Technické, technologické a vedecké prehmaty v SF sú čoraz častejšou diskusnou témou v SF kluboch a na conoch. Do akej miery má význam sa tým zaoberať, keď vlastne aj tak ide o SF diela, kde by malo byť vlastne možné všetko? No určite mnohí z vás neraz cítia pri čítaní alebo pozeraní SF ten, často krát len veľmi jemný rozdiel, medzi fantáziou a hlúposťou, medzi zámerom a chybou. Druhá časť technoprehmatov ponúka niekoľko najznámejších – starších aj nových…
Nová rubrika o technoblamážach v SF vyvolala u vás, na moje príjemné prekvapenie, nemalý ohlas. Niektorí ste posielali tipy a návrhy na ďalšie nelogickosti z knižných aj filmových diel, iní uvažovali o tom, ako lapsusy z trilógie SW, rozpitvané v č. 19, vysvetliť pomocou rôznej logiky, či úmyslu autora alebo režiséra. Napr. Miro H. prišiel s myšlienkou, že jazdcov na skútroch vo filme SW: Impérium vracia úder mohli držať suché zipsy alebo špeciálne príchytky, Ján V. zase navrhol teóriu pulzných mečov, ktorá vysvetľuje ich, trochu nepravdepodobné, vlastnosti (objasňovať ju tu teraz nebudem, ale celkom ma pobavila a kto ma záujem, poskytnem mu na Jána mail). Miro H. išiel tiež do hĺbky a polemizoval o nutnosti a nepotrebnosti vztlakových plôch pri antigravitačnom pohone a pod. Niektorí z vás sa ale pustili do tvrdšej debaty ohľadom toho, či vôbec má zmysel niektoré veci pitvať, keďže napr. SW bola vlastne len rozprávka a o techniku tam až tak nešlo. Aby to niekto nesprávne nepochopil, zámerom tejto rubriky nie je vychytávať z filmov filmárske nedôslednosti typu zabudnutých tenisiek v zábere z veľkovýpravnej fantasy, alebo lacných primiek v hyperfuturistickej časovke. Ide tu skôr o zdravý sedliacky rozum, prírodné zákony a všeobecne uznávané (napr. vedecké) princípy, na ktorých veľakrát stojí hodnovernosť SF diela. Minule som si zobral na pretras Hviezdne vojny a aj keď som mal chúťky pokračovať pitvaním nejakej ďalšej kultovky, zameriam sa tentoraz viac na seriály. Jeden z najznámejších seriálov poslednej doby, ktorý sa stal kultovým už pri prvých sériách je Babylon 5 (B5). Dej z ďalekej budúcnosti sa točí okolo multirasovej vesmírnej stanice Babylon 5 a to už samo napovedá, že s tým zžívaním sa jednotlivých rás to nebude až také jednoduché. Seriál nesie neprehliadnuteľné humanitné posolstvo a jeho tvorcovia si dali na technickom a technologickom prevedení naozaj záležať. Ale aj majster tesár sa niekedy utne a nejaká tá technochybička sa vždy nájde. Obranné a útočné stíhačky Starfury z B5 sú tak prepracované, že ich asi navrhovali samotní špecialisti z NASA. Majú štyri motory, z ktorých každý ma štyri trysky, takže manévrovateľnosť a ovládanie je zabezpečené až 16-mi! tryskami (8 hlavných a 8 vedľajších). Adekvátne tomu zodpovedá aj veľmi realistický pohyb stíhačky po vesmíre, dodržiavajúci zákony hybnosti a momentu zotrvačnosti. Pes je však zakopaný inde. V seriáli lietajú aj iné, väčšie či menšie lode, ktoré toľko manévrovacích trysiek nemajú, takže ich pohyb a manévrovanie by malo byť o dosť jednoduchšie, ale nie je. S hlavným motorom, brzdiacou a dvoma bočnými tryskami často predvádzajú kúsky, na ktoré by im