 |
V istých časoch Stephenovi Kingovi či Clive Barkerovi pendlovala za hranicami ostrá konkurencia, ba čo viac, schopná literárna opozícia. Veľa spisovateľov vie majstrovsky narábať s pomyselným perom, no len niektorí sa dostanú na krehký dotyk k dokonalosti. Robert Bloch sa perom oháňať vedel, šermoval ním ako skúsený mušketier vybrúseným kordom a väčšinou veľmi úspešne. Jeho dielka majú dodnes šmrnc, šťavu a jedinečne obsiahnutý um. Vtipnosť popretkávaná detským strachom. Predstavuje sa nám stvoriteľ tejto šmakujúcej kombinácie…
Na začiatok uvediem, že atmosféra aj téma textov dýcha rôznorodosťou. Je to pestrá všehochuť, samozrejme podčiarknutá majstrovým hororovým, umne stvoreným rozprávačským štýlom a britkým ironickým humorom.
A tu už, nech sa páči, k jednotlivým poviedkam zbierky:
S úctou Jack Rozparovač (Yours Truly, Jack the Ripper, 1943). Vydarená prácička, zaujímavý dej, takisto atmosféra. Hneď na úvod jedna z najsúcejších poviedok tejto zbierky a taktiež Blochovho tajomného poviedkárskeho sveta. Koniec-koncov celé to vychádza ako jeden malicherný žart. Či nie? Sir Guy Hollis je posadnutý tým, že opätovne vypátra sériového vraha – Jacka Rozparovača. Rozpracoval totiž teóriu, podľa ktorej využíva Jack svoje obete, aby zostal neustále živý a večne mladý. Má sir Hollis skutočne pravdu?
Enoch (Enoch, 1946). Psychologicky skonštruovaný príbeh, kde neznámy hlások (skutočný alebo nie?) núti hlavného hrdinu, aby vraždil a vraždil, je napísaný ukážkovo. Neodtrhnete sa od knihy ani na sekundu, baví, straší a nepopustí. Konečné rozuzlenie je prekvapivé a zároveň dostatočne desivé (nesmierne tu cítiť Lovercrafta, ktorým bol Bloch ovplyvnený. Dokonca viedol s majstrom hrôzy aj dlhoročnú a dodnes zachovalú podnetnú korešpondenciu).
Hladový dům (The Hungry House, 1951). Dom, v ktorom prebýva duch nešťastnej dievčiny. Áno, nápad čisto klišoidný (v dnešných časoch, samozrejme), no spracovanie zručné a kvalitné. Pekne zakomponované zrkadlá a jedna šialená, svojou „krásou“ posadnutá žienka. Však uvidíte!
Muž, který sbíral Poea (The Man Who Collected Poe, 1951). Tento text je celučičký venovaný pocte a pamiatke majstra hororu E. A. Poea. Neznámy chlap zbiera všetko, čo sa slávneho spisovateľa týka, posadnutosť je od prvých riadkov zrejmá. Chválenie sa artefaktmi, nevydanými textami a všetkým iným, čo pripomína zakladateľa hororu ako takého, nadobudne nečakaný spád. Odkiaľ sa berú na svetle Božom ďalšie Poeove dielka, keď už je dávno po smrti?
Pán Steinway (Mr. Steinway, 1954). Ďalšia z vydarenejších prác. Príbeh zaľúbenej mladej dvojice, do ktorej celkom nečakane zasiahne necitlivý pán Steinway. Kto je táto bytosť? Aké sú jeho pohnútky? To sa neprezrádza. Určite by ste to len tak neuhádli, ale jeho zjav je sám o sebe dosť interesantný…
Staří mistři (The Past Master, 1955). Niekto tu „zbiera“ obrazy slávnych majstrov? Ten niekto je navyše veľmi zvláštny! Pochádza vôbec z tohto beznádejného sveta? Prečo pácha isté veci? A aký dopravný prostriedok na svojich cestách používa? Rozhodne zaujímavá záležitosť a nenudný nápad.
Mám rád blondýnky (I Like Blondes, 1956). Keď píše Bloch v prvej osobe, akoby príbeh nabral ešte o čosi hĺbavejší spád. V nasledujúcej práci asi najviac používa psychologický talent a intelekt, vykresľuje svoj pohľad na blonďavé nežnejšie obyvateľstvo sveta barov a výčapov. Čo urobí so svojou poľahky zbalenou blondínkou? Kam si vyjdú na večernú prechádzku? Záver dýcha Blochovou iróniou a uňho neutkvelým scifi ladením.
Sabat (Broomstick Ride, 1957). Je tento naoko brakový textík zmes hororu, scifi, fantasy a dokonca komédie? Nech. Napriek tomu pôsobí v knihe ako osviežujúci pollitrový nápoj. Prenesiete sa do iných sfér, neznáma planéta plná čarodejníc a ostatných bytostí je vykreslená uveriteľne a farbisto. A to všetko obalené vesmírnou temnotou.
