 |
Spočiatku to vyzeralo ako celkom zaujímavá výzva. Stáva sa čoraz zriedkavejšie, aby v celoslovenskej literárnej súťaži bojovali anonymné diela s voľnou tematikou. Súťaže sa totiž radi na niečo zameriavajú, niečo sledujú, prípadne žánrovo špecializujú. Preto, dozaista nielen mňa, potešilo jej vyhlásenie a následné zverejnenie podmienok Národným osvetovým centrom Bratislava, organizátorom sa stal Žilinský samosprávny kraj – Krajské kultúrne stredisko v Žiline. Do 17. ročníka súťaže sa dovedna zapojilo 67 autorov s 210 poetickými dielami a 49 s prozaickými. Porotcovia v zložení: Teodor Križka, Miloš Ondrušek a Andrej Šeliga pre hodnotenie poézie a Daniel Hevier, Václav Šuplata a Beáta Jarošová pre hodnotenie prózy rozhodovali o víťazoch v kategóriách: poézia a próza s ľubovoľnou tematikou a poézia a próza pre deti a mládež.
Ako to už v súťažení býva, účastníci trpezlivo odpočítavali pomaly plynúce dni a dúfali, že práve ich dielo sa dostane do priazne porotcov. Tí na svoje rozhodnutia o víťazoch mali necelý mesiac (od 11. 9. 2009), pričom absolútny víťaz mal získať z názvu súťaže vyplývajúcu dúhovú lampu. Vyvrcholenie súťaže sa konalo o štvrtok 8. októbra 2009 v rámci Žilinského literárneho festivalu.
Týždeň pred vyhlásením výsledkov som dostala e-mail od koordinátorky celého projektu, pani Márie Dubskej. Vyzvala ma, či by som jej mohla svoju poviedku poslať aj v elektronickej forme. Táto žiadosť ma potešila, pretože vo mne vzbudila príjemné podozrenie, že moje dielo sa umiestnilo na vyšších priečkach a bude pravdepodobne zverejnené. Svoju prácu som ihneď odmailovala a začala si vybavovať pol dňa dovolenky, aby som sa mohla zúčastniť slávnostného vyhlásenia výsledkov.
Ešte stále všetko vyzeralo seriózne a každý z oslovených autorov, ktorý mal zaslať svoje dielo v elektronickej podobe, sa určite tešil zo svojho osobného úspechu.
Slávnostné vyhlásenie výsledkov sa konalo v podkroví Makovického domu v Žiline. Aj napriek tomu, že časy vyhlásenia výsledkov sa v uverejnených propozíciách nezhodovali, účastníci i porotcovia dorazili presne. Roztrúsených účastníkov, ktorých tvorilo zopár autorov a ich rodinných príslušníkov, som napočítala okolo desať, porotcovia dorazili traja, ale len tí, ktorí hodnotili poéziu. Chvíľku sa tam ešte motal kameraman regionálnej televízie a fotograf, ktorý záhadne zmizol, keď sa začalo niečo diať.
Po uvítacích slovách porotcov si viacerí z nás uvedomili, že sa nechali nachytať. Ani o uverejnenie diela v zborníku, ani o získanie pozície prvého, druhého alebo tretieho miesta, ba dokonca ani o tú dúhovú lampu sa totiž v tejto súťaži nesúťažilo. Najväčšou odmenou pre súťažiacich malo byť možno stretnutie s troma porotcami. Boli súťažiacim predstavení ako erudovaní literárni kritici, ktorí majú za sebou toľko skúseností, že sa rozhodli prijať úlohu sudcov diel, ktorých autori by sa niekedy mohli priblížiť ich „poetickému géniu“.
Čo nasledovalo, nemalo však s kreatívnou a erudovanou besedou nič spoločné. Namiesto odborných vyjadrení len slová plné urážok, opovrhovania, zaujatej kritiky a demotivácie adresované súťažiacim autorom. S istotou môžem povedať, že názory porotcov nezodpovedajú úrovni a nárokom dnešnej literárnej scény a možnostiam presadiť sa. Jednu z účastníčok, pravdepodobne autorku, ktorá s ich stanoviskami nesúhlasila a svoj protest vyjadrila ráznym odchodom ešte pred vyhlásením výsledkov, vzápätí pred ostatnými účastníkmi pán Teodor Križka nemiestne osočil. Podľa porotcov úroveň všetkých 259 diel nestála ani za to, aby sa zhodli na udelení prvého, druhého a tretieho miesta, nie to ešte na udelení hlavnej ceny. Aj napriek tomu, že próza bola hodnotená takým systémom, že súťažným prácam sa prideľovali body od 1 do 10 a z priemeru mal byť určený víťaz. Autorské diela preto nestáli na stupňoch víťazov vertikálne, ale horizontálne. To sa ale v konečnom dôsledku opäť nepotvrdilo, pretože v pamätnom liste z vyhodnotenia boli mená zoradené pod sebou.
Márna snaha porotcov vyvolať medzi zúčastnenými diskusiu sa skončila po hodine a pol, keď vyhlásili výsledky. Hlavnými cenami boli: diplom, zborník a knižka. Mne sa ušli Prútené kreslá od Dominika Tatarku. Jedny mám v knihovničke ešte z čias povinného čítania a druhé po starkej, čo už, tretie sa niekam zmestia. Isté je, že nebyť výhier v takýchto súťažiach, mladý čitateľ by len sotva investoval peniaze do klasickej literatúry.
Najväčším prekvapením však pre mňa bolo, keď som si prelistovala zborník O dúhovú lampu z krajiny Zázračno. Napriek tomu, že som sa umiestnila v prvej trojici autorov v kategórii Próza pre deti a mládež, moja práca sa tam nenachádzala. Asertívne som sa teda vrátila do Makovického domu, aby som sa dozvedela, kde sa stala chyba. Pani Dubská, zostavovateľka zborníka, sa vyjadrila, že pri zostavovaní nevedela, aké budú celkové výsledky, teda ktorý z autorov sa do zborníka dostane a ktorý nie. A vo svojej neuváženosti tiež požehnala tomuto článku v novinách. Neskôr sa mi v e-maile ospravedlnila a ubezpečila ma, že diela autorov, ktorí nie sú v zborníku uvedení, budú doplnené do jeho elektronickej verzie.
Nie každý môže vyhrať. V tejto súťaži ale nevyhral nikto. Pochybujem, či je práve toto výzva, aby sa do jej ďalšieho ročníka prihlásili autori s kvalitnejšími dielami. Dnešné literárne súťaže totiž ponúkajú oveľa vyššie ocenenia, prinajmenšom morálne, a následné perspektívy – buď spisovateľské, alebo radšej nejaké iné. Pre túto súťaž však dúhová lampa, pravdepodobne, zostala niekde v krajine Strateno.
Oficiálna správa o vyhodnotení súťaže O dúhovú lampu z krajiny Zázračno