O MOKREJ NOČNEJ KOŠELI

POD POVRCHOM (What Lies Beneath), r. Robert Zemeckis, USA, 2000 Pôvodne som chcel hneď v úvode tejto recenzie zrekapitulovať tvorbu Roberta Zemeckisa, ale vykladať vám tu niečo o režisérovi Honby za diamantom, všetkých troch Návratov do budúcnosti či Forresta Gumpa, to by bolo nosenie popola do krematória. Poviem len, že spojenie Zemeckis a horor mi znelo celkom sľubne. Jeho vrelý a pritom príjemne nadľahčený vzťah k tomuto žánru sme si overili už vtedy, keď produkoval Prízraky Petra Jacksona, seriálové i celovečerné Poviedky z hrobky, alebo keď nám podráždil bránice príjemne morbídnou komédiou Smrť jej pristane. Lenže teraz musím povedať, že ma Zemeckis prekvapil. POD POVRCHOM totiž nemá so spomenutými srandovnými krvákmi takmer nič spoločné. Vyzerá ako celkom vážny psychologický horor. Prečo vravím „vyzerá“? O chvíľu vysvetlím.

Zápletka je zdanlivo jednoduchá. Po tom, ako dcéra Caitlin odíde bývať na intrák, by sa manželia Spencerovci logicky mali tešiť na druhé medové týždne, počas ktorých si to konečne budú môcť rozdávať v ktorejkoľvek dennej dobe na hociktorom mieste v dome. Lenže namiesto toho nastupuje čosi, čo vyzerá ako klasická manželská kríza. Norman (Harrison Ford) je celé dni v robote, Claire (Michelle Pfeifferová) sa sama potĺka po renovovanom dome po svokrovi a čoraz viac si uvedomuje, ako jej chýba dcéra. Nudu jej zaháňajú iba noví susedia, ktorí sa cez deň do krvi hádajú a v noci sa hlučne udobrujú. Lenže raz v noci zazrie Claire suseda, ako nakladá do kufra auta veľký ťažký balík. Zdá sa, že udobrovanie prestalo fungovať. Krátko nato začnú Claire prenasledovať čudesné zjavenia. Dvere na dome sa bez príčiny otvárajú, hi-fi veža sa sama zapína, na brehu jazera sa jej zdá, že vo vode vidí telo. Susedu v poslednej dobe nevídať… Nečudo, že Claire začne panikáriť. Norman ju upodozrieva, že to naňho iba hrá, aby upútala jeho pozornosť, ale my vieme, že film nesie žánrové označenie duchársky thriller, takže pôjde o niečo viac.
A teraz k tomu, prečo tento seriózne sa tváriaci nervák netreba brať príliš vážne. Je totiž založený na jednom veľkom vtipe, vďaka ktorému sa museli režisér i všetci zúčastnení ukrutne dobre baviť. Ten fór znie: Harrison Ford je záporná postava. No uznajte, nie je to na popukanie? Mimochodom, ak ste film ešte nevideli, nemusíte sa báť, že som vám práve prezradil pointu. Zemeckis sa totiž nesnaží napínať diváka klasickou otázkou „Kto je vrah?“, ale dráždi ho neistotou v štýle: „Je ten chlap naozaj sviňa, alebo len obeť blbej náhody? A vôbec – skutočne došlo k vražde, alebo sú to všetko len vízie zanedbávanej ženskej?“ Za seba musím povedať, že som do poslednej chvíle netušil, čo z toho všetkého vypáli. To je prvé pozitívum. A bude ich viac.
Najviac poteší, že sa tvorcovia nenechali zlákať na to, aby do historky o duchovi nasilu vtláčali hlbší rozmer a robili z nej psychologickú štúdiu manželskej krízy. Zemeckis sa už na Kontakte poučil, že kombinácia inteligencia + nuda nefunguje tak dobre ako jednoduchosť + zábava a s chuťou natočil film, ktorý je čistá oddychovka. A tak nečakajte nič viac a nič menej ako remeselne dokonale nakrútený thriller, pri ktorom sa naozaj budete báť. Príjemným osviežením je aj fakt, že režisér rezignoval na svoje tradičné orgie špičkových digitálnych efektov a omotáva si diváka okolo prsta hitchcockovským minimalizmom – veď na to, aby vám behali zimomriavky po chrbte, predsa krásne stačí nápis, ktorý za hrdinkiným chrbtom vytvoria kvapky vody na zarosenom zrkadle. Digitálne efekty sa dostali k slovu až v úplnom závere, aj to len na chvíľočku, aby účelne doplnili zápletku a poriadne vystrašili aj nás, skúsených hororistov, ktorých nejaké to búchanie dverami nemôže vyľakať. A tejto sorte ľudí sú určené aj citácie zo slávnych hororov, ktorými Zemeckis vzdáva hold svojmu filmárskemu panteónu – to, že sa hrdina volá Norman, alebo že Claire vypadne z vane tak, že sa zachytí igelitového závesu a klesajúc na kachličky postupne ho strháva, to sú bonbóniky pre fajnšmekrov. Znovu to zdôrazním – Zemeckis týmto filmom dokazuje, že je predovšetkým skvelý bavič.
A ešte jednu vec treba na jeho novom počine pochváliť – a síce záverečnú scénu. Zatiaľčo pri väčšine súčasných filmov záver pokazí dojem z predchádzajúcich minút, POD POVRCHOM by bez scény vo vani odo mňa dostalo minimálne o dva body menej. Lenže „topiaca sa Michelle“ má veľkú šancu zaradiť sa k nezabudnuteľným hororovým scénam. Ja som jej držal všetky ochrnuté palce. Nehovoriac o tom, že v mokrej nočnej košeli vyzerá tak božsky, že by som ju asi zobral k hrobom všetkých svojich štyroch starých mám (obaja starkí boli dvakrát ženatí). A na cintorín vodím len ľudí, s ktorými mám vážne úmysly.
Hodnotenie: 8/10 (10/10 záverečná scéna)&nbsp Michal Jedinák


12. novembra 2001
Fandom SK - PR