Technické, technologické a vedecké prehmaty v SF sú čoraz
častejšou diskusnou témou v SF kluboch a na conoch. Do akej miery má
význam sa tým zaoberať, keď vlastne aj tak ide o SF diela, kde by malo byť
vlastne možné všetko? No určite mnohí z vás neraz cítia pri
čítaní alebo pozeraní SF ten, často krát len veľmi jemný rozdiel, medzi
fantáziou a hlúposťou, medzi zámerom a chybou.
Druhá časť technoprehmatov ponúka niekoľko najznámejších –
starších aj nových…
Nová rubrika o technoblamážach v SF vyvolala u vás, na moje príjemné
prekvapenie, nemalý ohlas. Niektorí ste posielali tipy a návrhy na ďalšie
nelogickosti z knižných aj filmových diel, iní uvažovali o tom, ako
lapsusy z trilógie SW, rozpitvané v č. 19, vysvetliť pomocou rôznej
logiky, či úmyslu autora alebo režiséra. Napr. Miro H. prišiel
s myšlienkou, že jazdcov na skútroch vo filme SW: Impérium vracia úder
mohli držať suché zipsy alebo špeciálne príchytky, Ján V. zase navrhol
teóriu pulzných mečov, ktorá vysvetľuje ich, trochu nepravdepodobné,
vlastnosti (objasňovať ju tu teraz nebudem, ale celkom ma pobavila a kto ma
záujem, poskytnem mu na Jána mail). Miro H. išiel tiež do hĺbky a
polemizoval o nutnosti a nepotrebnosti vztlakových plôch pri antigravitačnom
pohone a pod.
Niektorí z vás sa ale pustili do tvrdšej debaty ohľadom toho, či vôbec
má zmysel niektoré veci pitvať, keďže napr. SW bola vlastne len rozprávka
a o techniku tam až tak nešlo.
Aby to niekto nesprávne nepochopil, zámerom tejto rubriky nie je vychytávať
z filmov filmárske nedôslednosti typu zabudnutých tenisiek v zábere
z veľkovýpravnej fantasy, alebo lacných primiek v hyperfuturistickej
časovke. Ide tu skôr o zdravý sedliacky rozum, prírodné zákony a
všeobecne uznávané (napr. vedecké) princípy, na ktorých veľakrát stojí
hodnovernosť SF diela.
Minule som si zobral na pretras Hviezdne vojny a aj keď som mal chúťky
pokračovať pitvaním nejakej ďalšej kultovky, zameriam sa tentoraz viac na
seriály.
Jeden z najznámejších seriálov poslednej doby, ktorý sa stal kultovým už
pri prvých sériách je Babylon 5 (B5). Dej z ďalekej budúcnosti sa točí
okolo multirasovej vesmírnej stanice Babylon 5 a to už samo napovedá, že
s tým zžívaním sa jednotlivých rás to nebude až také jednoduché.
Seriál nesie neprehliadnuteľné humanitné posolstvo a jeho tvorcovia si dali
na technickom a technologickom prevedení naozaj záležať. Ale aj majster
tesár sa niekedy utne a nejaká tá technochybička sa vždy nájde.
Obranné a útočné stíhačky Starfury z B5 sú tak prepracované, že ich
asi navrhovali samotní špecialisti z NASA. Majú štyri motory, z ktorých
každý ma štyri trysky, takže manévrovateľnosť a ovládanie je
zabezpečené až 16-mi! tryskami (8 hlavných a 8 vedľajších). Adekvátne
tomu zodpovedá aj veľmi realistický pohyb stíhačky po vesmíre,
dodržiavajúci zákony hybnosti a momentu zotrvačnosti. Pes je však zakopaný
inde. V seriáli lietajú aj iné, väčšie či menšie lode, ktoré toľko
manévrovacích trysiek nemajú, takže ich pohyb a manévrovanie by malo byť
o dosť jednoduchšie, ale nie je. S hlavným motorom, brzdiacou a dvoma
bočnými tryskami často predvádzajú kúsky, na ktoré by im nestačil ani
trojnásobný počet trysiek. Ak loď s daným počtom trysiek dokáže len
zrýchľovať, brzdiť príp. sa jednoducho otáčať, nemôže lietať pomedzi
úlomky asteroidov ako lastovičky Starfury.
