Nová autentickosť v literárnej fantastike

Moudry: Konec krizu

Už dobré polstoročie žijeme v dystopickom svete, len sme si to ešte nevšimli. Akoby sme mohli, keď sa nám z obrazoviek prihovárajú pekní a úspešní ľudia s úsmevom na tvári; keď máme slobodný výber z takmer nekonečnej ponuky tovarov („Vymeňte starú kuchyňu za krajšiu, lepšiu, trendovejšiu!“); keď nás každý presviedča, že najdôležitejšie je „byť v pohode“ za každých okolností a keď hlavným zmyslom a cieľom života sa stala zábava v akejkoľvek forme. Len aby si nebol zamyslený, hĺbavý, vážny, či nebodaj smutný! Jednoducho: krásny nový svet…

Ľuďom s jasnozrivou mysľou však neunikla podstata súčasnej doby, tak starostlivo zakamuflovaná lesknúcim sa mediálnym pozlátkom. V situácii, ktorá nastala v západnom svete po tragédiách 20. storočia (v nadväznosti na súčasné hrozby ako ekologická kríza či terorizmus), je totiž silou-mocou vyžadovaná dobrá nálada akurát tak na smiech. Práve preto tí, ktorí si uvedomujú falošnosť zážitkovo orientovanej spoločnosti, publikujú príbehy s nadmerným obsahom explicitných násilných scén. Kašlú na „dobrý“ vkus, morálne hranice či politickú korektnosť. Ich hrdinovia s úškľabkom narušených maniakov putujú po tejto planéte a kliesnia si cestu katanou a rotačným guľometom.

„Ostří se zakalilo a nasálo pach krve, meč je mé druhé já. Miluji boj, pro něj jsem se narodil. Další hlava opustila své přirozené místo a skutálela se do davu. Je vás tu tolik. Všechny vás nezvládnu zabít, ale mohl bych to alespoň zkusit.“

Jindřich Ertner: Norek

Takto vnímané zabíjanie sa, prirodzene, neberie vážne. Nie, pre spisovateľov splatterových románov je Smrtka len ďalší pán (alebo pani) na odstrel, nový zárez na pažbe. Tým, že v ich románoch tečie krv v hektolitroch a bodycount dosahuje rekordných výšok, sa jej smejú rovno do tváre. Čo smejú – priam škeria. Je to úškľabok ľudí, ktorí cítia, že čosi so svetom okolo nás nie je v poriadku. Kulhánek, Kopřiva, Moudrý a spol. patria k tej úzkej skupine autorov, ktorí vidia až za roh. A na to, čo sa im tam ukazuje, poukazujú formou drsných karikatúr. To preto píšu o živote, ktorého hodnota sa vyrovná cene jedného náboja do útočnej pušky.

Fantastika, podobne ako tradičné umelecké druhy a žánre, prechádza neustálym vývojom. Hľadá pritom formu, akou by mohla autenticky zachytiť dobovú (generačnú) výpoveď. Najbližšie sa k nej dostali práve autori splatteru, ktorí posunuli násilie do absurdnej roviny a spravili tak niečo, čo by si ostatní nikdy nedovolili – vychrstli do tváre pokryteckej spoločnosti vedro plné čerstvo vyrezaných vnútorností. V súlade s výrokom sociálneho teoretika T. Adorna, že písať básne po Osvienčime by bolo barbarské.

Cítite ten štipľavý zápach?


29. septembra 2009
Mark E. Pocha