Novelofraška alebo prečo nie je nikdy dosť orechov

Táto knižka ma presvedčila, že i taký známy a uznávaný autor akým Poul Anderson je, dokáže napísať slabé texty. V krajine svojho vzniku vyšla roku 1978. 26 rokov čakala teda na svoj preklad – a ak by sa ho nebola dočkala, nič by nebolo stalo sa.

Príbeh o vééľmi vzdialenej budúcnosti Zeme, v ktorom stretneme oooohromne vyspelých emzákov (nazvaných Druhí), ktorí zanechajú uuukruutne tajomné artefakty v podobe hviezdnych brán, zaváňal už v čase svojho vzniku poctivou neoriginalitou. Na tom by nebolo nič trestuhodné – keby autor dokázal staré známe nápady osviežiť spôsobom podania.

Nestalo sa tak. Hlavným hrdinom románu je takmerheinleinovský nadsamec Dan, ktorému asistuje komparz primerane použiteľných slečien, paní, dám i nedám (ale dajú všetky, samozrejme a najmä nadsamica Caithlín, dôstojná to jeho protihráčka). Dialógy (a vzťahy, ach áno, nezabudnime tiež na vzťahy!) silne evokujú dobu svojho vzniku – sú akoby vystrihnuté z rodinných seriálov USA 70-tych rokov.

Dej je prestrihávaný náhodami typu – ako sa len odtiaľ dostať, aha máme tu akúsi podzemnú chodbu a ktože nám to letí okolo – nie je to náhodou hlavný hrdina? Čau, bejby, hneď som pri tebe! Tu a tam narazíme na filozoficko-poetické perly: \„Konečnou realitu je jednodušší pochopit, pokud jsme ovšem její součástí, než nás samotné, my se třepotáme jako jiskřičky naděje nad Všehomírem\“ /s.25/
\„Tolikrát jsem se snažil představit si světelný rok, ale nedokážu to. Pak jsem se snažil představit si nepatrnost atomu a nedokázal jsem to.\“ /s.120/.

Vzduch, beztak už presýtený atómami či iskričkami nádeje (a možno i šťastím v podobe zlatých mušiek) ešte navyše zahusťujú nanajvýš naivné predstavy o akejsi „aristokratickej demokracii“ , nesenej na pleciach silných indivíduí, najsilnejšie z ktorých (už známy nám Dan) kráča neúprosne vpred presne podľa westernovej rovnice „sám proti mocným“ (tj. tentoraz voči zlej vláde, ktorá zatajuje skutočnosti o medzihviezdnom výskume). Autor však akosi odmietol uznať, že skutočnosť, do ktorej Dana umiestnil, je omnoho, omnoho zložitejšia – aj keď u Andersona poskladaná len z efektných a bizarných kulís.

Keď sa však prehryziete cez prvých tristo strán (čiže cez väčšiu polovicu knižky) desuplne naivných vzťahov a intríg, vhupnete rovnými nohami do čarovnej space operky, v ktorej sa každú chvíľu – skok tu, skok tam, cez časopriestorovú bránu – ocitnete v inom vesmíre a na inej planéte. Stretnete napríklad lietajúce a spievajúce veľryby, obzriete si čiernu dieru…
Presexualizovanosť vzťahov nadobúda tiež primeranejšie kontúry. Nie, nebojte sa, sexu nebude menej, ale viac, lenže namiesto výplne nekonečných noviel máme pred sebou bizarnú (pre niektorých lákavú, pre iných odpudivú) predstavu posádky kozmickej lode, na ktorej (v rámci udržiavania psychohygieny) kvitne voľná láska, pretože proviantná dôstojníčka a zdravotníčka Caithlín, takto pôvodne (a naďalej, medziiným) milenka veliteľa lode, funguje ako čosi medzi liečiteľkou a prostitútkou. Napokon vysvitá, že táto potomkyňa dávnych Keltov, ktorá celkom prirodzene (a s akou radosťou!) slúži princípu lásky je najschopnejšia kontaktu s Druhými. Nie div – je zo všetkých najviac otvorená a schopná prijímať nové…podnety.

Táto časť románu sa odvíja ľahučko, svižne, prirodzene. Je programovo antiprudérna. Anderson tu namiesto kultu rozumu stavia do popredia kult tela a zmyslov. Mal som dojem, že zámerne provokuje. Namiesto drámy vzťahov poskytuje frašku. Všetky možné rozpory sa končia v posteli a akýkoľvek náznak žiarlivosti je udusený alebo presnejšie priľahnutý nesmiernou ochotou nadsamca Dana či nadsamice Caithlín. Zaujímavé, efektné, aj keď príliš korenisté, s prísadou prilacných efektov. A novelové pozadie sa tu a tam pripomenie. Netreba totiž zabudnúť, že to všetko je „len tak“, že len láska medzi Danom a Caithlín je tým pravým orechovým, aj keď pravdaže okrem orechov tu máme i mak Danovho manželského vzťahu, lenže všetkého veľa škodí, mnoho maku i manželstva uspáva, a nakoľko veliteľ vesmírnej lode musí čulý byť, nuž mu nezostáva inšie. Orechy zrejme neškodia ani v neobmedzenom množstve, veď ich hojné užívanie vedie k možnosti kontaktu so supercivilizáciou.

Jednoducho, pikantná fraška sexuálnej akožerevolúcie, balansujúca na samej hranici nevkusu. Ani jej najdráždivejšie príchute však nedokážu prehlušiť pachuť úvodnej nadpolovice.

Román je ako celok nesúrodý a komplexne jalovie. Druhá časť s nevyhnutným zhruba päťstránkovým úvodom by obstála ako priemerná, svieža space opera so zaujímavo použitými sexuálnymi motívmi.

Priaznivci príbehov o tvrdých chlapoch a ich novelovo vierohodných vzťahoch na pozadí ooobrovských kozmických lodí a ďaaalekých vesmírnych temnôt však nebudú sklamaní ani celkom. Pokiaľ teda hm…nezdieľajú pre tvrdých priekopníkov charakteristické ideály monogamie a prúdu žiarlivostných vášní.
My zvyšní si radšej zoberme Strážcov času a skonštatujme, že výlety do minulosti sedia pánu Andersonovi omnoho viac. A zapamätajme si, že orechov nie je nikdy dosť. Najmä ak chcete kontaktovať emzákov.