Včera zomrel Stanislav Lem.
Včera zomrel človek.
Včera zomrelo aj mnoho iných ľudí.
Lem však bol jediný z nich… kto bol spisovateľom, známou osobnosťou – a tak má to šťastie, že mu bude spísaný či spískaný nekrológ.
Nie žeby mu to pomohlo.
Nie žeby to pomohlo nám.
On… prosto bol. A už nebude. Už nič nenapíše.
Nikdy.
Pretože tam nie je nič.
Pretože tam je nič.
Pretože tam nie je.
A nie je ani tu.
Všetko, tak ako nás učí Futurologický kongres, ten pravý a jediný Matrix, sa len zdá a nič nie je isté.
Iba ak to, že Lem pre nás už nikdy nič nenapíše.
Trocha pomlčte a predstavte si tú hrôzu.
Pravdaže, Lem sa už desaťročia beletrii nevenoval. Vždy však bol v skrytosti prítomný ako sila skrývajúca netušené možnosti.
…
Stanislaw Lem sa narodil roku 1921 v Ľvove. Potom vyrástol a prišla vojna. Počas vojny videl Lem, ako krajinou tiahnu zo západu Nemci, z východu Rusi. Lem zažil ako mladík úžasnú slobodu voľby. Mohol sa nechať zastreliť ako príslušník slovanskej podrasy alebo ako poľský nacionalista a úpadkovým duchom buržoáznej kultúry presiaknutý intelektuál.
Keďže bol ako pravý intelektuál váhavý, nezvolil si ani jednu ani druhú možnosť. Prežil.
Po vojne mestu, v ktorom vyrastal, bolo povedané, že už nie je poľské a neleží v Poľsku.
Lemovci sa vysťahovali.
Lem začal písať.
Písal prevažne fantastiku, no nielen fantastiku. Medziiným stvoril tiež román o odboji počas druhej svetovej vojny.
Sprvu písal príbehy. Do ktorých sa vkrádalo čoraz viac myšlienok. Lem postupne zistil, že príbehy sú jeho myšlienkam zbytočné. Riedia ich a rušia ich.
Vzdal sa písania príbehov, či presnejšie, vzdal sa toho, čo väčšina z nás chápe ako príbehy. Opustil texty, v ktorých sa mapujú pohyby tiel, a pustil sa do výskumu ciest ducha.
Tento proces bol postupný a je odčitateľný v tej či onej polohe z mnohých lemových textov. Ktoré sa s postupujúcim vekom autora čím ďalej, tým viac posúvajú od príbehovej epiky k eseji či filozofickému traktátu.
Niekde uprostred týchto dvoch krajností nájdeme to najvzácnejšie z Lema. Svižnú, no zriedkavo, skutočne výnimočne inteligentnú prózu. Či sa vám už páči alebo nie, práve Lem je jeden z mála autorov, ktorí písali skutočne filozofujúcu (nie pseudo ale naozaj filozofujúcu) literatúru. Množstvo zaujímavých postrehov nachádzame už v Lemových bájkach o robotoch. Vtipne ladené skeče o vesmírnom hrdinovi Ijonovi Tichom sa postupne menia na premyslené analýzy nesmierne zložitých problémov.
Všetko je čoraz ťažšie a ťaživejšie.
Lem, vrstovník Pohla či Asimova, postupne rezignuje na neznesiteľnú ľahkosť príbehu. Jeho hrdinovia už nedokážu konať. Nenachádzajú dosť inteligentných a uveriteľných východísk. Nerezignujú – ale menia sa na myšlienky. Futurologický kongres či Golem XIV, dve z neskorých Lemových próz, ponúkajú zvrchovane problémové čítanie. Je to vedecká fantastika, v ktorej fantastické ustupuje vedeckému, je to speculative fiction, v ktorej víťazí špekulácia. Nájdeme v nej svet Matrixu dávno pred Wachovskými a vierohodne podaný projekt „psychiky“ UI v časoch, keď počítače boli v plienkach. Lemove neskoršie prózy čitateľa nevyhnutne sklamú po stránke dejovej, avšak ako myšlienkové experimenty patria k vrcholom ľudského snaženia v kontexte celosvetovej kultúry druhej polovice dvadsiateho storočia.
Lemova cesta svetom textu je cestou inteligentného a poctivého intelektuála strednej Európy. Jeho texty samotné sú reakciou na absurdnosť prostredia, v ktorom prežíva. Príbehy ústia do slepých uličiek v labyrinte a v sebaodrazoch sa menia na groteskné znetvorenie samých seba. Namiesto riešení, ktoré v dielach amerických autorov nachádzame za každým rohom, u Lema vládne zničujúca skepsa. Ako vo svojich štúdiách píše Ondrej Herec, v celosvetovom meradle je Lemov pohľad na svet porovnateľný azda len s pesimizmom Swifta a Voltaira. Všetko je nanajvýš kruto a zničujúco popreté a zrušené. Ostáva len temnota, v ktorej blúdime.
Veru, veru útechy nieto.
Lem je mŕtvy.
Ostali zásluhy a písmenká. Ktoré sú mu už na nič. Tým viac, že už nie je.
My živí sa môžeme tešiť, že ich môžeme využívať, priživovať sa na nich a trhať na kusy. Ako šakal mŕtvolu.
Nepoznám nič krutejšie voči mŕtvemu (a radostnejšie pre toho, kto ho píše), než je nekrológ.
Myslím, že Lem by sa s úškľabkom, povestným pre jeho neskoré texty, potešil.