Zombíci, baby, búchačky – ó, aká lahodne to znejúca kombinácia, sľubujúca skutočne kvalitný, plnohodnotný filmový zážitok. A keď sa ešte predpokladalo, že symfóniu zurčiacej krvi a čvachtajúcich mozgov bude dirigovať otec moderného zombie-hororu George Romero, my staro-brutalo-milci uväznení v súčasnej kruto chudokrvnej dobe sme na staré kolená zase začali mať po nociach polúcie. Potom síce producenti rozhodli, že na davy plesnivých mŕtvol bude megafónom pokrikovať Paul Anderson, ale vzhľadom na jeho staršie zverstvo Horizont udalosti to ešte stále vyzeralo, že sa dočkáme veľdiela v tradícii najväčších skvostov v dejinách krvomatografie typu Dawn of the Dead, Evil Dead, Braindead a všelijaký iný \„dead\“. Figu borovičkovú.
Že RESIDENT EVIL vlastne nemá príbeh, to by až tak nevadilo – bol to napokon Paul Anderson, kto svojím nonstop kung-fu šialenstvom Mortal Kombat zaviedol pravidlo, že ak chceš nakrútiť dobrú adaptáciu počítačovej hry, nepokúšaj sa prvoplánovú búchanicu namontovať na nejakú zložitejšiu či nebodaj psychologicky prepracovanú scenáristickú konštrukciu, inak ti masa konzolo-fanov nechá zapichnutú svoju topánku hlboko v zvierači. Že sa celý film odohráva v podzemnom laboratóriu a tým pádom je to komplet nakrútené v nejakej berlínskej továrni, to sa ešte tiež dá prežrieť. Ale že na prvú potácajúcu sa mŕtvolu musíme čakať dobrých 40 minút (ak nie viac), to už smrdí, bohužiaľ nie zhnitým mäsom, ale problémom.
To, čo začína ako energický, Mansonovým elektro-metalom nadupaný a po kamero-strihovej stránke naozaj dobre zvládnutý tehla-na-plyne-akčňák, sa postupne roztečie ako čosi, čo chcelo prebehnúť cez cestu a nevšimlo si to tieň blížiaceho sa kamiónu. A má to aj zhruba rovnakú dynamiku. Tam, kde už spomínaný Romero svojho času (rok 1978!) ešte pred úvodnými titulkami nechal zdochliakov šklbať ľudské mäso z kostí a explodovať tucty zombíckych gebulí v paľbe antizombíckeho komanda, tam sa tvorcovia RESIDENT EVILU pol filmu bezradne potácajú, nevediac, čo s časom do prvej konfrontácie špeciálnej jednotky s vírusom nakazeným personálom labáku. Nekonečným pobehovaním po temných chodbách, nakúkaním spoza rohov a neprekvapivými ľakačkami unudený divák sa prefackáva, aby nezaspal, a v duchu sa ukľudňuje, že treba vydržať, že už čoskoro to príde. A skutočne, nastupuje scéna s laserovou rezačkou – čo na tom, že ten nápad čmajzli z Kocky, aspoň že je tu konečne poriadna odkrojená hlava. A vzápätí už sa po hrdinoch načahujú zombíci a hlavne, že sa konečne rozohrejú hlavne. Lenže čo to? Zásahy projektilov do tiel zdochlín sú namiesto mohutných gejzírov krvi a mozgového slizu nasledované iba nemilosrdnými strihmi. Namiesto brutálnych zombíckych jatiek v starom štýle je tu zrazu oklieštená ufňukaná hollywoodska mäkotina, kde poriadnu dieru v čele aby jeden pohľadal. A to je hlavný problém, prečo RESIDENT EVIL jednoducho nefunguje. Ide totiž o žánrový film, konkrétne o zombícky akčný horor. A zombícky akčný horor bez mľaskajúcich čriev a steny sprejujúcej krvi je ako klubový art-film bez homosexuálov, feťákov, či aspoň holokaustu. Navyše tu niet jediného originálneho zvratu (to si z nás snáď robia srandu, hrať sa po hodine filmu na prekvapivé odhalenie s tým, že zombíkov zabije iba zásah do hlavy?!) či jedinej aspoň trochu netradičnej variácie na ošúchané klišé (napríklad také spomalené guľky ma ohúria a nadchnú už iba v slovenských amatérskych filmoch). Ten jeden chutný zombie-pes to nezachráni a počítačová príšera zo záverečnej scény už vôbec nie. Na nízky, \„iba\“ 40-miliónový rozpočet nech sa nikto nevyhovára – videl som 25-miliónovú Čiernočiernu tmu.
Herecké výkony sú takmer nepostrehnuteľné – Milla Jovovichová bola výraznejšia zrejme vo všetkých svojich predchádzajúcich filmoch (naposledy ako skvelá záporáčka v Zoolanderovi) a na jej bradavku a očividný dôkaz faktu, že si holí \„okolie bikiniek\“, zase až taký zvedavý nie som. Horná pera Michelle Rodriguezovej je nesporne svetový unikát, ale ak ešte raz bude hrať kľajúce a chlapov mlátiace zlé dievča, bude s jej kariérou koniec a svet si na ňu spomenie už len ako na \„tú, čo chodila s Vinom Dieselom\“. James Purefoy mal síce menšiu, ale zato omnoho vďačnejšiu úlohu v Helgelandovom Príbehu rytiera, no a zvyšok obsadenia je taký bezvýrazný a nepodstatný, že si ani nezapamätáte, ako ten-ktorý hrdina vlastne zatriasol kanadami.
Určite nebudem prvý, kto intenzívne dumá, ako by tento film vyzeral, keby ho bol skutočne nakrútil George Romero. Hororový veterán v nedávnom interview potvrdil, že má stále pripravený scenár na mohutnú zombícku apokalypsu. My čakáme, George. A určite netrpezlivejšie, ako na Resident Evil 2.
RESIDENT EVIL, r. Paul Anderson, USA-Nemecko, 2002