 |
 |
 |
 |
V poslednom čase sa na plátnach objavuje čoraz viac čistokrvných SF filmov, ktoré sú náročnejšie na vedecké, technické a technologické detaily požitých kulís a stvárneného sveta. Filmy ktoré však stavajú na vedeckotechnických poznatkoch súčasnosti, sa dopúšťajú oveľa väčšieho množstva technoprehmatov, ako filmy z minulého obdobia. Je to spôsobené hlavne tým, že úroveň týchto poznatkov stúpa exponenciálnym rádom. To, čo bolo včera ešte neobjavené a nejasné, je dnes už samozrejmosťou, ktorú ak neakceptujú hlavne filmový tvorcovia, môže prerásť až do nedôveryhodnosti či naivnosti.
Najhorúcejším filmom z posledného obdobia, v doslovnom aj obraznom zmysle, je film 2084: Vláda ohňa. Popisuje postkatastrofický svet budúcnosti, ktorého skazu zapríčinili draci prebudení z mnohomiléniového zimného spánku. Tvorcovia filmu si prácu dosť skomplikovali práve tým, že dej umiestnili nie veľmi šťastne na Zem (namiesto napr. na nejakú planétu, alebo alternatívnu časovú líniu) a spojili ho s prehistorickou minulosťou Zeme, čím vznikol dosť závažný archeologický nesúlad. Podľa tvorcov filmu draci žili už v čase dinosaurov a ich zánik spôsobili práve oni tým, že ich spálili. Korunu tomu všetkému nasadili tvrdením, že dobu ľadovú spôsobil práve tento popol, ktorý sa rozptýlil v atmosfére. Ak by draci žili v tých dávnych dobách, museli by tu po nich ostať nejaké kostrové nálezy, alebo aspoň fragmenty a taktiež stopy ich pôsobenia. Tým, že sa film tvári, akoby táto vec bola samozrejmá a netreba ju vysvetľovať, pôsobí akosi nemastno neslano. A to už nehovorím o tých miliardách ton popola, ktoré boli potrebné na vznik doby ľadovej. Pri platnosti zákona zachovania energie je každému asi jasné, že hmotnosť popola z jedného takého priemerného dinosaura môže tvoriť nanajvýš pár percent z jeho živej hmotnosti. Na dobu ľadovú by teda nestačilo ani súhrnné množstvo za celý čas žijúcich dinosaurov a nielen tých, ktorí žili v okamihu kataklizmy.
Podozrivá bola aj celková odolnosť a nezničiteľnosť drakov, pričom boli predstavovaní ako normálne zvieratá s klasickými vnútornými orgánmi bez nejakého špeciálneho panciera (ktorý by im bránil v lietaní). Neúčinkovali však na ne ani nukleárne zbrane, ani konvenčné strelné, takže čo vlastne spôsobovalo tú ich nezraniteľnosť, som akosi nevydedukoval.
Dosť zvláštne pôsobil aj náčrt dračej hierarchie. Navrchu bol samec, ktorého v detstve omylom prebudil hlavný hrdina filmu. Zvyšok dračieho spoločenstva tvorili výlučne samice, ktoré kládli vajcia a čakali, kedy ich samec oplodní. Ak bol však na začiatku prebudený zo zimného spánku len samec, nepochopil som odkiaľ sa nabrali „mladé\" samice, keďže o prebudení ďalších drakov sa už vo filme nehovorilo.
Vo filme sa však vyskytlo aj pár čisto technických a dosť trápnych lapsusov. Napríklad po útoku samca na vojenský konvoj bolo vidno roztavené a roztečené obrnené transportéry a tank. Pritom bod topenia zušľachtenej ocele je skoro 2000 °C a krátky plamenný dračí výdych (pripodobnený napr. k útoku napalmom) ju môže max trochu zahriať, ale určite nie roztaviť.
Bojová technika, ktorá sa vo filme premávala po postkatastrofickom svete, bola až v nechutne dobrom stave, pričom jej prevádzka si vyžaduje logistické zabezpečenie (náhradné diely, palivo a pod.) a vrtuľník, ktorý tam stále poletoval, musel mať k dispozícii celé galóny špeciálneho paliva. Pritom som si nikde nevšimol cisternu, pojazdnú údržbársku dieľnu či sklad náhradných dielov a pod.
Posledný kopanec mi filmári uštedrili scénou, kde hlavný hrdina beží spustošenou ulicou veľkomesta a v puzdre má šíp do kuše s vysokocitlivou explozívnou hlavicou. Potom sa zrazu potkne, par krát sa po zemi (a po šípe!) poprevaľuje, pričom ho ešte aj stratí a pokračuje ďalej, akoby sa nechumelilo.
