Knižka ponúka výber z poviedkovej tvorby Briana Aldissa. V úvode sa
nachádza informatívna stať o procese sfilmovania titulnej poviedky a dvoch
textov, ktoré na ňu priamo nadväzujú. Dozvieme sa prečo Kubrick nie a
Spielberg áno a ako vznikla Umelá inteligencia. Práve v tomto texte sa
nachádza jediná informácia o dobe vzniku publikovaných textov.
S výnimkou prvej trojice poviedok potom zvyšné plávajú v časovom
vzduchoprázdne. Literárny historik si môže šklbať vlasy – alebo sa
pustiť do poctivej roboty a hľadať originály poviedok v jednotlivých
zbierkach. Ide o vskutku nádherné výchovné opatrenie starostlivých a
bdelých vydavateľov voči nadutým nedoukom, ktorí sa tvária ako vedci. Inak
povedané, veľkú väčšinu vnímateľov to znamená informačnú blokádu.
Vďaka aspoň za miniživotopis na obálke.
Čítanie samotných poviedok pravdepodobne sklame priaznivcov Nonstopu a
Skleníka. Texty recenzovanej zbierky neoplývajú akčnými scénami. Sú skôr
filozofické, poetické a scientistické. Popri klasickej sf (Galaxie Z) autor
ponúka príbehy s príchuťou katastrofického horroru (Steppenpferd) alebo
ústiace do nádherne poetizovanej absurdity a nonsensu, v pozadí ktorej však
vždy cítime korekciu logiky (Nové apogeum, Stará mytologie). Kratšie texty
miestami stoja na hranici beletrie a (pesudo)náučnej spisby. Útvar pod
názvom Poznávací schopnost a žárovka je napr. adialogickým
prerozprávaním dejín budúcnosti v hutnom, no trocha suchopárnom štýle
kroniky. Autor s prehľadom využíva aj ďalšie žánre – bájku,
sokratovský dialóg (poviedka Bělejší Mars s podtitulom sokratovský
dialóg o časech budoucích) či vedecké pojednanie a článok. Spojivom
jednotlivých textoch je skepsa voči súčasnej technologickej spoločnosti.
Skepsa je vyjadrovaná miestami naivne a pateticky prikrytá rúškom dobovo
populárnych východných náuk (poviedka Stát se motýlem. Nezabúdajme, že
Aldiss sa ako autor formoval v druhej polovici päťdesiatych a
v šesťdesiatych rokoch – a preto z jeho textov cítime vôňu kvetov
hippies). K tomuto pocitu sa pridružuje nedôvera vo veľké projekty .
V Aldissom načrtnutej Utópii zákony o duchovných záležitostiach
zaberajú menej miesta než pokyny na pečenie chlebových placiek (s.166). Tým
Aldiss nechce naznačovať nadvládu tela nad duchom či hedonizmus, ale
neschopnosť človeka vyjadriť to najcennejšie slovách, ktoré sa príliš
ľahko menia na hŕby banalít. Skutočný zmysel nadobúdajú len ak sú
posvätené dotykom Vedy (presné pokyny o pečení placiek, vysvetľovanie
astrofyzikálnych záležitostí) a Poézie (uprostred sokratovského dialógu
nájdeme citát básne Percy Bysshey Shelleyho). Z týchto dvoch zdrojov
vzniká aforistická, jadrná múdrosť, zrozumiteľná a zachytiteľná
v heslovitých vetách. Z filozofického hľadiska teda Aldiss zotrváva
v tradíciách anglofónneho pragmatizmu, učenia, ktoré sa snaží čo
najrýchlejšie zorientovať čo najväčšie množstvo ľudí – často aj za
cenu nadmerného zjednodušenia. Práve preto Aldissove tvrdenia miestami
škrípu tézovitosťou. Sú jednoznačne jednoznačné, absolútne protikladné
metafyzickej nejednoznačnosti nemeckej filozofie. Spomenuté myšlienkové
podložie Aldissa posúva do blízkosti autorov ako sú Simak či Bradbury –
alebo sprostredkovane český velikán Karal Čapek. Viera v technický pokrok
je u týchto autorov vystriedaná miestami až fóbiou z technológií a
nahradená (mimochodom, z dnešného pohľadu rovnako naivnou) vierou
v človeka. V najlepších textoch zbierky je však jej tézovitosť
narušená. Záver trojdielneho cyklu o superhračkách doslova zamrazí.
\„Ľudskosť\“ v mechanizmoch pomenovaných David a Teddy víťazí, avšak
ich opakovateľná podstata ostáva. Posledná veta poviedky znie Bylo to málem
lidské (s.43). Slovko málem trčí ako znepokojujúci tŕň z päty Čapkovho
finále RUR. Čas predsa len pokročil.
Aldiss, podobne ako už spomenutí Bradbury či Simak, strieda polohu
poetizujúceho sentimentu (nádherné obrazy žien s krídlami
pripomínajúcimi pávie chvosty v poviedke Nové Apogeum) s iróniou a
sarkazmom (rozhovor troch bratov a troch sestier s otcom, ktorého sa chystajú
zabiť v príbehu Stará mytologie). Autor s obľubou využíva postup
grotesky a hyperboly. V texte pod názvom Bez hlavy akt dobrovoľného
oddelenia zmieneného orgánu od tela poskytuje možnosť parodicky postihnúť
reakcie množstva spoločenských vrstiev. V tieni jednej veľkej, vymyslenej
absurdity Aldiss beztrestne poukazuje na množstvo malých, v podstate
reálnych, alebo len mierne zveličených. Flammerionov čin symbolizuje koniec
normality, navodzuje atmosféru herného predvádzania sa a strháva celé
spoločenstvo do plohy bezuzdného karnevalu dlho potláčaných vášní.
Arcibiskupka z Cantenbury diskutuje s ministerskou predsedníčkou Veľkej
Británie (žeby dobová narážka na Thatcherovú?) o Kristovej obeti,
v Nemecku vzniká komediální seriál Kopf Kaput o bavorské rodině, jejíž
členové se zabývali kupovaním motorových pil, aby si vzájemně mohli
uřezat hlavy (s.69). Podobnosť s Čapkovou Továrnou na absolutno, kde
absolutno, ako prvok fantastického ozvláštnenia. taktiež posúva realitu do
polôh hyperbolizovanej grotesky, je zjavná.
Ale aby sme nezostali len pri -ostatne len hypotetickom a vykonštruovaom
literárnom príbuzenstve – v rámci sf. Aldiss v texte poviedok priamo
odkazuje na viacerých autorov. Príbeh Nic v životě nestačí je parafrázou
Shakespearovej hry Búrka, no predovšetkým podmanivým posolstvom o ilúzii a
sne. Ale tohle jsem jenom napsal. A to, jak jsem žil, je něco úplně jiného
(s.86) odznie v závere poviedky. Aldiss neponúka trápne recepty na úspech,
neradí, nevnucuje sa. Vymýšľa príbehy, ktoré sa môžu – a nemusia –
stať posolstvami pre radosť seba a druhých. Superhračky, ktoré vydržia
dlhšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Miloš Ferko
9/10
Brian Aldiss, Superhračky vydrží celé léto, Praha, Knižní klub 2001, preklad Michal Prokop, 191 s., 265sk