 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Trikové efekty, ktorými sa dá dnes vytvoriť už pomaly čokoľvek, zvádzajú často krát filmárov k tomu, aby scénu prispôsobili viac vizuálnemu zážitku, ako zdravej logike . To, že dej alebo scéna veľakrát odporuje prírodným zákonom alebo všeobecne uznávaným (napr. vedeckým) princípom, trápi čím ďalej, tým menej ľudí. Filmoví producenti nás začínajú vtláčať do funkcie jednoduchých konzumentov ich veľkoprodukcií, od ktorých sa v prvom rade vyžaduje vrátenie nákladov a prinesenie zisku. Aby si to poistili, ohurujú nás čoraz veľkolepejšími digitálnymi trikovými scénami, v ktorých je ale chtiac-nechtiac aj čoraz viac nelogizmov.
V apríli mal u nás premiéru heroic-fantasy film Kráľ škorpión, čo
bolo v podstate voľné rozvetvenie príbehov o múmii do novej línie.
Nebudem teraz rozoberať sériu o Múmiách, kde mnohé gagy a zábavné scény
boli založené práve na nelogickosti a technoprehmatoch, čo bolo asi
všetkým jasné. Kto však videl Múmie a Kráľa Škorpióna, nemohol si
nevšimnúť rozdiel v poňatí filmu. Ak u Múmie bola sebairónia namieste a
zapadala do celkového kontextu zábavy u Kráľa Škorpióna vyznieva ako
niečo nedotiahnuté, alebo nedopracované do konca. Aj keď ide o fantasy,
diváci v kine, kde som na tom bol, vybuchovali pochybovačným smiechom nad
scénou, keď Kráľ Škorpión vytiahol z vaku bambusovú rúrku, vložil do
jaj orezaného konca prírodný neopracovaný kus kryštálu a razom mal
kvalitný ďalekohľad, ktorý nielen že niekoľko stonásobne približoval,
ale dokázal aj deliť a zaostrovať obraz. Mojím vrcholom bola scéna, keď sa
Kráľ Škorpión chystal votrieť do nepriateľského tábora kočovných
bojovníkov. K jednému konca lana uviazal šíp, ktorý sa po vystrelení
zabodol do tenkej trojcentimetrovej drevenej tyčky, podopierajúcej kočovný
stan. Druhý koniec potom priviazal o hrušku sedla svojej ťave, ktorá sa
nezaujato popásala a po vzniknutom visutom lane sa spustil ako po lanovke do
tábora. Keďže svaly herca Rocka, ktorý kráľa hral, vyzerali naozajstne,
pôsobilo dosť nehodnoverne, aby taká a krehká a krehko ukotvená lanovka
udržala takú horu mäsa. Nezabudnuteľná bola taktiež scéna, keď Kráľa
Škorpióna postrelili šípom medzi lopatky, no ten si ho bez problémov rukou
z chrbta vytiahol a vystrelil na nepriateľa. Pointa je ale v tom, že šíp
bol tým pádom otrávený, keďže Kráľa uštipol kedysi škorpión a v krvi
mu akože koloval jeho jed. Neveriacky som krútil hlavou aj pri scéne, keď
Kráľ Škorpión v rámci prenasledovania skočil zo 40 metrovej veže na
skalu štýlom, akoby mala len dva metre.
Tak trochu na pomedzí týchto dvoch filmov sa pohybuje akýsi hybrid SF
vesternu Wild Wild West. Videl som ho niekoľkokrát, pozeral som sa naň
z rôznych uhlov pohľadu, ale doteraz som mu neprišiel na chuť a nepochopil,
či to množstvo technoblamáží a nelogickostí bolo myslené schválne, alebo
nie. Vo filme sa napríklad vyskytuje obrovský mechanický parný stroj
v podobe pavúka. Pri detailných záberoch na vnútro musí byť aj malému
dieťaťu jasné, že pre taký zložitý pohyb, akým sa pavúkostroj pohybuje,
je tam až extrémne málo prevodov a pohonných jednotiek. Aj princípy
niektorých mechanizmov vyznievajú ako výsmech logiky. Napr. gilotínový
golier s opancierovaným krkom, ktorý mal umožniť gilotinovému disku
ľahšie sťatie, ale ktorý skôr krk chránil, alebo bojový vlak
s neskutočne dlhými a tenkými teleskopickými nohami, ktoré v žiadnom
prípade nemohli udržať jeho váhu a potom sa ešte poskladať do úložného
priestoru o rozmeroch 2×1m, alebo pištole strieľajúce za roh a pod. Možno
s časti aj pre túto nemastnosť, neslanosť a nejednoznačnosť bol
ohodnotený anticenou Zlatá malina ako najhorší film roku 1999.
V jednom staršom televíznom heroic-fantasy seriáli bola raz dokonca scéna,
ako stroskotanci, plaviaci sa na plti po mori, od obzoru po obzor nič, volali
o pomoc a vznikala tam normálna horská ozvena. Ak sa takéto scény
natáčajú v interiéroch, na takéto detaily by sa nemalo zabúdať.