nestačil ani trojnásobný počet trysiek. Ak loď s daným počtom trysiek dokáže len zrýchľovať, brzdiť príp. sa jednoducho otáčať, nemôže lietať pomedzi úlomky asteroidov ako lastovičky Starfury. Ďalšou muškou bola streľba. Všimol som si, že niekedy pri vesmírnych súbojoch (hlavne v starších častiach), keď stíhačky robili krkolomné manévre a točili sa ako vĺčiky, strieľali rovno a presne. Možno si v duchu položíte otázku, že prečo by mali inak. Problém nie je v úspešnosti zásahov (sú to skrátka čarostrelci), ale v spôsobe streľby. Na vysvetlenie uvediem jednoduché prirovnanie. Je to podobné tomu, ako keby sa ostreľovač snažil z rýchlika idúceho 180 km/h trafiť žiarovku pouličnej lampy vzdialenej 2 km. To už nehovorím, ak by ten vlak práve prechádzal zákrutou s dosť malým polomerom, spomaľoval a lampa by sa pohybovala tiež. Ak by chcel byť ostreľovač úspešný, musel by byť kúzelník, alebo vziať do úvahy všetky potrebné faktory a vypočítať uhol nástrelu, ktorý sa aj tak s časom mení. Aj keď sa dá namietať, že by to všetko mohol obhospodáriť palubný počítač, palubné zbrane musia každopádne vystreliť v predstihu a dráha strely nebude určite priamka medzi ústím hlavne a cieľom v danom časovom okamihu, ako to bolo v seriáli. Dynamika nepustí. O nafilmovanie beztiažového stavu sa pokúšali už mnohí filmári a sami si určite pamätáte tie úsmevy vyvolávajúce prvé pokusy, keď sa herci pohybovali na tenkých lankách, na modrom pozadí, alebo sa kýmacali ako pripití. Ako sa však zdokonalila filmárska technika a pokročili trikové možnosti, aj bezváhový stav začína vyzerať celkom realisticky. Vo filme Apollo 13 bol napr. použitý špeciálne upravený Boeing, ktorý lietal po sínusoidových krivkách a pri fáze strmého klesania tak simuloval beztiažový stav. Trval síce iba nejakých pätnásť sekúnd, ale stačilo to. Ruskí filmári zase radi filmovali pod vodou, tam bol ale problém z neplánovaným bublinami. Je tu ale pár háčikov. V B5 aj iných seriáloch sa veľakrát stáva, že gravitácia existuje v malých lodiach a stíhačkách (nezrýchľujúcich) aj po tom, čo sa odpútajú od materskej lode či stanice, vytvárajúcej odstredivú silu namiesto gravitácie. Aj keď pilot simuluje beztiažový stav, prezrádzajú ho ovisnuté vlasy, spľasnutý skafander, hompáľajúci sa medailón či stekajúce kvapky potu, krvi a pod. Aj pri filmovaní bezváhového stavu v stanici (napr. pri výpadku energie) sa zabúda na detaily ako sú, padajúce a visiace predmety, stekajúca tekutina a pod. A zase naopak. Hlavne v starších seriáloch (staré StarTreky, stanica v seriáli Battlestar Galaktica a i.) sa stávalo, že vo vesmírnych staniciach, ktoré rotovali a vytvárali tak odstredivú silu ako náhradu gravitácie, ľudia často chodievali po nesprávnej strane chodby (správne mali po tej s väčším polomerom zakrivenia). Niekedy dokonca chodili aj po strane bližšej k stredu otáčania, takže vlastne chodili po strope. Ostaňme ešte pri gravitácii. V seriáli Vesmír bez hraníc sa vyskytla scéna, ako bojový výsadok pristál na malom asteroide s priemerom nie väčším, ako niekoľko desiatok kilometrov. Takýto asteroid má veľmi nízku gravitáciu (takmer zanedbateľnú). Ľudia