Nový deň (Daybroke, 1958). Príbeh začína opisom apokalyptického sveta. Možno to znie tuctovo, no pointa je veľmi vydarená a určite si nezaslúži dajaké nemiestne spojlery.
Šípková Ruženka (Sleeping Beauty, 1958). Tu takisto veľmi cítiť Blochove nadanie pre iróniu, jemne splietanú so strašidelným dejom. Kto je spiaca šípková krásavica? Prečo si u nej dotyčný nedbalo zabudol peňaženku? Alebo nezabudol? Či ona dokonca ani vôbec nespí? Prostredie New Orleansu vykreslené do najšpinavších detailov.
Čestné slovo (Word of Honor, 1958). Niečo o tom, ako by to s nami dopadlo, keby sme začali jedného krásneho dňa rozprávať len a len pravdu. Hneď si spomeniete na známy film s Jimom Carreym v hlavnej úlohe, no ono to tu takto jednoducho prebiehať nebude. Zakomponovaná vedecká časť niekoho prekvapí, dakto sa azda iba nevrlo pousmeje a mávne rukou. Príjemná jednohubka.
Vlak do pekla (The Hell-Bound Train, 1958). Poviedka, za ktorú autor dostal v roku 1958 cenu Hugo. Akoby však už od začiatku zaostávala za možno prehnanými očakávaniami. Zaujímavý nápad, asi najkonštruktívnejší dej, čo sa týka ostatných textov, no atmosféra mohla byť trochu hutnejšia. Diabolské sily nám ukážu svoju moc a čert nám odrazu pripadá ako milý spoločník. Idea, ako taká, však pôsobí fajn. Hrdina Martin sa zapredá za „neobyčajné“ hodinky a Belzebub bude za to aj niečo chcieť… Cesta vlakom do pekla nebude vyzerať až tak zle. Musíte však byť prefíkanejší než samotný vládca ohňa.
Belzebub (Beelzebub, 1963). Muž, privedený k šialenstvu svojou ženou, prácou a jednou skutočne čudesnou muchou. Taktiež príjemné, vysoko precízne, psychologicky opísané čítanie.
Hlavný je příběh (The Plot is the Thing, 1966) a * Němý film (The Movie People, 1969)*. Poviedky z oblasti filmového plátna. Neurazia, no ani nespôsobia čitateľský orgazmus.
Jak podoben Bohu (How Like a God, 1969). Zaujímavý nápad, na časy, keď bol stvorený. Veľmi nevšeobecný. Ako to vlastne prebiehalo pri vzniku nášho sveta? Kto je krutý Satan a kto láskavý Boh? Robert Bloch sa nám to pokúša svojsky vysvetliť. Záver či inšpiratívna pointa príbehu nenudí a osvieži. Zaslúžená spŕška plusových bodov.
Věštec (The Oracle, 1971). Ako by to v skutočnosti dopadlo, keby mal niekto možnosť zasiahnuť do histórie národov? U Blocha, ako si už zvyknete, neveľmi optimisticky.
Výukový labyrint (The Learning Maze, 1974). Aby sa človek stal naozaj človekom, musí prejsť od narodenia istým výukovým labyrintom. Azda práve v tomto príbehu nadobudol Bloch hore spomenuté veštecké schopnosti. Rôzne časti bludiska sú nasiaknuté pútavosťou a takisto nám ozrejmia, že Bloch bol veľmi rôznorodý pisateľ, čo ho iba povyšuje o ďalší stupienok. Táto poviedka si zaslúži opätovné (a ešte opätovné) prečítanie, lebo pán spisovateľ sa ukázal byť nesmierne predvídavým…
Čo poviete na autora, ktorému sa podarilo svoju prvú poviedku predať časopisu Weird Tales už v sedemnástich rokoch? Áno, to dokázal Robert Bloch. Bol to určite jeden z najvšestrannejších spisovateľov hororových a desivých textov v histórii literatúry. Viacerí dnešní autori by sa od neho mohli v niektorých oblastiach mnohému priučiť.
Bloch bol povestný začlenením trpko ironického kontextu do svojich prác. Známa a úsmev na tvári vyvolávajúca je aj jeho okrídlená veta: „Mám stále srdce malého chlapca. Na písacom stole. V liehu.“ Autor , ktorý pracuje hlavne s prekvapujúcou pointou, neustále tancuje na tenkom ľade. V niektorých textoch na ňu prídete skôr, pri iných sa prebudíte až na konci. Myslím, že s miniatúrnymi odchýlkami to čítanie stálo za to.
Robert Bloch: Vlak do pekla a jiné povídky
Vydavateľstvo: EPOCHA, 2006
Počet strán: 301
Rozmer: 200×125×22 mm
Jazyk: český
Český preklad Pavel Medek, (Vlak do pekla) Oldřich Černý
Hodnotenie: 80 %
Pôvodný článok písaný pre Necronomicon.