Veľkú premiéru mal len celkom nedávno v Amerike aj u nás sfilmovaný
komix o Spidermanovi. Na tomto kultovom komixe prevedenom do pohyblivých
obrázkov ma zaujalo pár detailov. Keď Spiderman vystreľoval z rúk
pavučinu, čelo chuchvalca sa vždy pri dopade na nejakú plochu zrazu zmenilo
na husto rozvetvené ukotvenie, ktoré potom dokázalo udržať aj
niekoľkotonovú záťaž. Žeby v tom čele chuchvalca boli nejaké malé
pavúčiky (alebo nanoroboty?) sa mi nezdalo. Aj samotný spôsob vystreľovania
pavučiny je veľmi diskutabilný. Ak by to boli nejaké očividné žľazy
mierne prispôsobené na ďalekonosné chrlenie, nepoviem ani mäkké f, ale mne
skôr pripomínali dobre zahojené jazvy po neúspešnom pokuse o samovraždu
preťatím žíl. Navyše, pri vystreľovaní pavučín takými úsťovými
rýchlosťami a do takých vzdialeností, som si ani raz nevšimol prejavenie sa
spätného rázu trhnutím rúk alebo tela. Pritom súhrnná hmotnosť niekoľko
desiatok (niekedy aj stoviek) metrov dlhého vlákna nebola určite
zanedbateľná. Ani trikovo spracovaný Goblin sa nemá čím chváliť. Aj
úplnému laikovi muselo pripadať balansovanie Goblina na svojej lietajúcej
plošine nie celkom s kostolným poriadkom. Rovnováha na vratkej ploche sa
udržuje špecifickým vyvažovaním a presúvaním ťažiska tela, no Goblin
stál na svoje plošine ako umelohmotná figúrka. Skoro akoby sa ho trikárom
už nechcelo do väčšej miery animovať. Vrcholom sú asi ale scény, kedy sa
Spiderman presúva na pavučinách medzi budovami vo výške nad mestom. Mnohé
kyvy a kyvadlové pohyby nie sú zosúladené, nadväzujú na seba nesprávne,
alebo sú úplne nepravdepodobné. O ovplyvnení dynamiky pohybu samotným
vystreľovaním pavúčích vlákien za letu už ani nehovorím. Vizuálne to
však bolo zladené tak, aby to vyzeralo príťažlivo.
Málo kto si už dnes spomenie na SF film Žoldnier: Légia skazy, ktorý sa len
tak mihol kinami a nezanechal po sebe ani závan. Kurt Russel si v ňom zahral
žoldniera, ktorý sa zrazu stal nepotrebným. Film bol bohužiaľ nadupaný
nelogickosťami a nie výpravou. Tri z nich boli ale natoľko absurdné, že si
ich pamätám, ešte aj po rokoch. Keď Kurta doviezla smetiarska loď na
skládkovú planétu a spolu s ďalším, prevažne kovovým, odpadom ho
vysypala na zem z výšky okolo sto metrov, mal byť tým šrotom riadne
pomliaždený a doráňaný, ale on sa z neho spokojne vyhrabal, akoby to boli
len menšie drevené triesky. Druhú absurditu predstavuje scéna, keď sa
prihnala silná piesočná búrka vytrhávajúca stožiare a Kurt je vzdoroval
len tak, že sa jednoducho rozkročil, namiesto aby sa naklonil proti vetru.
Taktiež súboje kyborgov a žoldnierov na visiacich reťaziach vyzerali
maximálne nereálne, pretože reťaze sa nesprávali ako reťaze, ale skôr ako
tyče, žiadne vlnenia, žiadne tlmenie rázov a trepotanie koncov. Filmári
reťaze pravdepodobne vystužili, aby sa dali lepšie nakrúcať bojové scény,
alebo použili makety. Že tým ale scény stratia dosť zvierohodnosti, ich už
nenapadlo.
V roku 1998 bolo sfilmované aj klasické dielo militaristickej SF od Roberta.
A. Heinleina Hviezdna pechota. Scenár bol ale oproti predlohe značne zmenený
a upravený podľa návrhov producentov, čo film výrazne presunulo
z umeleckejšej do komerčnejšej roviny a vytvorilo sa tým aj veľa
nelogizmov. Digitálne triky spravili v tom čase veľký skok dopredu, takže
už bolo možné nafilmovať aj náročné vizuálne efekty boja
z mimozemšťanmi. Tento film je na efektoch založený viac, ako hociktorý
iný a aj keď bol divákmi prijatý vcelku kladne, hlavne kvôli odľahčenému
spracovaniu formou poloironických reportáží, tvorcom pár lapsusov uniklo.
Prvý a asi najtrápnejší bol ten, že na väčšine planét, kde žili
Arachnoidi, boli len holé skaly a púšte bez akejkoľvek fauny a flóry.
S čoho ale tieto tvory potom žili a z čoho vôbec vytvorili spoločnosť,
schopnú úspešne bojovať proti ľuďom, som z filmu nevydedukoval.