sa však po ňom pohybovali ako v pozemskej so zrýchlením 9,81 m.s-2. Z trochu iného súdka to bolo v jednej z častí seriáli Stargate. Jeden z prieskumných tímov narazil na jednom zo svetov prepojených bránami na kolabujúcu čiernu dieru, pokúsil sa pred ňou uniknúť späť, ale nepodarilo sa mu to. Výsledkom bolo, že brána ostala otvorená a nedala sa zavrieť. Brána pôsobila ako malá čierna diera a priťahovala všetko v okolí. Nedôslednosť tvorcov bola ale v tom, že sústava káblov, lán a iných vecí uchytených po stenách celej haly, bola v priestore rovnobežná, čiže smerovali rovnako. Správne by sa mali k malej čiernej diere v podobe brány, ako k svojmu stredu, zbiehať ako špajdle bicyklového kolesa. V jednom staršom SF seriáli (na meno si už nespomínam), som dokonca videl scénu, ako sa v opravárenskom doku, ktorý mal otvorené výstupné vráta do voľného vesmíru a bolo cez ne vidno hviezdy, pohybovali ľudia bez skafandra. O nejakom silovom poli, ktoré by atmosféru v doku zadržiavalo, nebolo ani reči. Ani v novodobých seriáloch nebývajú tieto scény celkom prepracované, pretože ľudia, ktorí sa síce pohybujú v zavretom doku, majú na sebe veľakrát len veľmi skromné oblečenie na to, aká zima tam musí panovať. Niekedy mi naskakuje husia koža za nich. Obrovská hala doku, ktorá každú chvíľu otvára vráta kvôli prilietajúcim a odlietajúcim lodiam, musí mať enormný únik tepla a nepomôže tam ani ohrev pumpovaného vzduchu alebo supervýkonné radiátory. Termomechanika nepustí. Farscape je v našich končinách pomerne menej známy serál o americkom kozmonautovi, ktorý sa cez časopriestorový tunel dostane do budúcnosti, kde zúri mnoho vojen medzi vesmírnymi rasami. V seriáli sa vyskytuje jedna technická rarita a tou je meč jedného obrovitého mimozemšťana, ktorý je kombináciu laserovej pušky a ťažkého obojručného meča. Súhlasím, že to pôsobí dosť invenčne, exoticky a divácky príťažlivo. Tak čo sa mi zase na tom nezdá? Samotná podstata spojenia týchto dvoch zbraní. Pri rázoch, otrasoch a chveniach, ktoré musia v tejto hybridnej zbrani vznikať pri sekoch a úderoch, aké predvádzal spomínaný obor, by jemné súčiastky a mechanizmy pušky nevydržali, nech by boli vyrobené z čohokoľvek. Ďalší veľmi dobrý SF seriál, ktorý sa Slovensku zatiaľ taktiež úspešne vyhýba je Zem 2. Popisuje kolonizáciu jednej vzdialenej planéty, veľmi podobnej Zemi a všetky problémy s tým súvisiace. Je to zatiaľ najrealistickejší SF seriál, aký som videl a už po úvodnej časti musí byť každému jasné, že väčšinu produkčného týmu museli tvoriť vedci a špeciálni poradcovia. Seriál sa vyznačuje minimom nelogickostí a technoblamáží. No jedna ma udrela medzi oči ako Tysonova neposedná pravačka. Pri jednom z útokov tajomných podzemných bytostí schmatne veliteľka výsadku obrovské plazmové delo kalibru nad 400 mm a snaží sa obrániť základný tábor (v ktorom je mimochodom aj jej malý syn). Malý háčik je v tom, že energia tohto dela je schopná odstreliť celú horu, takže k delu patrí aj podporný stojan (v tej chvíli ešte nevybalený), ktorý tlmí veľké spätné rázy (neutlmil by ich ani Tyson). Veliteľka si s tým ale veľa starostí nerobí