Ďalším filmom na pretras je rovnako čerstvý Časostroj. Film vytvorený na motívy románu H. G. Wellsa sa taktiež nedokázal vyhnúť viacerým technoprehmatom. Pri téme cestovania času sa ani nie je čomu čudovať. Pôsobivé efekty zrýchleného času zaujali určite nejedno divákovo oko, ale už asi málokto si všimol, že urýchlene zmeny krajiny väčšinou nezodpovedali tomu, ako rýchlo bežal „časometer\" v stroji času. Čísla na mechanickom číselníku sa menili v desiatkach rokov za sekundu, ale niektoré zmeny vo vonkajšej krajine (stavby budov, mostov), podľa môjho odhadu, rýchlosťou ani nie pol roka za sekundu. Inokedy to bolo zase naopak, vo vonkajšej krajine sa menili celé klimatické epochy, čo malo zodpovedať stovkám resp. tisíckam rokov sa sekundu, ale „časometer\" išiel vždy rovnakou rýchlosťou. Zmeny ako také zodpovedali predpokladaným, tvorcovia nepochybne spolupracovali s odborníkmi na klimatológiu a podobné vedy, ale už si akosi nedali námahu s týmto detailom zosúladenia.
Podobného zamerania je aj ďalší kiks, ktorý som si uvedomil až neskôr. Pri prechode časostroja jednotlivými epochami sa síce výška okolitého terénu menila (cez bublinu časového poľa prechádzali ľadovce, lávové polia, naplaveniny…), ale keď stroj zastavil svoju púť, bol vždy v rovnakej výške nad povrchom. Ak by sa to stalo raz, alebo dva, beriem, náhoda. Ale nie stále. Potom to začína vyzerať trochu nepravdepodobne. Stroj sa mal aspoň kedy-tedy zhupnúť, prípadne ostať uväznený v zemi.
Dosť zvláštne pôsobil aj výbuch časostroja s následnou explozívnou vlnou, ktorá sa ale vôbec nesprávala ako tlaková vlna, ale skôr ako nejaká časová anomália, pôsobiaca len v určitom priestorovom rozsahu. Bol to jeden z tých tradičných vizuálnych efektov, o ktorom divák radšej nepremýšľa a prijíma ho ako nejaký vizuálny popcorn, utišujúci hlad jeho komerčného žalúdka.
Na tomto filme ma ale asi najviac prekvapila konštrukcia samotného časostroja. Bola až príliš prepracovaná a dokonalá na to, že hlavný hrdina ho postavil na konci devätnásteho storočia, kedy zaručene nemohol mať nástroje a technológie na to, aby stroj vyzeral tak, ako vyzeral a fungoval tak, ako fungoval. Aj keď išlo filmárom určite o čo najpôsobivejšie vizuálne zážitky, dodržanie aspoň akej-takej historicko-technickej hodnovernosti by ich určite nezabilo a nezruinovalo.
Pomerne nedávno do kín zavítal mierne kontroverzný, ale vcelku kvalitný film Svet podľa Prota. Tí, ktorí ho videli, sa teraz asi čudujú, prečo ho vôbec spomínam, keďže v ňom vôbec nešlo o techniku a jeho pridruženie k SF žánru je prinajmenšom diskutabilné. Vyskytovala sa v ňom však jedna scéna, nad ktorou pokrútil hlavou v kine nejeden divák. Bola to scéna, v ktorej Prot, na vyzvanie profesionálnych astronómov, popisuje vesmírnu mechaniku svojho domovského sveta (dráhy, grafy, vzorce) kreslením priamo na projektor. Slabina tejto scény spočíva v tom, že spochybňuje hodnovernosť Prota ako človeka, pretože to, čo predvádza Prot, by nedokázal ani astronóm-profík. Pritom celý film je vystavaný na tom, že je nemožné rozhodnúť, či Prot je človek, alebo mimozemšťan. Možno to filmári nezamýšľali celkom tak, ako to vyznelo, ale táto jedna scéna každopádne kazí celkovú rovnováhu a naštrbuje dejovú líniu filmu.
Na Istrocone 2002 mal predpremiéru ďalší kvázi hororík Resident Evil. U väčšiny divákov nesplnil avizované očakávania a „nesklamal\" ani mňa. Do tejto rubriky poskytol množstvo vďačného materiálu.
Jeden z úplne prvých lapsusov, ktorý ma zaujal, bol pohyb vláčika, ktorým sa presúvalo medzi vstupnou bránou a samotným komplexom Úľa. Na mapke, ktorá sa zobrazovala na notebooku jedného člena komanda bolo jasne vidno, ako vlak prekonáva prevýšenia, ale v reáli sa zdalo, že ide stále po rovine, maximálne ešte tak do zátačiek. Ak boli výrazne prevýšenia v trojrozmernej schéme v notebooku, mali byť aj v reáli. Ak ich filmári nevedeli dostať do reálu, mali ich aspoň vyhladiť z mapového obrazca, aby to neplietlo divákov.
