Doteraz som mal Dracon za obľúbený a pohodový con. Po cestovných peripétiách som obvykle zapadol k nejakej fľaši, výborne som sa bavil až do nedele, kedy mi položili ručičky na volant a ako bimetal som sa vrátil samočinne do východzej polohy, teda do Košíc. Teraz však malo byť všetko inak a na moje zhrozenie aj bolo. Dracon totiž vpadol do môjho každoročného ramadánu, kedy teda nevypijem ani po zotmení a bol som zvedavý, aký ten Dracon v skutočnosti je a bol som rozhodnutý konfrontovať zvyškové útržky pamäti z predchádzajúcich conov s realitou.
Predstava: Dracon je v nejakej kostrbatej budove na okraji Brna, pred ktorou je väčšia nezastavaná plocha. Tí smradi, čo niekedy počas tých troch dní vystrčili svoje údy mimo hotel aj také vraveli, že to preto, lebo tam je priehrada. Nikdy som ju nevidel, ale pokladal som to vcelku za hodnovernú historku.
Realita: Dracon bol v celku súmerne kockatej budove na okraji Brna uprostred husto-hustej zástavby. Pred hotelom bolo akurát toľko voľného miesta, aby sa tam vošiel môj Šimobil. Nikde žiadna vodná ani voľná plocha.
Predstava: Hotel má dva výťahy vzdialené od seba na mnoho knísavých krokov. Výťahy mali tajomnú vlastnosť, že stále ma odviezli niekde inde, ako som býval a jeden chodil až na piate poschodie štvorposchodovej budovy. Niekto mi niečo vravel o krídlach, ale na budove som žiadne krídla nikdy nevidel!
Realita. Hotel mal dva výťahy na jeden súmerný krok od seba. Oba chodili presne na tú istú chodbu, nikde som neobjavil to tajné poschodie, kde som onehdy mával izbu. Teraz som býval na prvom poschodí a ani raz som nezablúdil.
Predstava: Dracon má niekoľko nálevní so stoličkami, kde dostaneme pitivo za prašule a množstvo menších baríkov s dvoma posteľami, kde dostaneme pitivo zdarma. Obsluha v podstate ušla aj tam aj tam.
Realita: Jedna reštaurácia, kde sa na čokoľvek sa čakalo minimálne hodinu. Uvediem príklad. Prišiel k stolu čašník. Na zvedavú otázku:" Môžme si objednať?" prikývol.„Můžete“. A odišiel. Ďalší príchod ku stolu, otázka: „Máte čapované pivo?“ Odpoveď:„Máme.“ A zase odišiel. To, že boli čašníci viac zľabaní, ako hostia a tajomstvo ich účtovania asi ostane navždy nerozlúštené, sú len nepodstatné ohováračské detaily. To, že nakoniec tento ťažky psychický teror zo strany personálu Miro L. nevydržal a jednu čašníkovi uvalil, bolo len vyjadrenie vďaky všetkých, čo si skúšali tam niekedy niečo objednať.
Predstava: Prezentácia na Dracone trvá stále hodiny. Nebyť konexiám, stojím na zaregistrovanie doteraz.
Realita: Vybavený, odbavený a zkasírovaný za 5 minút. Kua, kua, neviem, prečo sa mi marili také dlhé rady predtým.
Predstava: Na Dracone je stále neuveriteľné množstvo ľudí tak 600–1000 a jeden sa stále potkýňa o nových a nových známych.
Realita: Nevedel som, že keď sa napijem, nevidím len dvojmo, ale aj trojmo až štvormo. Reálne tam bolo tak 200–250 fanov a stále som stretal tých istých.
Predstava: Na Dracone je stále kopec zaujímavého programu. Je ho tak veľa, až človek musí kývnuť rukou a rezignovane si sadnúť do baru, lebo sa to stihnúť jednoducho nedá.
Realita: Dva súbežné programy, viac ako polovica už niekde bola, stíhať zaujímavé sa dalo ľavou zadnou.
Predstava: V mojej izbe je hniezdo ženských, stále sa tam nejaké vyskytnú. Onehdy som dokonca opil aj upratovačky.
Realita: Jediná kočka za tri dni na izbe – moja vlastná dcéra. Doteraz som mal nejaké pubertálne sny, či čo.
Predstava: Pavlovský a Netopejr sa stále ožerú ako dogy.
Realita: Pavlovský a Netopejr sa ožrali ako dogy.
Konečne zhoda! Tak predsa niečo sedí s mojou pamäťou a ja som mohol kľudne konštatovať, že som naozaj na Dracone bol!
Keď som si toto už ujasnil, že Dracon teda naozaj existuje, tak vám môžem povedať pár postrehov.
V piatok večer, keď som došiel sa conali dobré prednášky o svetoch P.K.Dicka a fúriách v dejinách. Podnapilí fani sa pomaly trúsili na hotel z okolitých kčiem, všetci hromžili na obsluhu. Párty bola do rána dole vo vestibule, ale aj u Škorpíka, Pamíra a inde. Po chodbách boli rozvešané vtipy z internetu.
V sobotu som nestihol kopec prednášok a programov, ale prezentácia knihy predsedu KJV stála za všetky drobné. Radoví členovia totiž svojmu starešinovi vydali cestopisnú knihu o Austrálii. Vydali ju v náklade 300 kusov a stoj čo stoj ju chceli predať. Vymysleli geniálny marketingový ťah – ukecali známich ľudí na striptýz. Kto ich chcel vidiet vyzlečených, mohol vstúpiť len s knihou, ktorá sa dala kúpiť za 140 Kč. Najprv sa čítali úryvky a potom sa krstilo, zlatý klinec programu prišiel na záver. Kto sa všetko vyzliekol? Nebudete veriť, ale nielen pohľadná mládež (Klíčník a Edita), ale aj skúsení harcovníci: Vlado Ríša s Lenkou Mikuláštikovou (Lenka si pre väčší efekt na seba navliekla niekoľko vrstiev oblečenia, ale nakoniec padli aj čierne čipkované gaťky!), Honza Kantůrek s Jitkou Doležalovou (pohľad pre bohov!) a nakoniec zatancoval okolo tyče sťa ozajstný gigolo doživotný predseda Fandomu Zdeněk Rampas!
Následná prednáška o slovenskej Mesačnej šachte bola vlastne len okrajovo o tajomstvách tohoto fenoménu a z veľkej časti o dobrodružstvách, ktoré zažili 4 členovia expedície v slovenskej divočine. Pararelná tombola mi nepriniesla žiadny chasen. Mrdol som na lístky 50 Kč a nič. Pamír vyhral niekoľko pív za zlomok mojej sumy.
Programový blok ukončila Conan Society, kde Zdenek predniesol výročnú správu a rozdal ceny. Celú noc pokračovali room párty, najväčšia bola u Richarda K., ktorý oslavoval Oko, teda 21. Jedna izba, 30 fanov, dve gitary, jedny husle a jeden triezvy (ja). Samozrejme kopec srandy, moravského údeného a vína. Honza Kantůrek vie sice výborne rozprávať o svojich prekladoch Pratcheta, ale jeho gitarové songy nemali chybu, môžte mi veriť. Šiel som spať o piatej ráno.
Takže toľko z tohtoročného Brna. Slovač sa nestratila, boli nitrančania, košičania a blaváci hojne, zastúpenmie malo aj Považie, Záhorie a Bystrica. Organizátori robili čo mohli, aby aspoň nejaký con vôbec mohol byť. Dalo sa.
P.S.: Pozrite si aj fotky v galérii