Ďalšou muškou bola streľba. Všimol som si, že niekedy pri vesmírnych
súbojoch (hlavne v starších častiach), keď stíhačky robili krkolomné
manévre a točili sa ako vĺčiky, strieľali rovno a presne. Možno si
v duchu položíte otázku, že prečo by mali inak. Problém nie je
v úspešnosti zásahov (sú to skrátka čarostrelci), ale v spôsobe
streľby. Na vysvetlenie uvediem jednoduché prirovnanie. Je to podobné tomu,
ako keby sa ostreľovač snažil z rýchlika idúceho 180 km/h trafiť
žiarovku pouličnej lampy vzdialenej 2 km. To už nehovorím, ak by ten vlak
práve prechádzal zákrutou s dosť malým polomerom, spomaľoval a lampa by
sa pohybovala tiež. Ak by chcel byť ostreľovač úspešný, musel by byť
kúzelník, alebo vziať do úvahy všetky potrebné faktory a vypočítať uhol
nástrelu, ktorý sa aj tak s časom mení. Aj keď sa dá namietať, že by to
všetko mohol obhospodáriť palubný počítač, palubné zbrane musia
každopádne vystreliť v predstihu a dráha strely nebude určite priamka
medzi ústím hlavne a cieľom v danom časovom okamihu, ako to bolo
v seriáli. Dynamika nepustí.
O nafilmovanie beztiažového stavu sa pokúšali už mnohí filmári a sami si
určite pamätáte tie úsmevy vyvolávajúce prvé pokusy, keď sa herci
pohybovali na tenkých lankách, na modrom pozadí, alebo sa kýmacali ako
pripití. Ako sa však zdokonalila filmárska technika a pokročili trikové
možnosti, aj bezváhový stav začína vyzerať celkom realisticky. Vo filme
Apollo 13 bol napr. použitý špeciálne upravený Boeing, ktorý lietal po
sínusoidových krivkách a pri fáze strmého klesania tak simuloval
beztiažový stav. Trval síce iba nejakých pätnásť sekúnd, ale stačilo
to. Ruskí filmári zase radi filmovali pod vodou, tam bol ale problém
z neplánovaným bublinami.
Je tu ale pár háčikov. V B5 aj iných seriáloch sa veľakrát stáva, že
gravitácia existuje v malých lodiach a stíhačkách (nezrýchľujúcich) aj
po tom, čo sa odpútajú od materskej lode či stanice, vytvárajúcej
odstredivú silu namiesto gravitácie. Aj keď pilot simuluje beztiažový stav,
prezrádzajú ho ovisnuté vlasy, spľasnutý skafander, hompáľajúci sa
medailón či stekajúce kvapky potu, krvi a pod. Aj pri filmovaní
bezváhového stavu v stanici (napr. pri výpadku energie) sa zabúda na
detaily ako sú, padajúce a visiace predmety, stekajúca tekutina a pod.
A zase naopak. Hlavne v starších seriáloch (staré StarTreky, stanica
v seriáli Battlestar Galaktica a i.) sa stávalo, že vo vesmírnych
staniciach, ktoré rotovali a vytvárali tak odstredivú silu ako náhradu
gravitácie, ľudia často chodievali po nesprávnej strane chodby (správne
mali po tej s väčším polomerom zakrivenia). Niekedy dokonca chodili aj po
strane bližšej k stredu otáčania, takže vlastne chodili po strope.
Ostaňme ešte pri gravitácii. V seriáli Vesmír bez hraníc sa vyskytla
scéna, ako bojový výsadok pristál na malom asteroide s priemerom nie
väčším, ako niekoľko desiatok kilometrov. Takýto asteroid má veľmi
nízku gravitáciu (takmer zanedbateľnú). Ľudia sa však po ňom pohybovali
ako v pozemskej so zrýchlením 9,81 m.s-2.
