Ako spájajú poviedky do románov najlepší nemeckí autori?
V zastrčenom kúte vesmíru sa nachádza planéta. Naoko obyčajná. Tu
púšť, tam mestečko. Spomedzi obyvateľov sa však vymykajú tkáči
vlasových gobelínov. S neuveriteľnou trpezlivosťou ukladajú vplietajú
vlasy svojich manželiek do svojho celoživotného diela. Gobelín venujú pri
svatbe svojmu synovi, aby ho predal kupcom a mohol si zariadiť domácnosť.
Každý zo ženáčov v tom čase už musí mať premyslený vzor pre svoj
gobelín, aby ho zase mohol odovzdať svojmu synovi. Atakďalej… Keďže
výroba gobelínu je pracná a zdĺhavá, žiaden majster nestihne dokončiť
počas života viac než jeden kus. Preto v rodine tkáča gobelínov nie je
miesto pre viacerých synov. Novonarodenci mužského pohlavia – s výnimkou
prvorodených – sú nemilosrdne zabíjaní.
Tento svet monotónnej tradície Eschbach načrtáva prostredníctvom
zaujímavých scén. Na vlastné oči môžeme vidieť zásnubný tanec
mladíkov a diev z tkáčskych rodín či honosný sprievod kupca gobelínov.
Kulisy a atmosféra do značnej miery pripomínajú nemecké stredoveké mesto
(nie div, Eschenbach je Nemec) s presne rozvrhnutou organizáciou cechov,
s tvrdohlavými, húževnatými, vynaliezavými remeselníkmi, ktorí sú
kvôli svojej práci ochotní potlačiť každý náznak citového
vzplanutia.„My tkáme, my tkáme“ – trefne napísal Heinrich Heine vo
svojej balade. Nech sa deje, čo len chce.
Poďme však ďalej. Za kobercami. Tie sú určené pre cisársky palác.
Každoročne ich od tisícov tkáčov vykupujú kupci, aby ich v konvojoch
vesmírnych lodí posielali do centra Impéria. Cisár však už bol
odstránený, vlády sa zmocnili zástancovia „slobody a demokracie“.
V paláci samovládcu sa však nenachádza ani jeden gobelín. Pretože…
Na príkaz jedného z predchádzajúcich panovníkov, ktorého predstaviteľ
nepriateľskej planéty urazil zmienkou o plešine, je vlasovými gobelínmi
postupne vystielaná jeho planéta. Úbohý posmeškár medzitým čupí
v ruinách paláca na tróne. Nežije-nemrie, lebo je napojený na prístroj,
ktorý mu do žíl vstrekuje potrebné živiny. Bezmocne sleduje skazu svojej
krajiny.
No, a to je v podstate všetko. Pointa, ktorá bola pravdepodobne zamýšľaná
ako alegória nezmyselnej krutosti či vrtochu panovníka, vyznieva ako
nepodarený žart. Možno to aj bolo autorovým cieľom – veď žarty
bývajú obvykle kruté. Avšak alegória sa nevyhnutne musela zmeniť na
anekdotu, pretože autor nebol ochotný (alebo schopný?) vtisnúť textu
jednotnú tvár a koncepciu.
Tkalci gobelínú totiž nie sú románom. Osemnásť kapitol textu tvorí
vlastne osemnásť poviedok, len veľmi voľne prepojených postavami či občas
sa objavujúcim motívom gobelínu. Niektoré z kapitol majú vynikajúcu
pointu (napr. v úvodnej otec-tkáč nechá žiť novonarodeného syna a
zabíja dospelého prvorodeného, pretože ten sa odmieta správať v súlade
so zvyklosťami), iné zasa ponúkajú strhujúci príbeh (súboj Feuka a
Ludkamona v v kapitole Tisícem očí tě vidím). Eschenbach má dar invencie
a zmysel pre paradox. Zaujal ma motív nesmrteľného cisára, ktorý v snahe
vytrhnúť ríšu zo stagnácie, pod falošným menom založí a zorganizuje
hnutie odporu. Napokon keď cíti, že čas dozrel, s prehľadom ukáže
Jubadovi, vodcovi tohto hnutia ako oklamať palácovú stráž a prikáže mu,
aby ho zabil. Veľmi sa obáva, že jeho vrah v rozhodujúcej chvíli zlyhá a
podľahne úcte naočkovanej množstvo generácií trvajúcou propagandou. Jubad
však nesklame. Po cisárovej smrti sa však situácia v ríši nezlepší.
Práve naopak. Životná úroveň klesá, nastáva chaos.Mmnožstvo ľudí
vôbec neverí, že cisár zomrel. Autor bravúrne odkrýva slabiny všetkých
revolučných hnutí a hurá reforiem. Jeho text je hutný, ide vždy priamo
k podstate veci. Opisy sú, na rozdiel od mamutích fantasy ság, redukované
na minimum, miesto deja sa neustále strieda, príbeh je podávaný vo
výsekoch, útržkoch , s častým využitím retrospektív. Miestami však
vypúšťa primnoho. Súvislosť jednotlivých kapitol je príliš slabá. Na
viacerých miestach autor vyložene „zahodil“ príležitosti ako rozvetviť
a zvnútra vystlať klenbu príbehu (popis činnosti cisára ako zakladateľa
hnutia rebelov, rozvinutie osudov mladého hráča na trojflautu, dôkladnejšie
prepracovanie kulís sveta tkáčov a pod). Mnohé postavy sa textom doslova len
mihnú, spravia niekoľko giest – a miznú bez stopy (napr už spomenutý
trojflautový virtuóz). Pravda, menej nikedy znamená viac . Nedopovedaná
zámlka zvyšuje napätie a podnecuje fantáziu čitateľa, ktorý si môže
príbehy domyslieť sám. Napriek tomu mi však Eschenbachov text pripadal ako
veľká košeľa na malom tele. Zaujímavé nápady, pozoruhodne načrtnuté
postavy – avšak chýba telo a krv zjednocujúceho príbehu. Nemá to
šťavu, nemá to hmotu. Je to príliš fragmentárne, lyrické, náznakovité,
skratkovité…Nedotkaný gobelín, ktorý sa rozpadáva na desiatky krásnych
úlomkov. Po ich pracnom pozliepaní zistíme, že vzor je akýsi krivolaký.
A pointa sa vyškiera v grimase anekdoty.
Hodnotenie: 7/10 (9/10 ako zbierka poviedok, 5/10 ako román)
Andreas Eschbach, Tkalci gobelínú, Praha Albatros 2001, preklad:Ondrej
Muller, 229s, 196sk
  Juraj MadMaxon