Nezabudnuteľné boli taktiež veľké chrobáky, vystreľujúce plazmové
torpéda až na obežnú dráhu. Vŕtali mi v hlave veľmi dlho. Torpéda
nemali dostatočnú úsťovú rýchlosť ani na dolet do stratosféry a neboli
ani ľahšie ako vzduch, pretože na to lietali až príliš rýchlo a na
obežnej dráhe by to bolo aj tak bezpredmetné. Čo ich to však vlastne
vynieslo až na tú obežnú dráhu je veľká záhada, ktorej rozlúštenie
poznajú asi len samotný tvorcovia filmu. Ďalší chrobák, ktorý mi vŕta
v hlave, bol ten najväčší, ktorý chrlil veľmi zvláštnu horľavinu.
Zvláštnu preto, lebo keď sa tá horľavina zapálila sa zasiahla napr.
ľudskú ruku, spálila ju úplne bez dymu a popolu, resp. bez akéhokoľvek
odpadu v priebehu pár sekúnd. Keďže zákon zachovania energie platí
rovnako všade vo vesmíre, vyzeral tento trikový efekt dosť nevierohodne.
Neobídem ani takú kultovku, akou je Matrix. Bratia Wachowskí sú svojím
spôsobom kúzelníci a umelci v jednej osobe a sme im všetci za ich dielo (aj
za tie budúce) vďační. Čo však nemôžem vytriasť z mysle je vysvetlenie
toho, prečo si umelá inteligencia pestuje ľudí. Elektrinu predsa mohla
čerpať z mnohých iných a ľahšie dostupnejších zdrojov napr.
geotermálnu, slnečnú z obežnej dráhy, studenou fúziou, veternú a pod.
Taktiež napájacie konektory, ktoré si ľudia strkali do zdierok v hlave mi
pripadali zbytočne veľké. Pri trhavých a prudkých pohyboch, keď ležali na
lôžku, by rázy, ktoré tieto masívne konektory vyvolali v hlave a
mozgomiešnej tekutine, mohli poškodiť mozog, pretože neurónove tkanivo
mozgu je predsa len dosť jemné a háklivé. Za mierne diskutabilné sa dajú
pokladať aj zváračky, ktoré mi pripomínali skôr pokazené Vaan De Grafové
generátory zo základnej školy. Namiesto úzkeho zváracieho, či už
plazmového alebo laserového lúča, vypúšťali dlhé a ešte k tomu
presné! vysokonapäťové výboje. Takéto výboje si vždy hľadajú cestu
najmenšie odporu resp. potenciálu, preto sú aj blesky také kľukaté. Ak tam
bratia Wachowskí chceli mať nejakú kvázi zbraň, tak ju tam mali jednoducho
dať a nie ju maskovať za túto nepravdepodobnú zváračku.
Ďalšou kultovkou na holenie je Predátor. Veľké diskusie vyvolala v čase
premiéry prvej časti filmu scéna, v ktorej sa Arnold Schwarzneger natrie
vrstvou blata, aby ho Predátor nenašiel svojím infrazariadením. Nenatrel si
však oči a tie, keďže mali teplotu tela na chladnom pozadí bahennej
škrupiny a boli ešte aj otvorené, mali v jeho infráku žiariť ako malé
hviezdičky, hlavne ak predtým dokázal tým istým infrákom zahliadnuť
v diaľke malé myšky. Predátor však zo záhadných dôvodov v infráku
nič nevidel.
V druhej časti si zase určite viacerí pamätajú na záverečnú scénu,
keď loď Predátorov odštartovala priamo zo suterénu hotela a policajt,
ktorého hral Dany Glover, sa snažil v poslednej chvíli z lode vyskočiť.
Mal smolu, že sa mu to podarilo akurát pri ústiach motorov. Loď po štarte
zanechala za sebou hlbokú a niekoľko sto metrovú dlhú brázdu roztavenej
horniny z ktorej sa zrazu vyhrabal, čuduj sa svete, otrasený ale nezranený!
Dany Glover. Motory z takým výkonom a ktoré zanechali takú obrovskú
brázdu ho mali po správnosti úplne vypariť.
Nie vždy hodnoverne pôsobili aj samotné zbrane Predátorov. Napr. kopia,
ktorá si sama určovala optimálnu dráhu letu a vždy všetko prerazila (meter
hrubé betónové stĺpy), aj keď bola vrhnutá veľmi malou silou, alebo
lietajúci sečný disk, ktorý vždy lietal krásne ladne (oku lahodiaco) a
v súlade zo zákonmi aviatiky, aj keď neustále do niečoho narážal, alebo
niečo presekával. Rázy, ktoré pri týchto stretoch a sekoch vznikali, ho
museli aspoň minimálne ovplyvniť alebo vychyľovať jeho letovú dráhu.
Veľa filmov som zatiaľ nespomenul, napr. sériu o Votrelcoch, Terminátora,
5 element, Star Trek, Titan A. E., Demolation man a pod. Aj v týchto
kultovkách sa určite nájde veľa technoprehmatov, no súčasnej dobe vzniká
aj nebývalé množstvo nových SF filmov, takže máme sa na čo do budúcich
čísel tlačenej Fantázie tešiť. Viac k tejto téme nájdete
práve tam…