Z trochu iného súdka to bolo v jednej z častí seriáli Stargate. Jeden
z prieskumných tímov narazil na jednom zo svetov prepojených bránami na
kolabujúcu čiernu dieru, pokúsil sa pred ňou uniknúť späť, ale
nepodarilo sa mu to. Výsledkom bolo, že brána ostala otvorená a nedala sa
zavrieť. Brána pôsobila ako malá čierna diera a priťahovala všetko
v okolí. Nedôslednosť tvorcov bola ale v tom, že sústava káblov, lán a
iných vecí uchytených po stenách celej haly, bola v priestore rovnobežná,
čiže smerovali rovnako. Správne by sa mali k malej čiernej diere v podobe
brány, ako k svojmu stredu, zbiehať ako špajdle bicyklového kolesa.
V jednom staršom SF seriáli (na meno si už nespomínam), som dokonca videl
scénu, ako sa v opravárenskom doku, ktorý mal otvorené výstupné vráta do
voľného vesmíru a bolo cez ne vidno hviezdy, pohybovali ľudia bez skafandra.
O nejakom silovom poli, ktoré by atmosféru v doku zadržiavalo, nebolo ani
reči.
Ani v novodobých seriáloch nebývajú tieto scény celkom prepracované,
pretože ľudia, ktorí sa síce pohybujú v zavretom doku, majú na sebe
veľakrát len veľmi skromné oblečenie na to, aká zima tam musí panovať.
Niekedy mi naskakuje husia koža za nich. Obrovská hala doku, ktorá každú
chvíľu otvára vráta kvôli prilietajúcim a odlietajúcim lodiam, musí mať
enormný únik tepla a nepomôže tam ani ohrev pumpovaného vzduchu alebo
supervýkonné radiátory. Termomechanika nepustí.
Farscape je v našich končinách pomerne menej známy serál o americkom
kozmonautovi, ktorý sa cez časopriestorový tunel dostane do budúcnosti, kde
zúri mnoho vojen medzi vesmírnymi rasami. V seriáli sa vyskytuje jedna
technická rarita a tou je meč jedného obrovitého mimozemšťana, ktorý je
kombináciu laserovej pušky a ťažkého obojručného meča. Súhlasím, že
to pôsobí dosť invenčne, exoticky a divácky príťažlivo. Tak čo sa mi
zase na tom nezdá? Samotná podstata spojenia týchto dvoch zbraní. Pri
rázoch, otrasoch a chveniach, ktoré musia v tejto hybridnej zbrani vznikať
pri sekoch a úderoch, aké predvádzal spomínaný obor, by jemné súčiastky
a mechanizmy pušky nevydržali, nech by boli vyrobené z čohokoľvek.
Ďalší veľmi dobrý SF seriál, ktorý sa Slovensku zatiaľ taktiež
úspešne vyhýba je Zem 2. Popisuje kolonizáciu jednej vzdialenej planéty,
veľmi podobnej Zemi a všetky problémy s tým súvisiace. Je to zatiaľ
najrealistickejší SF seriál, aký som videl a už po úvodnej časti musí
byť každému jasné, že väčšinu produkčného týmu museli tvoriť vedci a
špeciálni poradcovia. Seriál sa vyznačuje minimom nelogickostí a
technoblamáží. No jedna ma udrela medzi oči ako Tysonova neposedná
pravačka. Pri jednom z útokov tajomných podzemných bytostí schmatne
veliteľka výsadku obrovské plazmové delo kalibru nad 400 mm a snaží sa
obrániť základný tábor (v ktorom je mimochodom aj jej malý syn). Malý
háčik je v tom, že energia tohto dela je schopná odstreliť celú horu,
takže k delu patrí aj podporný stojan (v tej chvíli ešte nevybalený),
ktorý tlmí veľké spätné rázy (neutlmil by ich ani Tyson). Veliteľka si
s tým ale veľa starostí nerobí a pokojne zlikviduje niekoľko skupiniek
podzemákov s delom v náručí…
Vrátim sa ešte na chvíľu k už spomínanému seriálu Stargate. Niektoré
rasy zo svetov prepojených bránami používajú lietajúce stroje, či už
väčšie s kokpitom, alebo menšie (vo forme postroja), lietajúce na
princípe vztlaku, ale lietajúce príliš pomaly na to, aby tam nejaký vztlak
vôbec vznikol. To už nehovorím o zvlášť neaerodynamických tvaroch,
ktoré možno vyzerajú pekne mimozemsky, no pri lietaní by sa museli postavy
inak zapotiť, aby sa vôbec udržali vo vzduchu. Aby divák uveril, že tieto
vecičky môžu naozaj lietať, musia lietať podstatne rýchlejšie, alebo mať
dvojnásobne väčšiu nosnú plochu krídel. Aviatika nepustí.