Hneď niekoľko kiksov sa vyskytlo v scéne s lasermi v úzkej uličke, mimochodom prebratej z filmu Kocka. Pri prvom útoku laseru, keď sa lúč prehnal chodbou vodorovne vo výške hrdla, sa mu nestačila vyhnúť jedna členka komanda a lúč jej samozrejme odrezal hlavu. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa jej zrazu hlava zošmykla a ukázal sa rez sklonený pod zhruba tridsať stupňovým uhlom, ktorý vlastne spôsobil samotné zošmyknutie. Jediné možné vysvetlenie by bolo, že žena pri prechode lúča zvrátila hlavu dozadu, ale ako ju potom mohla dostať do vertikálnej polohy, keď už bola mŕtva, radšej ani nepremýšľam. Aj pri rýchlom strihu záberov je však vidno, že žena hlavu nezakláňala.
Pri poslednom útoku laserov, keď už ostal nažive len veliteľ komanda, no aj toho nakoniec úplne rozfašíruje hustá laserová mriežka, časti jeho tela vôbec neodpadávajú a telo sa nerozpadáva, akoby po správnosti malo. Malé rozrezané kocky telovej hmoty nedrží pokope už absolútne nič a vysvetlenie, žeby to zvládol podtlak medzi jednotlivými časťami, viditeľne pokrivkáva. Plocha rezu pri končatinách je príliš malá na to, aby tam nejaký podtlak mohol vôbec vzniknúť, nie to ešte udržať niekoľko kilové časti kulturistického tela veliteľa.
Veľmi zvláštny dojem som mal aj zo scény v úvode filmu, kde sa skupina vedcov pokúša dostať z, protipožiarnou vodou zatopeného laboratória cez nerozbitné sklo. Jeden z vedcov nájde požiarnu sekeru a jej špicatým koncom udrie z celej sily do skla. Sklo to, na počudovanie vydrží, ale sekera sa pri tom do neho zabodne ako do tvrdšej plastelíny. V skle však nevzniknú žiadne praskliny, maximálne na druhej strane vyskočí malý valcovitý čriepok. Takéto nepravdepodobné vlastnosti nemôže dosiahnuť žiadne v súčasnosti vyrábané nerozbitné či protipancierové sklo. Keďže ide o amorfný materiál, nech by bol akokoľvek odolný, musia sa v ňom šíriť praskliny, aj keď len veľmi malé a nedeštruktívne. Žiadne sklo nevydrží večne, hlavne nie to tenké vo filme a pod takými nárazmi a takým spôsobom…
Ak by som chcel načrieť aj do neďalekej minulosti, nedá mi nespomenúť polo animovano-renderovaný film Titan A.E, ktorý sa na plátnach objavil zhruba pred tromi rokmi. Aj keď sa naoko tváril, že je určený hlavne pre mládež, tí ktorí na ňom boli, určite vytušili, že to bolo skôr naopak. Deti sa na ňom bavili, no viac si ho asi vychutnávali dospelí. Popisuje inváziu mimozemšťanov, zničenie Zeme a partizánsky boj zvyškov ľudstva za svoje práva vo vesmíre. Na filme som sa bavil a vychutnával som si ho aj ja, až pokým neprišla záverečná scéna, v ktorej obrovský stroj, nazvaný Titan. A.E pretvoril v priebehu pár sekúnd, mračno medzihviezdneho prachu, na hviezdnu sústavu s planétami s dýchateľnou atmosférou. Bola to síce viac menej rozprávka, ale vedecké pozadie sa tvárilo počas celého filmu seriózne a táto záverečná rana medzi oči ten celkový dojem trochu naštrbila. Hviezdne sústavy sa formujú z protohmoty počas niekoľkých miliárd rokov a myslím, že nič vo vesmíre nedokáže urýchliť tento proces na púhych pár sekúnd. Tento šialený nápad filmárov sa nemôže pozdávať ani prvákovi na základke, nie to ešte vyšším vekovým skupinám, pre ktoré bolo toto dielko v skutočnosti určené…
Na plátnach kín sa čoskoro zjaví kvantum nových SF filmov, z ktorých mnohé sú už dlho a netrpezlivo očakávané (Minority report, Matrix: Reload a pod). Ostáva len dúfať, že tvorcovia, v snahe dodržať termín premiéry, nevyrobia znova množstvo technoprehmatov a vedeckých blamáži, ale že sa naopak poučia z kritických reakcií a dohliadnu, najlepšie za pomoci adekvátnych odborníkov, na vedeckotechnické pozadie filmov. No veď uvidíme…