POD POVRCHOM (What Lies Beneath), r. Robert Zemeckis, USA, 2000 Pôvodne som chcel hneď v úvode tejto recenzie zrekapitulovať tvorbu Roberta Zemeckisa, ale vykladať vám tu niečo o režisérovi Honby za diamantom, všetkých troch Návratov do budúcnosti či Forresta Gumpa, to by bolo nosenie popola do krematória. Poviem len, že spojenie Zemeckis a horor mi znelo celkom sľubne. Jeho vrelý a pritom príjemne nadľahčený vzťah k tomuto žánru sme si overili už vtedy, keď produkoval Prízraky Petra Jacksona, seriálové i celovečerné Poviedky z hrobky, alebo keď nám podráždil bránice príjemne morbídnou komédiou Smrť jej pristane. Lenže teraz musím povedať, že ma Zemeckis prekvapil. POD POVRCHOM totiž nemá so spomenutými srandovnými krvákmi takmer nič spoločné. Vyzerá ako celkom vážny psychologický horor. Prečo vravím „vyzerá“? O chvíľu vysvetlím.
Zápletka je zdanlivo jednoduchá. Po tom, ako dcéra Caitlin odíde bývať
na intrák, by sa manželia Spencerovci logicky mali tešiť na druhé medové
týždne, počas ktorých si to konečne budú môcť rozdávať
v ktorejkoľvek dennej dobe na hociktorom mieste v dome. Lenže namiesto toho
nastupuje čosi, čo vyzerá ako klasická manželská kríza. Norman (Harrison
Ford) je celé dni v robote, Claire (Michelle Pfeifferová) sa sama potĺka po
renovovanom dome po svokrovi a čoraz viac si uvedomuje, ako jej chýba dcéra.
Nudu jej zaháňajú iba noví susedia, ktorí sa cez deň do krvi hádajú a
v noci sa hlučne udobrujú. Lenže raz v noci zazrie Claire suseda, ako
nakladá do kufra auta veľký ťažký balík. Zdá sa, že udobrovanie
prestalo fungovať. Krátko nato začnú Claire prenasledovať čudesné
zjavenia. Dvere na dome sa bez príčiny otvárajú, hi-fi veža sa sama
zapína, na brehu jazera sa jej zdá, že vo vode vidí telo. Susedu
v poslednej dobe nevídať… Nečudo, že Claire začne panikáriť. Norman ju
upodozrieva, že to naňho iba hrá, aby upútala jeho pozornosť, ale my vieme,
že film nesie žánrové označenie duchársky thriller, takže pôjde
o niečo viac.
A teraz k tomu, prečo tento seriózne sa tváriaci nervák netreba brať
príliš vážne. Je totiž založený na jednom veľkom vtipe, vďaka ktorému
sa museli režisér i všetci zúčastnení ukrutne dobre baviť. Ten fór
znie: Harrison Ford je záporná postava. No uznajte, nie je to na popukanie?
Mimochodom, ak ste film ešte nevideli, nemusíte sa báť, že som vám práve
prezradil pointu. Zemeckis sa totiž nesnaží napínať diváka klasickou
otázkou „Kto je vrah?“, ale dráždi ho neistotou v štýle: „Je ten
chlap naozaj sviňa, alebo len obeť blbej náhody? A vôbec – skutočne
došlo k vražde, alebo sú to všetko len vízie zanedbávanej ženskej?“ Za
seba musím povedať, že som do poslednej chvíle netušil, čo z toho
všetkého vypáli. To je prvé pozitívum. A bude ich viac.
Najviac poteší, že sa tvorcovia nenechali zlákať na to, aby do historky
o duchovi nasilu vtláčali hlbší rozmer a robili z nej psychologickú
štúdiu manželskej krízy. Zemeckis sa už na Kontakte poučil, že
kombinácia inteligencia + nuda nefunguje tak dobre ako jednoduchosť + zábava
a s chuťou natočil film, ktorý je čistá oddychovka. A tak nečakajte nič
viac a nič menej ako remeselne dokonale nakrútený thriller, pri ktorom sa
naozaj budete báť. Príjemným osviežením je aj fakt, že režisér
rezignoval na svoje tradičné orgie špičkových digitálnych efektov a
omotáva si diváka okolo prsta hitchcockovským minimalizmom – veď na to,
aby vám behali zimomriavky po chrbte, predsa krásne stačí nápis, ktorý za
hrdinkiným chrbtom vytvoria kvapky vody na zarosenom zrkadle. Digitálne efekty
sa dostali k slovu až v úplnom závere, aj to len na chvíľočku, aby
účelne doplnili zápletku a poriadne vystrašili aj nás, skúsených
hororistov, ktorých nejaké to búchanie dverami nemôže vyľakať. A tejto
sorte ľudí sú určené aj citácie zo slávnych hororov, ktorými Zemeckis
vzdáva hold svojmu filmárskemu panteónu – to, že sa hrdina volá Norman,
alebo že Claire vypadne z vane tak, že sa zachytí igelitového závesu a
klesajúc na kachličky postupne ho strháva, to sú bonbóniky pre
fajnšmekrov. Znovu to zdôrazním – Zemeckis týmto filmom dokazuje, že je
predovšetkým skvelý bavič.
A ešte jednu vec treba na jeho novom počine pochváliť – a síce
záverečnú scénu. Zatiaľčo pri väčšine súčasných filmov záver
pokazí dojem z predchádzajúcich minút, POD POVRCHOM by bez scény vo vani
odo mňa dostalo minimálne o dva body menej. Lenže „topiaca sa Michelle“
má veľkú šancu zaradiť sa k nezabudnuteľným hororovým scénam. Ja som
jej držal všetky ochrnuté palce. Nehovoriac o tom, že v mokrej nočnej
košeli vyzerá tak božsky, že by som ju asi zobral k hrobom všetkých
svojich štyroch starých mám (obaja starkí boli dvakrát ženatí). A na
cintorín vodím len ľudí, s ktorými mám vážne úmysly.
Hodnotenie: 8/10 (10/10 záverečná scéna)  Michal Jedinák