – stačí nepiť.
Karol si odkašľal a trocha neistejšie pokračoval: „Iste sa čudujete, že hovorím o prekliatí“ – v tom okamihu som sa vzchopil a prikývol som, áno, isteže, čudujem sa. Na to, aby som sa nezačudoval, mi bolo ducha príliš ľúto. Som síce riadna sviňa, ale o právo porozprávať svoj príbeh sa nechystám nevhodným správaním nikoho pripraviť.
Karolovi sa od radosti rozblyšťali oči… alebo to bol len odlesk svetla z neďalekej pouličnej lampy? Nestihol som tento detail preskúmať, lebo príbeh pokračoval
„Opilstvo predsa nie je iba ponuré. Tým, že sa nemôžeme opiť, sme my duchovia pripravení o ten nádherný pocit rozjarenia, o veľkolepú družnosť, nádherné veselie, ktoré je opilcom vlastné a najmä o opilecké vtipy!“
Posledné slovné spojenie Karol rozhorčene doslova zajačal, čím ma uviedol do rozpakov natoľko, že som vyjachtal: „Ne-ro-zu-miem…“
„Veď práve! Ani my! Ani my nerozumieme! Rozumiete, nerozumieme opileckým vtipom! Teda my rozumieme, že sú tam nejaké slová napríklad akože: „Ide Janko dolinou a stretne kravu. A krava mu povie: Hehe, Janko, veď ty si zelený…“
Karol zmĺkol a zaškúlil.
Bol som ticho.
On tiež .
Cítil som, že ticho medzi nami sa prehýna do podoby otáznika.
Ja sa však nespýtam. Ani zaboha nie. Nie som predsa sprostejší ako nejaký duch.
„Takže ste sa nezasmiali?“ spýtal sa napokon.
„Už som sa mal?“ tentoraz som sa začudoval úprimne.
„Hej. Teda aspoň myslím.“ S viditeľnou nervozitou siahol pod rubáš do vrecka modrých kvietkovaných spodkov. Vytiahol papierik.
„Hehe, Janko, veď ty si zelený, nasleduje hlasný smiech“ prečítal a s nádejou na mňa pozrel.
„Hm. Je to šifra.“ reagoval som.
„Šifra?“
„No, prosto… Opilci hovoria v inom jazyku, len my o tom nevieme.“
„Myslíte?“
„Som o tom presvedčený!“
„A máte nejaké dôkazy?“
„Isteže!“ prikývol som, tentoraz horlivo. „Kódovanie šifry je pomerne obtiažne a tak ho šifrujúci často prinajmenšom popletú, ak nie zabudnú. Potom sa samozrejme odhalia. Čiže hovoria vlastným jazykom, ktorý je samozrejme odlišný od akéhokoľvek nám známeho a existujúceho jazyka, čo je úplne logické, lebo ten jazyk vlastne neexistuje. Iba v hlavách veľkého spoločenstva opilcov.“
„A je ten jazyk pekný?“
„Nuž… Krásne je veľmi relatívna kategória. Ak sa vám páči čkanie a chrchľavo bľabotavé zvuky, tak áno.“
„Čo si myslíte, o čom sa v ňom rozprávajú?“
„Podľa mňa ním komunikujú s UFO.
„S UFO?“
„Isteže, veď práve UFO sú to, čo ožranom stále zabezpečuje prísun chľastu.“
„Ale prečo by tak robili? Prečo sa radšej nechcú pozhovárať s triezvymi?“
„Veď sa aj snažili s nami komunikovať. Ibaže rozdiely medzi ich a našimi jazykmi boli príliš veľké. Túto vzdialenosť dokázal prekonať len opilecký kód.“
„Takže oni teraz využívajú myšlienkové bohatstvo celej vesmírnej civilizácie?“
„Veľmi vyspelej vesmírnej civilizácie, podotýkam.“
„Och!“ Karol niekoľkokrát buchol hlavou o múr, až potom sa spamätal a uvedomil si svoju duchopodstatu.
„To je hrozné! Toľko mrhania! Otupné! Bezvýchodiskové! Šialené! Šialené to je! Počujete?!“
Prikývol som a bezradne pokrčil plecami „Možno by si si mal vypiť“ nadhodil som .
Odpovedal mi hlasný smiech, v ktorom znelo zúfalstvo zo zlého vtipu, ktorý sme počuli už tisíckrát, je nám odporný, no len čo príde, nedokážeme sa nezasmiať.
Duchovia majú šťastie. Tí sa ešte môžu od hanby rozplynúť.