Po horore a grafických románoch si zobral Locus za tému čísla novú space operu. Podľa úvodného článku to vyzerá na nový, väčšinou anglický, prúd v SF. Redaktori Locusu ho dokonca začali označovať skratkou NSO.
Čo to tá nová space opera je? Jednoduché – stará space opera napísaná novým spôsobom, obsahujúca nové myšlienky. A čo je vlastne space opera? Keď toto označenie americký spisovateľ a kritik Wilson Tucker v roku 1941 prvýkrát použil, myslel tým vesmírne kovbojky (westernové ságy sa vtedy označovali ako horse opera, to zase vzniklo zo soap opier – u nás dnes známych ako telenovely). Znakom space opery je široký priestor, väčšinou medziplanetárny či medzihviezdny, aspoň čiastočne osídlený a riadený, v ktorom sa ľudstvo stretáva s cudzími civilizáciami. V takom sa vtedy odohrávali knižky \„Doca\“ Smitha, A. E. van Vogta, Jacka Williamsona či C.L.Mooreovej. A do podobného prostredia sú zasadené aj knižky ich nasledovníkov.
Históriu NSO načrtáva jej popredný predstaviteľ, Brit Ken MacLeod. Podľa neho to vôbec nie je mladé dieťa, má 28 rokov. Za prvý román, ktorý by sa tam mal zahrnúť, považuje \„The Centauri Device\“ jedného z najlepších predstaviteľov britskej Novej vlny (a nám úplne neznámeho) M. Johna Harrisona. Bola to podľa neho knižka, na akú vtedy, v roku 1975, britskí čitatelia SF jeho gusta čakali. Nemali radi klasickú americkú SF pre jej čiernobiele charaktery a americký šovinizmus. Nepáčila sa im ale ani ich Nová vlna, vyčítali jej nesympatické charaktery a britský pesizmus. Harrisonovi hrdinovia však \„spievajú revolučné piesne a hádžu meta-amfetamíny do celonočných robotníkov na Morfeu\“.
Ďalšie romány prichádzajú až koncom 80. rokov. \„Consider Phlebas\“ Iana M. Banksa a \„Take Back Plenty\“ Colina Greenlanda. V tomto období sa toho v Anglicku deje v SF veľmi veľa. Kým v Amerike súperia cyberpunkáči a humanisti (a Card, Brin či Cherryhová ich s prehľadom porážajú), tu vzniká silné hnutie okolo časopisu Interzone. Ten v roku 1984 uverejňuje úvodník, v ktorom Greenland a šéfredaktor David Pringle volajú po novej radikálnej, tvrdej SF. Článok je často uvádzaný v prehľadoch zdrojov o cyberpunku, faktom však ostáva, že Angličania v tomto subžánri vtedy veľa vody nenamútili. Naopak, začínajú tvoriť obsahovo trochu inú SF. Namiesto počítačov, vírusov a sietí ich už zaujímajú nanotechnológie, genetické inžinierstvo a klonovanie. A neboja sa vrátiť k témam klasickej SF – a teda ani ku space opere (píšu ju niektorí cyberpunkeri, napr. Sterling, no ťažisko tohto žánra je v príbehoch z blízkej budúcnosti, odohrávajúcich sa na Zemi, často mimo Ameriky či západnej Európy). Na medzinárodnú scénu táto \„generácia Interzone\“, ako ju občas teoretici nazývajú, preniká začiatkom 90. rokov. Jej hlavnými predstaviteľmi sú Paul J. McAuley, Stephen Baxter a Austrálčan Greg Egan (ten sa však space opere viac-menej vyhýba). Postupne sa pridávajú Peter F. Hamilton, Gwyneth Jonesová, Ken MacLeod, Alastiar Reynolds, Adam Roberts, Charles Stross, Justina Robsonová. Minulý rok sa vrátil Harrison s knižkou \„Light\“.
Čo majú títo autori spoločné? Chcú písať novú radikálnu, tvrdú SF. Chcú písať aj space opery. Chcú ich písať štýlom cyberpunkerov. Majú vlastnú kultovú knihu – \„A Fire Upon the Deep\“ Vernora Vingea. Fascinuje ich jeho teória singularity, podľa ktorej ľudstvo okolo roku 2030 vyrobí bytosť inteligentnejšiu, ako je člověk, nadíde post-humána éra a v nej prestanú platiť nám známe zákonitosti (veľmi hrubé zjednodušenie). Táto teória, spolu s tzv. Fermiho paradoxom (o tom, prečo nevieme stretnúť mimozemský život) patrí k vedeckým základom ich kníh.
Máme teda nový prúd v science fiction? Podľa recenzií, oceňovaní a nominácií by sa to pomaly mohlo zdať. Problém pre označenie nálepkou NSO je napr. aj to, že mnohí nepíšu len space operu. Baxter, McAuley či Stross stále hĺbajú aj v nanotechnólogiách, steampunku, klasickom cyberpunku či dokonca lovecraftovskom horore (posledné dve témy Stross). Dá sa ich teda považovať za jednotný, dokonca revolučný prúd? Napriek tomu, že mnohých by to potešilo (viď napr. rozhovor s McAuleym vo Fantázii), je to z pohľadu čitateľa v podstate jedno. Ten túži po novej kvalitnej SF a nezáleží na tom, či mu ju napíše objav 90. rokov Stross alebo jedna z hviezd sci-fi 50. rokov.
(podľa Locusu 8/2003)
P.S.: Neodpustím si zamyslenie na tému \„A čo u nás?\“ Nevravím, že tu musia hneď vzniknúť Eganovia. Reynoldsovia, Vingeovia. Dnes by nám stačil aj náš Vance, Poul Anderson či Aldiss. Nedávno si Anton Stiffel na túto tému na zasadnutí redakčnej rady Fantázie povzdychol \„Ak to ja nenapíšem, žiadna naša tvrdá sci-fi nevychádza\“. A má pravdu. Pritom príležitostí, ako to uverejniť, a ešte možno za to aj nejaké tie drobné dostať, je už dosť. Práve kvôli tomu vznikla napr. Poviedka za tisícku o Marse. Všimli ste si, koľko bolo medzi prvou päťkou, ktorú sme vám vlastne celú vo Fantáziách 23 a 24 priniesli, tvrdej sci-fi? Ak za ňu nepovažujeme bradburyovskú marťanskú takmerpoéziu či poviedku o marťanských športoch, tak vlastne žiadna. Nehovorím, že nám žiadne klasické SF do súťaže neprišli. Bolo toho aspoň 10, možno aj 15 kúskov. Ale všetky boli hlboko podpriemerné, spomínaným autorom nesiahali po členky – a to tí páni, prosímpekne, písali výborné knižky pred päťdesiatimi rokmi. Naša SF je v zlej situácii. Ten, kto písať vie, píše väčšinou fantasy. Ten, kto písať nevie, píše sice SF, ale uverejniť sa to nedá. Kto tento kruh prelomí? Ja viem minimálne o jednom, poslal poviedku do Rakety, teraz skončil štvrtý vo Fiction Stories. Imrovi a všetkým ostatným – nevzdávať sa. Písať a čítať. Ak space operu, tak sa nevyhnúť Dozoisovym antológiám Staré a Nové dobré kusy.