Obsah štvrtého filmu Quentina Tarantina je taký jednoduchý (ak nechcem použiť slovo primitívny), že sa ho až zdráham nazvať príbehom. Celé je to vlastne o jednej nasratej babe. Bola členkou elitného zabijackeho komanda, ale potom otehotnela, nuž sa rozhodla krvavé remeslo zavesiť na klinec a vrhnúť sa do víru rodinného života. Jej bývalým kolegom to pravdaže nevoňalo, a tak prišli na svadbu po zuby ozbrojení a do všetkého, čo sa v tom zastrčenom texaskom kostole hýbalo, umiestnili čo najviac projektilov (\„Zabili dokonca aj toho starého negra, čo hral na varhanoch!\“). Nevesta však zázrakom prežila, po štyroch rokoch sa prebrala z kómy, do notesa si načmárala 5 mien a vybrala sa do sveta, aby z toho zoznamu smrti odškrtávala jednu položku za druhou. A aby zlikvidovala každého, kto by sa jej v tom pokúsil zabrániť. Aj keby to malo byť 90 yakuzákov so samurajskými mečmi.
Popkultúrny boh Tarantino svojho času vyhlásil, že by chcel nakrútiť po jednom filme z každého svojho obľúbeného žánru. Okrem vojnového eposu a westernu (ktorých scenáre vraj už má rozpísané) sľuboval aj film s východnými bojovými umeniami. Ťažko si bolo predstaviť režiséra ukecaných gangsteriek v úlohe dirigenta pre orchester búšiacich pästí a zvoniacich mečov, ale Quentin sa tej výzvy nezľakol. Výsledok je fascinujúci. Už úvodný citát \„Pomsta najlepšie chutí studená\“ s poznámkou \„staré klingonské príslovie\“ naznačuje, že pôjde predovšetkým o zábavu a všetko, čo diváka čaká (aj keby to malo byť more krvi a hora odseknutých končatín a hláv) treba brať s nadhľadom. Áno, KILL BILL je v podstate čistokrvné kung-fu béčko, plné priam až láskyplných odkazov a ponášok na klasické diela žánru. Lenže Tarantinov nezameniteľný scenáristický a režisérsky rukopis, ktoré sú zreteľne cítiť z každučkej scény, z neho robia navýsosť originálny, super-áčkový zážitok. Hlavnú zásluhu má na tom zrejme fakt, že hoci je KILL BILL predovšetkým bombastickou poctou hongkongským kung-fu filmom a japonským samurajským eposom, zároveň neprestáva byť stopercentnou \„tarantinovkou\“. Mohol z toho byť nesúrodý žánrový guláš ako napríklad v prípade Od súmraku do úsvitu, ale Quentin to celé s prehľadom udržal pod kontrolou. Je až neuveriteľné, ako ten film dokáže zároveň voňať východnou Áziou i americkou videopožičovňou. Ako v ňom trebárs japonský kódex cti (robustne stelesnený Majstrom Hattori Hanzom v podaní Sonnyho Chibu, ikony samurajských filmov) dokonale funguje vedľa klasického Tarantinovho cynizmu (reprezentovaného napríklad vulgárnym, až sadisticky krutým dialógom úchylákov nad Nevestou ležiacou v kóme). Rovnako mohol tragicky dopadnúť režisérov úmysel rozdeliť celý epos na desať kapitol (ako inak, s prehádzanou chronológiou) a každú z nich koncipovať ako iný filmový či televízny žáner. V prvej časti napríklad prejdeme od pestrofarebnej predmestskej telenovely cez nemocničný seriál až k typickému yakuzáckemu krváku. Jedna kapitola je dokonca animovaná v najlepšej tradícii japonských anime! A funguje to, sakra, funguje to tak dokonale, že to Tarantinovi zožerú dokonca aj diváci, ktorí v živote nepričuchli k žiadnemu šikmookému filmu. Quentinova filmárska zručnosť je tmelom, vďaka ktorému sa film nerozpadne na súčiastky, ale vyznieva ako celok vyvážene, premyslene, skrátka má hlavu aj pätu (na rozdiel od Nevestiných protivníkov na konci záverečnej scény, ale to je o inom). Jedným z vrcholov jeho režisérskej exhibície je mimoriadne nápadité spojenie obrazu so zvukom a hudbou. Klepotanie vodného vahadla na pozadí finálového súboja by mohlo slúžiť ako čítankový príklad zahustenia atmosféry a zvýšenia napätia pomocou veľmi jednoduchého zvukového efektu. A povedzme si, ktorý tvorca by si dovolil podmazať anime westernovou muzikou v najlepšej tradícii Ennia Morriconeho?
Tarantino na rozdiel od svojej hrdinky nebol v tom boji sám. Výrazne mu pomohla skvelá kamera Roberta Richardsona a samozrejme strhujúca bojová choreografia Yuena Woo-pinga (Matrix, Tiger a drak) a už spomínaného Sonnyho Chibu (Street Fighter). Vďaka nim záverečná rúbanica, počas ktorej Nevesta bleskurýchlo svištiacou katanou utopí v krvi takmer 90 japonských hrdlorezov, jednoducho nemá obdobu. Až sa nechce veriť, k akej krkolomnej dynamike sa vzopäl chlap, ktorý doposiaľ najradšej natáčal gangstrov, ktorí spolu kecali v 5-minútových neprerušovaných záberoch. Uma Thurman v hlavnej úlohe podáva skutočne mimoriadny výkon, a teraz zďaleka nehovorím len o jej šantení s mečom. Tarantino jej úlohu pomstychtivej zabijačky napísal na telo – na počiatku celého projektu údajne stála jeho túžba \„vidieť Umu, ako tými svojimi krásnymi dlhými nohami kope do hláv šikmookých bastardov\“. A ona sa mu odmenila možno najlepším hereckým výkonom vo svojej kariére.
KILL BILL – ČASŤ PRVÁ je vysoko zábavný, výborne napísaný, brilantne nakrútený a s chuťou zahraný akčný film. Pokope s druhým dielom, ktorý nám umožní vychutnať si tento vyše trojhodinový epos na jeden záťah, pôjde nepochybne o jeden z najvýraznejších filmových zážitkov dekády. Aj napriek tomu (alebo práve preto?), že v ňom striekajú gejzíry červenej, sestričky v nemocniciach si spomalene obliekajú sexy spodné prádlo a malé Japonky v školských uniformách a bielych podkolienkach umierajú s krvavými slzami v očiach.