a pokojne zlikviduje niekoľko skupiniek podzemákov s delom v náručí… Vrátim sa ešte na chvíľu k už spomínanému seriálu Stargate. Niektoré rasy zo svetov prepojených bránami používajú lietajúce stroje, či už väčšie s kokpitom, alebo menšie (vo forme postroja), lietajúce na princípe vztlaku, ale lietajúce príliš pomaly na to, aby tam nejaký vztlak vôbec vznikol. To už nehovorím o zvlášť neaerodynamických tvaroch, ktoré možno vyzerajú pekne mimozemsky, no pri lietaní by sa museli postavy inak zapotiť, aby sa vôbec udržali vo vzduchu. Aby divák uveril, že tieto vecičky môžu naozaj lietať, musia lietať podstatne rýchlejšie, alebo mať dvojnásobne väčšiu nosnú plochu krídel. Aviatika nepustí. Ani veľké filmové produkcie nezaostávajú v produkovaní nelogickostí. Mnohí z vás si určite spomínajú na kultový Abyss a na záverečnú scénu, keď obrovské mimozemské mesto (alebo koráb) vystúpilo z hlbín oceánu, aby zachránilo zničenú podmorskú základňu. Pritom mesto ležalo na dne hlbokej priepasti a podmorská základňa ďaleko za hranou tejto priepasti. Ako sa potom zrazu základňa dostala doprostred mesta si neviem vysvetliť ešte doteraz, aj keď niekedy už mám tendenciu, tak ako väčšina, mávnuť nad tým rukou a zvaliť to na všemocných a technicky neuveriteľne vyspelých mimozemšťanov. Aby sme sa nehrabali len v zaprášenej minulosti, môžeme načrieť aj do súdka súčasnej produkcie. Jedným z nedávno premiérovaných SF filmov je remake kultovej Planéty opíc, ktorú tentoraz režíroval známy Tim Burton. Veľmi diskutabilnou je hlavne záverečná bitka so scénou, keď hlavný hrdina použije trysku havarovanej lode ako ohňomet. Ani som sa už tak nečudoval, kde sa po tých tisícich rokoch od havárie lode našlo v jej nádržiach toľko paliva ako skôr tomu, že prehrdzavená a prederavená tryska (chvíľu predtým slúžila ako vchod do lode!) bezchybne fungovala. Veľmi zvláštne pôsobila aj scéna, keď plameň z tejto zázračne fungujúcej trysky skosí (schválne nepíšem, že spáli) jednotku opičích bojovníkov a tí sa po chvíľke dezorientácie začnú dvíhať zo zeme, akoby ich ovanul len trochu horúcejší fén. Vzápätí nato vbehne do nedávno činnej trysky hlavný hrdina a váľa sa po chladných! stenách, akoby sa nechumelilo. Logicky by však mali mať ešte aspoň 500 stupňov. Ďalšou perličkou z tohto filmu je až prehnane trvanlivá technika. Hlavný hrdina nájde v púšti tisíce rokov zaviatu havarovanú loď a keď do nej vojde (cez trysku!) a dotkne sa príslušných senzorov (predtým ich očistí od päť centimetrového hrubého, stvrdnutého, pieskového nánosu!), všetko bez problémov naskočí, monitory fungujú, dvere sa zatvárajú a pod. Nielen mňa však prekvapilo na začiatku filmu akési pseudopočítadlo času, keď loď hlavného hrdinu prelietavala vesmírnou anomáliou a číslice na jeho paneli odčítavajú presný letopočet, v ktorom sa momentálne nachádza. Ani z hľadiska teoretickej fyziky si neviem predstaviť, na akom princípe mohlo toto počítadlo fungovať, ale fantázii scenáristov sa predsa medze nekladú. Filmy s logickými chybami vznikajú stále, aj v súčasnosti. Tým ďalším a tiež niektorým kultovkám sa budeme venovať v nasledujúcom čísle.   Calibre