Ani veľké filmové produkcie nezaostávajú v produkovaní nelogickostí.
Mnohí z vás si určite spomínajú na kultový Abyss a na záverečnú
scénu, keď obrovské mimozemské mesto (alebo koráb) vystúpilo z hlbín
oceánu, aby zachránilo zničenú podmorskú základňu. Pritom mesto ležalo
na dne hlbokej priepasti a podmorská základňa ďaleko za hranou tejto
priepasti. Ako sa potom zrazu základňa dostala doprostred mesta si neviem
vysvetliť ešte doteraz, aj keď niekedy už mám tendenciu, tak ako
väčšina, mávnuť nad tým rukou a zvaliť to na všemocných a technicky
neuveriteľne vyspelých mimozemšťanov.
Aby sme sa nehrabali len v zaprášenej minulosti, môžeme načrieť aj do
súdka súčasnej produkcie. Jedným z nedávno premiérovaných SF filmov je
remake kultovej Planéty opíc, ktorú tentoraz režíroval známy Tim Burton.
Veľmi diskutabilnou je hlavne záverečná bitka so scénou, keď hlavný
hrdina použije trysku havarovanej lode ako ohňomet. Ani som sa už tak
nečudoval, kde sa po tých tisícich rokoch od havárie lode našlo v jej
nádržiach toľko paliva ako skôr tomu, že prehrdzavená a prederavená
tryska (chvíľu predtým slúžila ako vchod do lode!) bezchybne fungovala.
Veľmi zvláštne pôsobila aj scéna, keď plameň z tejto zázračne
fungujúcej trysky skosí (schválne nepíšem, že spáli) jednotku opičích
bojovníkov a tí sa po chvíľke dezorientácie začnú dvíhať zo zeme, akoby
ich ovanul len trochu horúcejší fén. Vzápätí nato vbehne do nedávno
činnej trysky hlavný hrdina a váľa sa po chladných! stenách, akoby sa
nechumelilo. Logicky by však mali mať ešte aspoň 500 stupňov.
Ďalšou perličkou z tohto filmu je až prehnane trvanlivá technika. Hlavný
hrdina nájde v púšti tisíce rokov zaviatu havarovanú loď a keď do nej
vojde (cez trysku!) a dotkne sa príslušných senzorov (predtým ich očistí
od päť centimetrového hrubého, stvrdnutého, pieskového nánosu!), všetko
bez problémov naskočí, monitory fungujú, dvere sa zatvárajú a pod.
Nielen mňa však prekvapilo na začiatku filmu akési pseudopočítadlo času,
keď loď hlavného hrdinu prelietavala vesmírnou anomáliou a číslice na
jeho paneli odčítavajú presný letopočet, v ktorom sa momentálne
nachádza. Ani z hľadiska teoretickej fyziky si neviem predstaviť, na akom
princípe mohlo toto počítadlo fungovať, ale fantázii scenáristov sa predsa
medze nekladú.
Filmy s logickými chybami vznikajú stále, aj v súčasnosti. Tým ďalším
a tiež niektorým kultovkám sa budeme venovať v nasledujúcom čísle.
  Calibre